zeň.
Nezabudnem na svoj prvý vstup do lietadla a na prvý ozajstný let, keď Fabryho priateľ, športový pilot, so svojím o Rudovu nadváhu preťaženým strojom, kúzlil nad mestom strmé vývrtky. Takmer sme lízali vlny Dunaja, akiste v nutnosti preprať si spodnú bielizeň.
Však aj častoval pasažier počas letu pilota: „Stchorený pišišvor, však počkaj, len čo pristaneš, krk ti vykrútim a do vlastnej sračky zaryješ lúpingom!“
Iný Rudov známy, mestský jašo-šarha, za veľké čapované v Smíchováku vypustil zo šinterského voza celú svorku štvornohých väzňov.
Inokedy zasa iný známy, úradník z cenzorského úradu, „vypustil“ pozastavený náklad umeleckého zborníka, ako aj zdržiavané knihy Fabryho spolupútnikov.
Z jeho známostí bol úžitok v rozsahu celého urbi et orbi, ako to učili v trnavskom konvikte, kde si mladý študent predstavoval, že mu narastú kondorie krídla, na ktorých preletí mestá i krajiny sveta.
Veru sa oplatilo nažívať s Rudolfom Fabrym v družnom priateľstve, hoci nechýbali ani nepríjemné prekvapenia.
Slová a výrazy, akými sa prihovoril celkom neznámemu páru v hostinci – hocijako v tomto prostredí udomácnené – podnietili zastrihať ušami a vysunúť bradu, prípadne ruku, na ktorej sa črtali bicepsy svalovca. Povetrie sa nabíjalo výbušninou. Zaraz explodovalo, keď usmiaty Fabry zápasníkovej partnerke cestou na záchod pohladil líce alebo ju zľahka pobozkal na čelo.
Našli by sa mnohé príklady – skôr gavalierskej než výtržníckej povahy – čo dokreslia jeho záľubu miešať sa do sporov, do ktorých nikoho nič, riešiť nedorozumenia a robiť nevolaného arbitra po uliciach, vo verejných podnikoch, na tržisku, v električke.
Zainteresovaní mu za udobrenie málokedy ďakovali, hoci ich neraz „zachránil“, vpadnúc medzi nich a prekaziac ich spor. Usmiali sa, podali si ruky a za čestnú službu platil oldomáš zvyčajne básnik.
Nezabudnem na polnočný „pašiový obraz“ pred niekdajším Meštianskym pivovarom: cez koľajnice ani žoch juty prehodený Rudo, z jednej strany do zbláznenia vycengávajú električky, okolo plno zvedavcov. Napokon ho odtiahli na chodník, kde ďalej ležal, vypúšťajúc zo skrvavených úst hromobitie rúhavých slov a nadávok, po akých zvyčajne Hospodin chrlí z nebies síru a zhadzuje s dažďom hady a žaby.
Iba neskôr sme sa dozvedeli pozadie: v pivovarskej reštaurácii „urovnával“ spor dvoch dôstojníkov pre dievča. Tentoraz nie najvydarenejšie, pretože súperi sa udobrili sami a so súhlasom spanilej devy vyšupli samozvaného rozhodcu z pivovaru na dlažbu. Treba dodať, že cez koľajnice sa v srde prestrel náročky, podložiac si pod hlavu kilogram mäsa, ktoré ešte pred obedom kúpil u Manderlu.
Zvedavosť a hlad po poznaní ho hnali priamo na miesta, „kde sa niečo deje“, či už na výlov rýb, porážku vyslúžených koní, medzi smetiarov, ľadárov alebo cirkusové stany – no najradšej do dielní k umeleckým zámočníkom, zlatníkom a cizelérom, kde sa cítil ako mladý Cellini, ktorý raz vyčarí pre jej dóžaciu milosť Krásu tú najonakvejšiu „soľničku“.
Stchorený pišišvor, však počkaj, len čo pristaneš, krk ti vykrútim a do vlastnej sračky zaryješ lúpingom!
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčín – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginárne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v r. 1939 a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňajú fotografie z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
Autor: Pokračovanie nabudúce
