Timea je moderátorka. Pracuje v najsamsuper Rádiečku, ako s kolegami oznamujú poslucháčom, keď sa striedajú za mikrofónom. Timea veľa pracuje. Dosť zarába. Dbá o seba. Všetko má svoje. Dokonca aj farbu vlasov. Februárové depky zvykne preložiť dovolenkou na južnej pologuli.
Sima je takisto moderátorka. Pracuje v tom istom Rádiečku ako Timea, ibaže kratšie. Všetko chce mať ako Timea. Takže svoje nemá nič. Ani prízvuk. Obe robia dopoludňajšie relácie pre ženy. V pondelok kozmetika, v utorok techniky dýchania a tak. Nedeľa je o varení. Rozhovory, pesničky, recepty. Od deviatej do dvanástej je Rádiečko o týchto dvoch nesmiernych ženách. Výsledok? Tisícky vďačných domácností.
- Normálne sa némožem ópytat v sámoške, či máju próbioticky jógurt, - vykladá so zdeseným nadšením Sima. Je pred vysielaním. - Ma póznaju pó hlase, póchopiš to?!
- Ti fándia, mója.
Timea vie, že za slávu treba platiť. V štúdiu zasvietila červená.
Tento týždeň robí Sima. Timea bola na dovolenke. V Afrike. Keňa. Nairobi. Safari a tak. Ale už je späť. Bolo by nespravodlivé, keby sa to poslucháči nedozvedeli.
- O desať ideme, - kývol zvukár Tibi spoza pultu.
Dámy sa nadýchli, výživným leskom narýchlo pretreli pery.
- Míleni pósluchači, zdrávi vas Síma. Dnes je špécial deň. Dnes sme tu ná vas dve, so mnou tu sédi Tímea...
- Ahojte...“
- ... dnes vam prétstavime áfricku kúchyňu, a že préčo, sa dózviete póópesničke.
Po pesničke sa poslucháči dozvedeli, že hneď, ako výjdete z Nairobi, tak tam je ta buš, nórmalne, ako keď ídete cez Šáfko a tam žeáutobusy, tak tam žepštrósy, zébry, ántiolopy, žírafy. Ále so žírafou je próblem, lebo kéť výjde nácestu, tag tó músite zástreliť, lébo ju óslepite a ínak by ste jú zrázili.
- A čo jedia, tí Áfričania?
- Nó hlávne méso. Tág jáko my máme základ strávy že kápustu, álebo v Ázii že rýžu, oni tam máju že méso.
- A aké méso?
- To ídeš do réštauracie, vísi tam vlájočka, a kým ju nédaš dole, ti nósia. Pštrósy, zébry, ántilopy. So žírafou sóm já ále mála próblem, sóm si ju pámetala zózoo.
- Čo si tam éšte jédla?
- Krókodýla, ale to neni žecélkom rýba. Masny bol dosť. Ále nájviac si tam cénia žedívinu. Sá to vóla žedžvajčibu, álebo tak. Si to népametam célkom. Róbia to z jáhňaciny.
- Si áj várila tam? Niéčo slóvenske? Táke žehálušky?
- Áno. Špágety.
- Si áj bóla ženiékde índe?
- Áno. Íba v Náirobi.
- ... na Rádiečku Najsamfasasuper póčuvate Timeua a Simu. Pókračujeme póópesničke.
Emilova žena tiež rada počúva Rádiečko. V nedeľu najradšej. Popritom chystá obed. Z ponúkaných receptov ešte žiadny nevyskúšala. Aj dnes varí. Čo sa patrí na nedeľu. Aj preto má Emil svoju ženu rád.
- Čo bude?
- Vydrž, uvidíš.
Emilovi sa z kuchyne odísť nechce. Po chvíli sa započúva. Rádiečko hýri informáciami.
- Prečo to počúvaš?
- A čo budem? Floydov viem naspamäť. A teba takisto.
Kiki a Bibi
Stretli sa na rohu Obchodnej a Mariánskej. Bola sobota, jedna z tých májových, vydarených. Slnko ešte viselo nad Hradom, ale myšlienkami už bolo doma v posteli. Vetrík sa pohrával s mladým lístím a sukňami.
- Preboha, Bibi!! Ty žiješ!?
- Preboha, Kiki!! Som ti volala...
- ... mám nové číslo. Mi voľakto udrbal telefón.
- Som si myslela, že ťa ten tvoj Zolo prizabil, na tých schodoch! Ty Kiki, ja som ti hovorila, že Zolo je blázon! V tej svojej garsónke už má iba matrac a plné popolníky.
- Heeej!? Ako vieš?
- Sme sa... Sme ho boli pozrieť. Stará partia a tak...
- Na Zola zabudni, zlato!! 5 + 1, loggia na juhozápad, dvojmiestna garáž. Ja sa len usmievam a kontrolujem, či má dobre naškrobené košele. Si potrpí na klasiku, chápeš...
- Nie! Neverím!!! Bibi!! Kto to je!? Hovor, preboha!!
- Kiki, neuveríš...
- Nepovedz, že... Šak on má dve dospelé decká!!
- Práveže dospelé.
- Ma sereš!! Veď toho mala rozrobeného Mimi! Preto robila v Lajfku také kyslé ksichty!! Si sa na dobrý šteker napichla, ti poviem!
- Sa zabijem, keď som dobrá?
- ... ti to žičím, moja. Fakt! Dobre vyzeráš!
- Šak makám jako mulica! Fitko. Sauna. Šecko v dome, chvalabohu. Masér na telefóne.
- Ma sereš!!
- Pŕŕ, pŕŕ!! Odtiaľ-potiaľ! Si nerozrýpem život pre nejakého Bicepsa! Ti radím, usaď sa. Každý druhý piatok nákupky vo Viedni. Nič tam dokopy nemajú. Asi tam prestaneme chodiť. Kde si ty? Jak žiješ? Veď hovor!! Čo ten tvoj zubár z Komárna? Už si si ho preštelovala?
- Ťažká pohoda. Jeho ex už hysterčí len raz za mesiac. Každú štvrtú sobotu nám hodí decko na krky, ale inak fajn! Cez deň robím, dvakrát za týždeň sa nechám trocha pomaďarčiť... Môže si dnes jedna zdravotná sestra vyberať?
- Kiki!! Ja by som tak chcela, aby si bola šťastná! Koľko sme sa nevideli? Sto rokov najmenej!! Fakt by sme si mali zavolať! Zavoláme si? Zavoláme aj Mimi?
- ... ja neviem, Bibi. Som ti hovorila, že je dajaká čudná v poslednom čase.
- Škoda. Fajn baba to bola. Pamätáš, ako sa vyťahovala, že vyhrala Hviezdoslavov Kubín?
- Keď je raz krava, čo narobíš.
- Bibi...!!
- Kiki...!!
Rozlúčili sa napochytre. Ako keď v prievane buchnú dvere. Ochladilo sa. Slnko zapadlo za Hrad ako obraz za skriňu.
Burizóni
- Tá zima by sa už mohla skončiť, - vzdychá Emil na gauči. Občas kýchne. Šteklí ho leskimo.
Jeho žena Marta robí v potravinách. Zákazníkom hovorí burizóni. Teraz je doma. Varí. Perkelt. Svojho muža má rada. Ba čoraz radšej. Aspoň podľa perkeltu súdiac. Zato jeho vylihovanie neznáša. Úplne zodral jej milovaný huňatý poťah. Keď sa zoznámili, mal vlasy po plecia. Koženkovú bundu. Hral na basgitare v kapele Meteor GQX2. Teraz tu leží a mudruje o počasí. Za bieleho dňa! Namiesto toho, aby šiel a zobudil syna.
- On je muzikant, - bráni ho Emil. - Gitarista!
Odkedy je nezamestnaný, vzal synovu výchovu do svojich rúk. Na Martino veľké naliehanie. Týždeň nevarila.
Marta nemá veľký zmysel pre synovo muzicírovanie.
- Lenivý je! Po tebe.
- Ja nie som lenivý, ja som nezamestnaný!
- To je to isté! Jedz, - kvacla tri žufane perkeltu do hlbokého taniera. - Vychladne ti.
- Ja som zvyknutý na studené, - dal sa Emil do krájania chleba.
- Nebuď vulgárny, áno?! - s chuťou ho zahriakla Marta. Túto vetu včera počula v televízore. Robertska niečo riešila s Gerem. Gere ju potom pekne odprosil. Dokonca dva razy.
Marta s Emilom dojedli bez slova.
- To s tou lenivosťou, to si musím premyslieť, - povedal si Emil.
- Čo zase hundreš? - zavrčala z predsiene Marta. Chystá sa do roboty. Emil by jej rád povedal niečo pekné. Ako včera Gere Robertske. Takto sa predsa nedá žiť. Pohladkal si perkelt v bruchu, brucho v tielku. Pozrel sa z okna. Na jarabine drepela sýkorka, hlavička nabok.
- Ide byť jar...
- A ba riťpaľovu. - Okenné tably zadrnčali. Marta odišla.
Mladý sa vychabral z postele.
- Čo máme? - opýtal sa otca.
- Čo by bolo, je štvrtok, - pokrčil otec plecami.
- Perkelt!! - prevrátil oči mladý a buchol dverami. Okenné tably zasa zadrnčali.
- ... ideš za chalanmi? - zavolal Emil za synom. Kukol sa z okna. Sýkorka je definitívne preč.
Ľahol si na gauč. Teší sa, že syn je osobnosť. Hudbu má v krvi. Po ňom, samozrejme. Hrá v garážovej kapele. Kapela sa volá Špina za nechtami. Produkuje zvláštnu fúziu tvrdého rocku, worldmusic a heavymetalu šmrncnutú jazzom, písali v kultúrnom občasníku Bublina.
Pod stanicou Marta míňa stánok s pečienkami. Pred búdkou stoja dvaja bezdomovci. Uprene hľadia na škvariace sa mäsko za sklom. Strapce igelitiek šuštia.
- Tu by som vedel chvíľu pracovať, - drgne jeden do druhého.
Riťpaľovu, myslí si Marta, ani nespomalí. Náhli sa do roboty.
- Poďte do mňa, burizóni, - hovorí si pre seba, keď si sadá za pokladňu. Starý pán, v košíku sardinky a dva rožky, radšej prejde k inej pokladni.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
O autorovi
Silvester Lavrík (1964) - prozaik, dramatik, režisér a príležitostný publicista. Pôvodne učiteľ slovenského jazyka a výtvarnej výchovy. V súčasnosti je riaditeľom Rádia Devín. Napísal vyše 20 divadelných hier. Vydal dve zbierky poviedok Allegro barbaro (2002) a Zlodeji (2005), cestopisný album pohľadníc Slovensko v lete (2004) a monodrámu Villa Lola (2004). V týchto dňoch mu vychádza zbierka poviedok s názvom Perokresba.
Autor fotografie Filip Vančo ( 1972) vedie Ateliér fotografie na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Je zakladajúcim členom občianskeho združenia Photoport. V roku 1996 založil časopis PARK. Venuje sa subjektívnemu dokumentu, portrétnej a divadelnej fotografii, vystavoval na Slovensku aj v zahraničí.
