Inge Hrubaničová: Mekslečna

Otec Roman tam sedel, nevyzeral šťastný ani nešťastný, robustný muž v okuliaroch. Nemal viac ako tridsaťpäť. Sedel za stolom na boku v oddelenej časti pre deti, označenej na stene veľkým zeleným nápisom párty kútik. Jeho dcérka Natalka oslavovala piate na

rodeniny.

Do poloprázdneho fastfúdového podniku na okraji mesta vošlo asi desať päťročných detí v sprievode jedného rodiča, dvoch rodičov alebo starej mamy. Jednu matku som poznala z videnia rovnako ako otca Romana. Ostatných vôbec. Pôvodne som nemala absolútne v úmysle podporiť túto akciu svojou účasťou, ale keďže mi bolo ráno naznačené, že by som tam mala ísť, pretože dcéra dostala ako jedna z mála vyvolených pozvánku a teší sa na to, bude sklamaná, ak jej to prekazím.

Otec Roman s Natalkou prijímali pri bočnom stole darčeky. Strčila som dcére do ruky taštičku s farbičkami za 21 slovenských korún a so škatuľou luxusných cukríkov za 145 slovenských korún. Dohromady 166 slovenských korún. Darček indiferentný ako celé podujatie. Detské menu v mekáči aj s hračkou je za 99 slovenských korún.

Sadla som si za najbližší stôl vedľa párty kútika tak, že som priamo videla na otca Romana. Roman nikoho neprivítal, sedel. Oproti mne v sekcii mimo kútika sedeli ďalší dvaja rodičia, jeden čítal noviny, dáma si práve priniesla tácku s jedlom a kolu so zapich­nutou slamkou. Pustila sa do konzumácie. Deti boli za polstenou, bolo ich iba počuť. Medzi ich džavotom odrazu zarezonoval sonórny, vyššie položený ženský hlas.

- Moje meno je Klaudia a budeme spolu oslavovať Natalkine narodeniny. Teraz sa mi každý z vás predstaví a budeme sa lepšie spoznávať.

Pozorovala som práve klauna mekáča s tortou, namaľovaného na stene, balóny a iné pestrofarebné mekáčovské figúrky, a ten hlas ma vyrušil. Vstala som zo stoličky a podišla bližšie, aby som videla, čo sa v párty sekcii deje. Deti sedeli za veľkým stolom a pred nimi mekslečna, animátorka podujatí pre deti. Veľmi nízka, veľmi tučná, ružovkastosivá. V rukách držala fascikel.

- Poviete mi každý svoje meno a ja vám za to dám medailu, na ktorej bude vaše meno napísané, aby sme sa lepšie spoznali. Začneme skraja. Ako sa ty voláš?

- Adam.

- Okej, Adamko, tu je tvoja papierová medaila, môžeš si ju nalepiť na hruď. Ďalší! Ty sa ako voláš?

- Lujza, - povedala dcéra a dostala medailu s menom.

„Budeme sa lepšie spoznávať.“ Tá veta v cudzom slovenskom jazyku ma zaujala, v doslovnom preklade znie „Označkujeme sa.“ Ach ták! Moje opotrebované nervy zapracovali, zdvihla som sa zo stoličky. Vzápätí som si sadla. Ovládaj sa, nepokaz spoločnosti hneď začiatok. Deti sa usmievali, vystrájali, asi som naozaj ja mimo, treba byť tolerantný, empatický. Prevrátila som do seba fľašu s prinesenou minerálkou. Roman sedel bez pohnutia, nijaký výraz, nijaká emócia.

Čo je to za človeka?

- Tak deti, teraz, keď sa už poznáme, sa vás opýtam. Ste hladní?

- Áaaaaano, áaaaano... - zaznievalo viachlasne.

- Dobre. Ste hladní, ako som už počula... kto je najviac hladný? Kto je najväčší hladoš?

Ona má na to asi manuál. To sa mi sníva? Tie vety, farba hlasu, dikcia, nezainteresovanosť, umelosť. Neprimerane tvarované vypučené prsia roztvárajúce blúzku, faldy sadla prevalené cez chlapčenské boky. Prečo sa mám na to dívať?

Čo som ja za človeka?

- Ja, ja, ja... – prekrikovali sa oslavujúci.

- Dobre, postupne mi budete hovoriť, kto chce čo papať a ja si to zapíšem. Tak, kto je prvý hladoš? Adam?

- Ja chcem hranolčeky, kečup...

- A na pitie?

- Kolu!

- Ďalší!

- Ja chcem tie mäsíčka malé...

Som šokovaná. Všetky deti vedia mekmenu naspamäť. V duchu si sľubujem, že sa začnem viac venovať domácej kuchyni, prekonám lenivosť a budem aj vysmážať. Hľadím do svetiel v sadrokartónovom strope. Aj nebo s hviezdami sa dá vyrobiť. Čo sa to len odráža v hlase tej mekslečny, čo to len je? Aha, už viem, potláčaný hnev a neistota. Počkám si na to, až mekslečna vybuchne, už to dlho neudrží. A Roman sedí. Bez pohnutia.

- Dobre, tak to sa teraz objedná a ja navrhujem, aby sme si išli zahrať nejakú hru. Poznáte hru pantomína?

- Nie, nie, nie... - vreštia hladní oslavovatelia. Ešte netušia, že na objednávku budú musieť čakať hodinu a že si ju budú musieť niečím zaslúžiť.


- A poznáte zvieratká? Budete nám tu predvádzať nejaké zvieratká a ostatní budú hádať, aké zvieratko ste. A kto uhádne najviac, ten dostane darček! Pingpongové loptičky! Tak ja vás poprosím, aby ste sa pokúsili vyhrať čo najviac pingpongových loptičiek.

- Ja som lev! Huáááá, huááá... - reve Samko, párty kútik sa mení na zoo.

- Ja som tiger!

- A ja opica, hu, hu, huúúú...

- Tak ale po jednom! A nehovorte to, ostatní musia uhádnuť! - slečne už preskakuje hlas, pridáva na sonórnosti.

- Sadnite si na miesta! Vy ste jeden ako druhý, - piskľavo priškrtene ziape mekslečna na deti, ktoré sa mlátia nadrozmerným gumeným dinosaurom. - A ja som sa v tomto momente rozhodla, že vy dvaja nemáte tortičku. Pozrite sa na ostatných, tu sú chlapci a dievčatá, ktorí sa pekne hrajú, a vy dvaja vyrušujete. Nedostanete tortičku!!!

No, to by hádam naozaj stačilo. Vstávam druhý raz a naznačujem dcére, že odchádzame.

- Nie, mama, ešte nie, ja som hladná, mama, ešte nie, - spúšťa obligátny vydieračkový záchvat.

Nasleduje ďalšia invenčná hra.

- Tak, teraz sa zahráme na našepkávanie, Adam si vymyslí slovo, pošepne ho susedovi a tak ďalej a na konci Lujza povie to slovo, dobre? Mekslečna stláča play ďalšej hry, no neovláda džoistik, stráca body, zmocňuje sa jej bezmocnosť. - Prečo si to prezradil? Až na konci sa to povie! Tu ide o princíp! Vy tomu nerozumiete? Ideme od začiatku, tak prosím! Lujza, sústreď sa, lebo ty nepočúvaš, pre teba vypadne niekto! No pošepkaj už konečne, čo si hluchá? Vypadávaš, vypadávaš a hotovo!

- Ja som už hladný!

- Ja chcem ísť k svojej mamineééé!

- K mamine nemôžeš, mamina tu nie je, musíš vydržať!

- Ja chcem ísť na záchod! Cikááááť! Pocikám sa!

Dáma, ktorá v sekcii pre rodičov práve dojedla hepymíl, vstala, cvakla digitálom rozbesnenú párty sekciu a sadla si. Slamku zabodla hlbšie do koly a na ex sa presala na dno papierového mekpohára. Čakám, či si aj odgrgne.

- Necikať! Je tu jedlo! - s dočasnou radostnou úľavou v hlase zavelí mekslečna. Párty partička zabudne na vyprázdňovanie.

- Potom sa pôjdeme pošmýkať?

- Pošmýkať sa nepôjdete, lebo je zima! Ty si čo mala? Džús? Pomarančový?

- Ja si chcem vymeniť, nechcem jablkový, chcem fantu, fan-tu!!!!

- Ja som mala mäsko, chcem mäsko, mäsko!!!!!

- Ticho! Ticho! Ste moc hluční! Keď ste si nevšimli, sú tu aj iní ľudia! - mekslečna sa usiluje ovládnuť desaťčlenný dav, ale jej opotrebovaný hlas sa stráca vo vreskote detí. - Budeš naďalej kričať? - vypustí posledné slovo fistulou.

Postavím sa tretí raz, zrak sa mi samočinne prepne na spomalený záber, aby som detailne videla, ako sa jedno deformované telo s tvárou v kŕčovitej grimase s pokrivenými ústami vymršťuje dopredu, ruky sa dvíhajú, sadlo po bokoch sa zatrasie a ruky celou silou svojej bezmocnosti tresnú fasciklom po hlave dieťa. Moje dieťa! Odhŕňam stôl, stolička padá s kabátmi, stôl vrazí do stola odgrgajúcej matky predo mnou, jedným skokom som v párty sekcii, moje nechty sa zaboria do slamených vlasov mekslečny, kmášem jej hlavou, trhám ružovú blúzu, mlátim ju po chrbte, deti vreštia, moja dcéra plače, mekslečna si čupla a chráni si hlavu.

Odrazu cítim silné zovretie obidvoch­ ramien, ktosi ma dvíha nad zem a v tejto polohe presúva mimo párty kútika, pred očami mám papierový mekpohár, vzápätí vdýchnem do pľúc tmavohnedú tekutinu s penou, zalapám po dychu, zakašlem, oči mám polepené, celá som mokrá, lepkavá, moja dcéra poskakuje v hystérii na mieste. Otec Roman odhodí sebaobrannú zbraň na zem. Prvý raz prehovorí:

- To mi zaplatíš.

Ticho, akoby niekto vypol zvuk. Postavy znehybneli. Vyberám z peňaženky oranžovoružovú bankovku, kladiem ju na stôl. Pokojne poviem:

- Prosím si vydať korunu.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Ilustrácia - Milan Prekop.

O autorovi

Inge Hrubaničová (1965) vyštudovala Filozofickú fakultu UPJŠ v Prešove. Od r. 1988 žije a pracuje v Bratislave.

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na SME Bratislava


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kreditná karta – áno alebo nie
  2. Križovatka kultúr Maroko: Dobrodružné cesty naprieč krajinou
  3. Anketa: Čo je pre Slovákov dôležité pri nákupoch?
  4. Úspešní Slováci radia: Presadiť sa dá vždy, snívať nestačí
  5. Váš otec má dnes sviatok. Máme pre vás tip na darček
  6. Mesto ukryté v jordánskych skalách. Spoznajte Petru
  7. Koľko stojí zdravé bývanie? Lacná rekonštrukcia môže vyjsť draho
  8. Tento týždeň je Deň otcov. 5 skvelých nápadov na darčeky
  9. Arca Brokerage House s výrazným nárastom aktív pod správou
  10. Od výplaty k výplate? Ale kdeže, sporíme s 2% úrokom
  1. Križovatka kultúr Maroko: Dobrodružné cesty naprieč krajinou
  2. MiddleCap Equity Partners a Mayfair Assets ukončili fúziu
  3. Súboj olympionikov na Malom Dunaji
  4. 5 tipov ako využiť ľahké priečky pri rekonštrukcii bytu
  5. Dvojitý diplom medzi EU v Bratislave a UNWE v Sofii
  6. Ustanovujúce valné zhromaždenie Alumni klubu EU v Bratislave
  7. Kreditná karta – áno alebo nie
  8. Nemusím sa na nikoho spoliehať
  9. Štátny tajomník envirorezortu: Na sucho musíme byť pripravení.
  10. Užívate konský kolagén a cítite sa ako antický hrdina?
  1. Úspešní Slováci radia: Presadiť sa dá vždy, snívať nestačí 26 211
  2. Váš otec má dnes sviatok. Máme pre vás tip na darček 12 636
  3. Mesto ukryté v jordánskych skalách. Spoznajte Petru 9 038
  4. Koľko stojí zdravé bývanie? Lacná rekonštrukcia môže vyjsť draho 8 555
  5. Anketa: Čo je pre Slovákov dôležité pri nákupoch? 8 362
  6. Kreditná karta – áno alebo nie 5 785
  7. Tento týždeň je Deň otcov. 5 skvelých nápadov na darčeky 5 680
  8. Užívate konský kolagén a cítite sa ako antický hrdina? 5 654
  9. Od výplaty k výplate? Ale kdeže, sporíme s 2% úrokom 3 996
  10. Križovatka kultúr Maroko: Dobrodružné cesty naprieč krajinou 3 305