vou v meste na Dunaji, kam znova zavítal po dvoch rokoch, už oficiálne, na pozvanie záujemcov o modernú poéziu.
Nezval si výslovne pochvaľoval, aké je príjemné byť medzi štyrmi stenami v meste, o kterém člověk nic neví. Aj toto konštatovanie nasvedčuje, že videl Bratislavu po prvý raz. Nám je na druhej strane známe, že táto prvá je súčasne jeho predposlednou návštevou v meste na Dunaji, kam znova zavítal po dvoch rokoch, už oficiálne, na pozvanie záujemcov o modernú poéziu.
(Nezval prednášal v Zrkadlovej sieni radnice v rámci cyklu, usporadúvaného Umeleckou besedou slovenskou a Spolkom slovenských spisovateľov, do ktorého prispel napríklad aj Otakar Fischer.
Tretiu návštevu – tentoraz priateľskú – chystali slovenskí nadrealisti, ktorí listami i osobne pozývali Nezvala od konca vojny sporadicky aspoň dva-tri roky. Zostalo pri sľube a trpezlivom očakávaní, postupne vetrajúcom a vyludzujúcom hudbu vzdialených sfér. Krásné, proslulé město Bratislava stratilo preňho príťažlivosť, hlas jeho sirén stratil inšpiračnú silu.)
Z tohto hotelíka (hotela Dax – pozn. red.), malého labyrintu, vybral sa básnik (jeho partnerku teraz necháme bokom) objavovať mesto, peši i električkou, na dúšok i prerývane: ako to vyhovovalo jeho rozmarom i jeho hádam ešte nepřeklepávajícímu sa srdcu.
V snahe utvoriť si celkovú predstavu hodlal sa zaviezť električkou někam na opačný konec města, lež zámer prekazil pohľad na marhuľové stánky, ktoré lemovali chodníky, znepokojujúc farbou i vôňou sezónneho ovocia ohúrených návštevníkov. Neodolal a vystúpil z električky.
Bratislava sa mu zdala jediným marhuľovým trhom. Okrem sem-tam roztratených stánkov priťahoval ho najmä priestor pred tržnicou, ktorý v mesiaci júni naozaj hýrieval prvými letnými plodmi južného mesta nedaľeko hraníc.
(A to ešte Nezval nemal príležitosť vidieť toto mesto uprostred vinohradov v záplave marhuľových a broskyňových kvetov, ktoré tvorili neoddeliteľný rajský val, ružovofialové opojné opevnenie! Bola to najslávnostnejšia iluminovaná korunovácia jari.)
Pravda, Nezval exponuje náladu večerným prísvitom; pred ostrou farebnosťou dáva prednosť matnému lesku, pripravujúc si takto vhodný vstup do atmosféry, ktorú uprednostňoval – do stredovekého zátišia.
A nesklamal sa, našiel ho. Onedlho zostupoval po ohlodaných schodoch do podmanivých závitov mestského pupka, do Baštovej, Klariskej, Kapitulskej, Kapucínskej a podobných kláštorných či hradných uličiek, až napokon natrafil na ohromne masívnu budovu, vyrůstající v dolíku, ze všech stran obklíčenou domy, takřka nepřístupnou.
Dozaista myslí Dóm sv. Martina. Jeho monumentalita sa snúbi so všednými starobylými končinami, uprostred, ktorých sa vypína.
Podobné budovy stavia iba spánok.
Takové budovy vídávám jen ve snách. To je veta, ktorú doslovne alebo obmenenú možno nájsť v nejednom verši či básnickej próze Vítězslava Nezvala, jeho francúzskych spolupútnikov z Bretonovho kruhu, veta, ktorej stopy vedú priamo k Lautréamontovi.
Krásne, preslávené mesto Bratislava stratilo pre Nezvala príťažlivosť,
hlas jeho sirén stratil inšpiračnú silu.
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčín – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginárne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v r. 1939 a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňajú fotografie z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
Autor: Pokračovanie nabudúce
