nirván; tým skôr, že sa honosila názvom z paličkových písmen, ktoré pre svoju ošúchanosť a štylizovanú nepravidelnosť bolo možno čítať rovnako Pax ako Dax. Môj vnútorný zrak ich automaticky prečítal po svojom, teda tak, ako zneli v mojom obľúbenom románe Vítězslava Nezvala Jak vejce vejci.
Povedal som si, že zakreslím do heraldickej mapy Nezvalovo blúdenie Bratislavou s imaginárnou Konstantínou.
Prirodzene, že som začal hotelom Dax, teda Pax, podľa šiestej kapitoly románu; sledoval som údaje v riadkoch i náznaky medzi riadkami, postupoval ulicami až po náprotivný breh, aby som sa vzápätí prehupol nazad a rozplynul v plynovom svetle geta.
Románový príbeh v strede s Konstantínou neinšpirovala, ako by sa mohlo zdať, Bratislava; Nezval si ho spriadal už dávnejšie, ibaže ho nemal zakotvený. Bratislava, kde sa ocitol pri vhodnej príležitosti s nenáhodnou osobou v júni 1932, mu poskytla iba mólo, pôdu, kam ho lokalizoval. Súčasný styk s Bratislavou, obdiv a možno aj údiv, niektoré udalosti těch několika dní ovplyvnili, vychýlili, ba obohatili dej a zvýraznili rámec knihy.
(Po štvrťstoročí sa už Nezval nepamätal, aký dlhý čas v Bratislave strávil; a iba mávol rukou, keď som si chcel topograficky overiť miesta jeho návštevy.
„To máš tak, příteli, Bratislava mne inspirovala a já jsem si ji stvořil po svém. Pro mne je platná verse z Jak vejce vejci. Daná místa a děje minulosti přežívají spíš literaturou než mapou a autenticitou: stará Paříž v Hugovi a tažení na Rus v Tolstém.“)
Pri stopovaní Nezvalových krokov som zatlačil do pozadia osnovu, udalosti a kríženie deja. Zaujímali ma predovšetkým Nezvalove stopy v danom rajóne.
V tvorivom postupe opisu mesta, záhadnej, nekašírovanej Bratislavy, poznávame už budúceho autora Neviditeľnej Moskvy, Ulice Gît-le-Coeur a Pražského chodca.
Nezvala ešte celkom nerozvodneného, nehýriaceho onou fantazijnou obrazivosťou, kroteného románovým skeletom. Nezvala dávajúceho sa však už viesť píšťalkou, nie tou hammelnskou, ktorá vábi zo skrýš myši, ale píšťalkou fakírskeho razenia, ktorá vztyčuje k horizontu ladný driek poézie.
Hotel Pax je malý labyrint – konštatuje autor, ukladajúc si prvé dojmy z miesta, kam ho vraj priviedla náhoda, a dokladá, že sa dozaista našiel v najhoršom bratislavskom hoteli.
Neraz som si hotel Dax poprezeral zvonku i znútra – prenajal som si dokonca izbu – a zistil som, že prímenie labyrint ho vystihuje, keď ide o nedostatok svetla v kľukatých chodbičkách, zmeny úrovne dlážky, krkolomné schody, medzierky, krídla, výklenky i tiesnivo nízku povalu. Príhanu najhoršieho hotela si však nezaslúži. To by bol musel básnik poznať iné bratislavské hotely, celonočné i hodinové, ako boli Jeleň, Rudolf, Continental. Od podobných by ho však bola bývala Konstantína odradila.
Neraz som si hotel Dax poprezeral zvonku i znútra – prenajal som si dokonca izbu – a zistil som, že prímenie labyrint ho vystihuje
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčín – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginárne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v r. 1939 a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňajú fotografie z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
Autor: Pokračovanie nabudúce
