Ba ani štvorročný pražský pobyt na štúdiách sa nevtlačil detailnejšie do jeho (Fabryho – pozn.. red.) tvorby a rozprávania. Núka sa výčitka, že Praha mu dala mnoho, on jej nedal nič.
Sotva však obstojí: veď Rudolf Fabry ako kompaktná osobnosť vydal zjavné svedectvo o jej jase, ktorý ho „oslepil a obrátil“ na pravú vieru vkusu a svetonáhľadu.
Vyjdenie Hodín už oslavoval s priateľmi v Bratislave. Nepresné by bolo, že so skupinou – tá sa vytvárala iba nadväzne, keď sa vrátili z Prahy priaznivci a podochádzali z vidieka jej budúci vyznávači.
Fabryho vstup do literárnych kruhov Bratislavy nebol v znamení fanfár. Fanfáry zneli na poctu iného básnika, debutanta Kostru, ktorého starostlivo uvité Hniezda sa v podstreší slovenskej chalupy vynímali ornamentálnejšie.
Rudolf Fabry vkročil do prešporských ulíc krokom „pražského chodca“. Spokojne by sme mohli napísať aj Pražského s veľkým P, pretože náš básnik si vyčlenil Bratislavu ako jednu zo „staroměstských“ štvrtí a naniesol na ňu nezvalovský poetický amalgám.
Po meste na Dunaji cestoval spôsobom zvedavého pútnika; videl a obdivoval ho cez prizmu somnambulického básnika. Neprehliadol realitu, veľmi dobre si ju všimol a uskladnil v medových plástoch pre svoju novinársku, publicistickú činnosť. Lienku zachytenú v balóniku slzy vmontoval umne do básne. Tak sa stávalo, že „slová mu pokrývali veci a veci sa premieňali na to, čo chcel“.
Škrelo ho, že žije v „skurvenom“ čase vojny, keď len vďaka uniforme mohol vytiahnuť z krajiny nohu. Zrnkovú kávu možno nahradiť meltou, tabak zemiakovou vňaťou, ale smäd po vzdialených končinách neuhasí medokýš.
Nekapituloval, že má pristrihnuté letky. Naopak, hovorieval, že môcť dívať sa je dané každému okrem slepcov. Vidieť – iba málokomu. On chce byť vidiaci. (To mal z Rimbauda.)
Raz mi povedal: „Ak nie si chruňo, musíš vedieť lietať aj v klietke. Pravda, nie s pernatými ani s blanitými krídlami. Niečo medzi archanjelom a luciferom. A to je práve básnik.“ (Stále Rimbaud.)
V kŕčovitom chápaní vyslovenej sentencie bol aj háčik paradoxu. Predstavil som si Ruda, tučného čížika alebo vypaseného netopiera, ako s pokazeným radarom na čele bludne krúži vesmírnymi priestormi a napokon vráža do zeleného tienidla saturnskej lampy.
Nevrazil, iba ak do nočného chodca, ktorému však vzápätí zašermoval pred nosom svojimi obrnenými hánkami, alebo do nočnej „sovy“, ktorú možno obozretne nasledoval do dajakej podhradnej vŕzgajúcej brány (aby z nej na druhý deň pred priateľmi stvoril baletku z Labutieho jazera a pred tvárou poézie priesvitnú vílu).
Do jeho metaforickej klietky sa vmestilo stvorenstvo rozmanitých druhov, povolaní a zamestnaní, ako lodníci, kuchári, letci, mäsiari, fiakristi, noční strážcovia, železničiari, vojaci, chyžné, čašníčky, WC-babky.
Ak nie si chruňo, musíš vedieť lietať aj v klietke.
Pravda, nie s pernatými ani
s blanitými krídlami. Niečo medzi archanjelom
a luciferom. A to je práve básnik.
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčín – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginárne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v r. 1939 a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňajú fotografie z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
Autor: Pokračovanie nabudúce
