Ubytovňa pre bezdomovcov Resoty sa od ostatných domov na konci Podunajských Biskupíc zdanlivo nelíši. Biely domček sa však za malou bránou rozrastá do labyrintu chodieb a prístavkov.
„Žijú tu muži, ktorí sa z rôznych dôvodov dostali na okraj spoločnosti,“ hovorí kňaz Anton Srholec, ktorý Resoty vedie od otvorenia pred 15 rokmi.
„Chudobní, ktorí nemajú z čoho zaplatiť domov dôchodcov, chlapci z detských domovov, ľudia, ktorí prišli o byt alebo sa vrátili z väzenia,“ upresňuje.
Teplo, pokoj a práca
V súčasnosti sú všetky postele obsadené, v Resotách býva asi 60 mužov. „Mierou starostlivosti o bezdomovcov je počet obsadených postelí a navarených obedov. Potrebujú však aj teplo náhradného domova, starostlivosť, ošetrenie, radu, pomoc pri hľadaní práce aj láskavý dozor,“ opisuje filozofiu ubytovne Srholec.
Niektorí muži pracujú alebo si privyrábajú brigádami, doma ostávajú väčšinou starší alebo tí, ktorí majú psychické problémy a nevedia sa o seba postarať.
Smrť – súčasť života
Dnes doobeda sa v chodbách ozýva len šuchot pomalých krokov starých mužov, útržky polohlasných rozhovorov. Pokojnú atmosféru zabehnutého rytmu dňa narušuje zvláštny pocit nepokoja a smútku.
Niekoľko mužov nazerá do jednej z izieb. „Aj toto je súčasť života,“ hovorí kňaz. Ukazuje pritom na starého muža v posteli, ktorý toto ráno umrel. „Nikoho už nemal, viacerých sme takto dochovali až do konca,“ dodáva.
V izbe sa tiesnia spolubývajúci a priatelia. Pokyvkávajú hlavami, pokašliavajú, aby zakryli dojatie. Občas niekto pološeptom vysloví meno zosnulého. Sú smutní, ale zároveň sa zdá, že aj zmierení.
Pod oknom pri fajčiarskej lavičke na chodbe horia sviečky. Mužov, ktorí tu takmer mlčky pofajčievajú, spoza okna pozoruje mačka.
„Pomodlili sme sa za Lajka,“ hovoria Srholcovi. Ten vysvetľuje, že starému mužovi pred smrťou priatelia pripravili rozlúčku. „Zomrel ako kráľ. Pomazali sme ho. Všetci si okolo neho posadali, dali mu zafajčiť aj pohár vína vypiť. Nechceli dopustiť, aby odišiel bez toho,“ opisuje posledné chvíle vyše 70-ročného muža.
Trpaslíci okolo Snehulienky
Život v ubytovni pokračuje ďalej. Na chodbe začína rozvoniavať kapustová polievka. „Denne navarím aj sto obedov,“ hovorí kuchárka Helena. Je už na dôchodku, každý deň však prichádza na štyri hodiny do služby. „Varím podľa toho, čo máme na sklade. Minulý rok sme natlačili 400 kilogramov kapusty. Jedlo musí byť výdatné. Na raňajky robím dobrý čaj, mávame aj buchty, koláče, občas palacinky a vždy chlieb,“ prezrádza o jedálničku.
S prípravou jedla jej pomáhajú traja osvedčení pomocníci. V kôlničke na dvore čistia zeleninu. So Srholcom žartujú, že okolo kuchárky Helenky sa točia ako trpaslíci okolo Snehulienky. „Chystáme zeleninu na ďalší deň,“ hovorí jeden z nich. „Máme teraz veľa petržlenu, ten je dobrý do polievok. Ja pomáham rád. Musím stále niečo robiť. Som už dôchodca, von moc nechodím. Tu si posedím na vzduchu a trochu som užitočný.“
Berú si viac ako dokážu zjesť
V kuchyni na dvoch šporákoch stojí hrniec, skôr kotol plný polievky. „Ľudia, ktorí idú do práce, ju dostávajú do hrncov, ostatní si naberú, koľko potrebujú,“ vysvetľuje Srholec. Menšie hrnce sú takmer v každej izbe.
Niektorí si berú viac jedla, ako dokážu zjesť. Starý muž, ktorého volajú Dedo, má strach, že ostane hladný. Na stole má takmer celý peceň chleba a plný tanier oškvarkov. „Pozrite sa do chladničky,“ upozorňuje jeho spolubývajúci. „Schováva tam ešte aj koláče,“ hovorí rozhnevane.
Srholec vysvetľuje, že rozdeľovanie jedla musia čiastočne kontrolovať, aby sa ním zbytočne neplytvalo. „Nedostatok peňazí robí z ľudí chamtivcov,“ hovorí. Dodáva, že niektorí napriek tomu s peniazmi zaobchádzať nevedia.
Peniaze im musia strážiť
Pri vchode sedia starší muži, ktorí čakajú na poštárku. Mala by im priniesť dôchodok.“ Ani nevedia, či im určite príde už dnes, ale od rána tu vysedávajú,“ s úsmevom hovorí Srholec.
„Musíme im peniaze strážiť. Keby dostali všetky naraz, stratili by sa na niekoľko dní, prepili by ich, a potom by prišli s pokáním.“
Noc v ubytovni stojí sto korún. Srholec však priznal, že s platením majú viacerí problémy. „Nemôžem im to povedať, lebo potom by už nechcel platiť nikto. Musia sa trochu učiť aj zodpovednosti. Snažím sa vychovávať ich tak, aby nezneužili právo, ktoré dostali.“
Bludisko chodieb a izieb
Ubytovňa je skutočné bludisko. V nepredvídateľných uhloch a kútoch sa otvárajú dvere do izieb, priechodov do záhradky či akéhosi patia s viničom natiahnutým ponad hlavu. „Toto musím ostrihať, ale všetko už nestíham,“ komentuje previsnuté vetvičky Srholec.
Z kuchyne s jedálňou sa dá prejsť do spoločenskej izby. Sú v nej postele a väčší televízor. „Na Vianoce sme tu mali stromček a posedenie. Takmer v každej izbe majú televízor, no príliš to nevyužívajú.“
Zo spoločenskej izby vedie priechod do prvého stupňa. „Sem prichádzajú ambulantní, muži aj ženy. Pojedia, pofajčia, uvaríme im kávičku, osprchujú sa, operú si, oblečieme ich,“ ukazuje Srholec miestnosť, kde pri polievke sedí asi desať ľudí. Medzi nimi je len jedna žena. „Nevieme, kde spávajú. U nás zaháňajú nudu, znižuje to ich agresivitu a nemotajú sa zbytočne po meste,“ vysvetľuje Srholec princíp prvého stupňa. Bezdomovci z ulice sem prichádzajú vlastným vchodom.
„Už sa chystám do Rakúska,“ chváli sa pri polievke Dežko. „Budem upratovať v evanjelickej škole. Trochu poumývam, pozametám dlážku a dostanem za to 50 eur,“ tvrdí.
Na druhej strane
Cez malú záhradku sa dá prejsť do prístavby – ako obyvatelia hovoria „na druhú stranu“. Bývajú tu súrodenci-dvojičky. „Áno, sme úplne rovnakí,“ potvrdzujú. Viac však o sebe prezradiť nechcú. Podobné je to aj s ostatnými obyvateľmi. „Nechcem spomínať na to, čo bolo predtým,“ odpovedá jeden na otázku, ako sa do zariadenia Resoty dostal.
Ďalší je tiež ochotný rozprávať len o svojom súčasnom živote. „Bývam tu asi pol roka a mám schizofréniu,“ hovorí popri tom, ako umýva dlážku kúpeľne. „Občas sa chodím prejsť, ale hlavne upratujem. Pomáhajú mi vyriešiť môj prípad. Možno sa dostanem do nejakého ústavu. Tu som ale veľmi spokojný. Je tu teplo a dobre sa najem,“ hovorí o výhodách, ktoré si cenia aj ostatní.
Čo najviac ako doma
Sestra Rita, ktorá pred 15 rokmi prišla z Írska, vidí najväčšiu bariéru obyvateľov v nedôvere. „Je veľmi ťažké prekonať ju. Preto sa snažíme, aby sa cítili čo najviac ako doma. Každý má kľúč od brány, hlavného vchodu a od svojej izby. Majú tak väčší pocit súkromia. Nikto nekontroluje, kedy prídu či odídu. Ak sú však preč dlhšie, musia dať o sebe vedieť.“
Zhovorčivejší je len jeden starší pán. Čochvíľa ale sám seba upozorňuje na to, že veľa „tára“. Kedysi pracoval ako chemik, dnes už je na dôchodku. „Celý deň si čítam, sused lúšti krížovky, máme si stále čo povedať,“ usmieva sa. „Optimizmus musí byť, inak by sme to nevydržali,“ dodáva.
Po chodbe krivká asi najstarší, skoro 80-ročný obyvateľ. „Už som dobrý,“ kričí z diaľky na sestru Ritu. „Mal som zápal a vôbec som nemohol chodiť,“ objasňuje. „Ešte sa trochu rozcvičím a zajtra ideme na zábavu.“
|
Toto sú úplne rovnaké dvojičky, ale nič o sebe nechcú povedať. To je v ubytovni pre ľudí bez domova bežné, pretože ostatným vo svojom okolí nedôverujú. |
