Asi sa už nezmestím... Do potrubia. A do jeho duše. To jeho potrubie sa zmestilo do mňa. Aj duša. Voľakedy. Už je to preč ako oblak nad rozbúreným oceánom, ktorý zrazu odfúkne južný prúd. Taký prítulný a vlhký, až ťa štípe koža, dychtivo čakáš na každý ďalší vánok... A neuvedomuješ si, že s každým ďalším vánkom niečo odfúknuté odchádza. Časom sme sa odfúkli. Jeden na druhého sme dychtivo čakali takí prítulní a vlhkí... Už je to preč... Nechápem, to leto bolo bez oblakov... Mrkla som sa na hodinky. Bože, už sa musím ponáhľať! Pustila som ešte trochu vody do umývadla, nech sa make-up čo najďalej doplaví. Pozrela som sa do zrkadla. Dobrá práca. Polovica ksichtu fuč.
Pravidelne sledujem predpovede počasia, zaujíma ma, pochopiteľne, oblačnosť. Prúdy vetrov tiež, ale ide najmä o oblačnosť. S vetrom bez oblakov sa dá ľahko zápasiť. Ťažšie je, keď sú oblaky. Dnes to nie je bohviečo. Musím si dať šľapky s oceľovým podpätkom, veľké náušnice, klobúk a reťaze na ruku... Poveternostné podmienky tomu nasvedčujú. Mám náušnice veľké ako činely, dokonca, majú podobný zvuk, keď nimi niekde zavadím... Ale tie nosím, keď má vietor rýchlosť viac ako 53 metrov za sekundu. Chcem si kúpiť sombrero, strašne po ňom túžim. To by sa mi náramne zišlo! Konečne som úplne vyzbrojená proti vetru vypadla z domu. Náš šéfredaktor sa vždy čuduje, odkiaľ beriem také veľké náušnice... Je to prvá otázka, ktorú dostanem od neho vo výťahu nášho nezávislého rádia. Raz sme skoro boli spolu na rande! Alebo, čo to malo byť... Chcel sa ísť so mnou poprechádzať po starom meste, lenže akurát vtedy bolo oblakov ako maku a ešte aj ten vietor! Tak som mu povedala, že bohužiaľ, musíme to odložiť, inak by nás oboch odfúklo ešte predtým, ako by sme si vôbec niečo začali. Samozrejme, nepochopil. Snažila som sa poukázať na svoje olovené jesenné kozačky a činely v ušiach, ale ani to nestačilo. Myslel, že žartujem. Ja nežartujem. O tomto nežartujem. Nás naozaj odfúklo. Vtedy v lete. Aj keď neboli oblaky. Veď vy to už viete... Teraz sa už len zdravíme a vedieme debaty o náušniciach. Vlastne ani neviem, kde má pracovňu, taký to je šéf. Ujo šéfredaktor. Ja som na hudobnej dramaturgii, tam mám taký stolček a popolček z mojej korytnačky Artemis. Áno, zaváňa to trochu fetišizmom alebo inou avantgardnosťou, ale na ten debilný stôl sa nič nezmestí. Zarámovaný priateľ je už dávno neaktuálny pre tie poveternostné podmienky. Kvetináč s kvetinou je príliš veľký, plyšové zvieratká neznášam. Sviečky? Tie nie, aj tak si ich v kancelárii nemôžem zapáliť. Jediné moje milé, čo sa tam zmestí, je naozaj Artemisin popolček v škatuľke od liekov. Niekedy ma práca baví tak, že si stopujem, koľkokrát sa naň pozriem. Ale dnes to bude nabité, aspoň podľa raňajšieho rozpisu.
Spamätala som sa až o siedmej. Ešteže platia nadčasy, inak by som si trieskala hlavu niekde o múr, že sa neviem spamätať skôr. Ale ako by som sa potom spamätala z toho trieskania? Obávaný telefonát domov s hrozivou možnosťou večerať v kruhu najbližších... Áno, zadarilo sa. Mamina mlieková polievka ma ohriala... Po chvíli ma zmrazili otázky: Prečo nie si v Bulharsku? Nie, že by sme chceli, aby si bola tak ďaleko... A Janko tam predsa odišiel? A to ako bez teba? A sám? Presne také klišé ako vo filmoch. Teraz by som potrebovala oblačnosť a vietor, aby to všetko zahnal preč a aby ostal len hrejivý pocit bielej mliekovej polievky. Lenže to sa nestáva ani vo filmoch. Ani Jankova biela mlieková polievočka neostala vo mne dlho a hrejivý pocit sa vytratil spolu s ňou... Taký bol náš sex...
Neprestala ani pri raňajkách: „Zahodíš každého muža, ešte nie si ani s ním...“
„Nezahodím...“ vyliezlo zo mňa po chvíli. Čo ja môžem za to, že fúka vietor? Čo ja môžem za to, že Jano vie po bulharsky? Jano je krásny, vysoký... Čo ja môžem za to, že je taký? Neskutočne plné pery, malé vlásky ako chlapčiatko, aj sa tak vie pozrieť, akoby chcel hračku za tisícku. Veď ma aj dostal, ani nemusel platiť. Čo ja môžem za to, že som taká? Jano čo chce, to má. Jano je taký. Jano je vetroplach. Vietor mu nevadí, práve naopak, čaká na nový a nový, nechá sa rád unášať a niesť, rozpútava búrky, rozväzuje šnúrky. Ale najradšej podväzky. Čo ja môžem za to? Za to, že už nemám podväzok zaviazaný... Jano je preč. V Bulharsku hlásia silný vietor...
Eskucha y repite! Burácalo celou pracovňou... Keď chcem všetkých naštvať, pustím si nahlas kurz španielčiny pre začiatočníkov. A meliem. Chcem sa učiť, lebo si potrebujem kúpiť to sombrero. Meliem dookola debilné frázy: Kde je, prosím, najbližšia zmenáreň? Koľko stoja tamtie veľké paradajky? Môžem, prosím, nechať odkaz pre pána Garcíu? Un, dos, tres, cuatro, cinco...
„Prosím ťa, daj to tichšie!“ vybehol na mňa Marek. Otrasné meno – Marek... Otrasný Marek. Bože, ako to so mnou otriaslo... „Otras lenguas no me gustán, sólo espaňol...“ vychrlila som na neho čisto.
„Neviem, čo vravíš, ale daj to tichšie, tu niektorí aj pracujú!“
„Joder! Tú cabrón!“ ďalej som provokovala po španielsky.
„Vieš, že nerozumiem. Daj to tichšie!!“
„Prihlás sa na kurz španielčiny pre debilov a prelož si to!“ a dala som si slúchadlá. To je ešte horšie. Milujem ten pocit, keď ma zháňajú, alebo niečo chcú a ja ich nepočujem...
Niekto ma zozadu chytil rukami pevne za ramená, postavil zo stoličky, otočil k nemu a znova pevne chytil za ramená, pritom niečo rozprával, ale keďže som mala slúchadlá, videla som len ako sa na našom šéfredaktorovi pohybujú ústa. Pekne vykrojené pery sa otvárali a zatvárali. Ako ryba. Aj sa narodil v znamení rýb... Uvoľnila som kŕč po stisnutých ramenách a dala som si dole tú nešťastnú bariéru...
„... dnes večer na stole... Dúfam, že to nie je problém!“ a rybie ústa sa zatvorili.
„Prosím?“ A teraz, čo...
Zabuchol dvere a to bolo celé. Hm. Večer na stole... Ak nebude fúkať vietor. Kde má tú pracovňu?? Vedela som, že mu mám niečo spraviť do večera a položiť na stôl, ale pre slúchadlá som nevedela čo... Tak som sa mu večer spravila na stole. Skoro ho to položilo. Uja. A takto sa začal náš vzťah. Po tom žartovnom začiatku mi vždy tvrdil, že on vedel, že to urobím, len ma musel vyprovokovať. No aké jednoduché, a ani podväzky som nemala na sebe!
„Ty plačeš?“ nakukol do kúpeľne.
„Áno, ešte chvíľu...“ odpovedala som prerývane. Vyjavene ostal na mňa pozerať, asi ho zmiatol môj roztečený make-up. Otočila som sa od zrkadla na neho.
Pochopil: „ Tak zavriem...“ Áno, ešte chvíľu, ešte sedemnásť dní, kým dopláva môj make-up do Čierneho mora... A zas pol ksichtu preč.
Už sa nebojím. Nebojím sa chodiť na večery do kruhu najbližšej rodiny, diskutujeme celé hodiny... Mama ma chváli. Že som hneď neodkopla tohto chlapa. Uja. Že ujo sa jej páči a mám sa o tento náš nový vzťah starať. Ujo poslušne papá mliekovú polievku. Pod stolom nohou hľadám jeho potrubie. Sedíme oproti sebe. Ujo zodvihne oči od polievky. Už som ho našla... A v noci aj jeho mlieko vo mne...
„Niečo pre teba mám...“ zašepkal mi do ucha. Myslela som, že už spí... Po takom sexe... Opatrne sa postavil z postele, aby náhodou nezavŕzgala... Mama by si určite myslela, že sme to robili. A my sme to robili na zemi! O chvíľu sa zas posadil a podal mi nejaké papiere. Letenky. Prečítala som si destináciu: „To vážne?“ Prekvapil ma.
„Jasné, ešte sme neboli spolu na dovolenke...“
Objala som ho. Za toto mu bude mama variť týždeň v kuse tie najlepšie mliekové polievky. A ja?
Hotel je pekný. Hneď na pláži, vyjdem z izby, prejdem cez záhradu a som pri brehu. Každé ráno behám. Normálne vstanem o piatej a behám. A potom ešte zvediem v sprche Karola. Že či mi nestačilo v noci... Chichi, nie! Nič nerobíme celé dni, len sa vyvaľujeme. Vietor fúka vždy poobede asi dve hodiny v kuse. To idem radšej naspäť do hotela, aby náhodou niečo neodfúklo. Karol moje náhle úteky z pláže nerieši a potom sa len čuduje, kde som bola. Večer hodiny tanga s inštruktorom v hoteli... A aj som zabudla, že mám plakať! Už len päť dní a bude to všetko v Čiernom mori...
„Andrea, muy bien, muy bien!“ kričal na mňa inštruktor, keď som Karolovi pri tangu vyložila svoju nohu na jeho plece. Ja dokážem kúsky... A Karol to vie. Možno preto je so mnou. A ešte pre tie naše mliekové polievočky. Ja milujem dvojzmyselnosť. Hlavne, ak je zmyselná... Po hodine tanga som sa plynulou španielčinou naučenou z cédečka spýtala inštruktora, kde nájdem najbližší obchod so sombrerami. Zdesene na mňa ostal pozerať: „Tu?“
„A nie tu?“ vravím mu tam, v tanečnej sále.
Rozosmial sa: „Toto nie je Amerika, Andrea...“
„Prečo sa teda učíme argentínske tango, ty kôň?“ Zo sombrera nič nebude. A nabudúce si dobre rozmyslím, či si pri tangu vyložím na niekoho nohu...
„Ti niečo navrhoval?!“ spýtal sa hneď Karol, keď som sa rozhorčená vrátila k stolu.
„Ale nie, len mi tvrdil, že tu nepredávajú sombrerá... Poďme na izbu, dobre?“ a už som žmurkala... Karolovi sa v očiach zablyslo. Teraz som nevedela, či od mojita... A či... Takto sa mi to páči... Rozhorúčené telá, bronzové, v topánkach ešte piesok, naokolo vôňa mora... Pár nových rytmov... To má z toho tanga?? Usmiala som sa... Hneď po tom sme zaspali.
O piatej ráno som ho už štuchala pod perinou do ramena... Najprv fúkol nosom, myslel si, že som azda mucha. Chichichi... Nie som mucha, som moja ruka...
„Čo jeeeeee??“
„Poď sa so mnou prejsť po pláži...“ vravela som mu pod perinou.
„Ešte spím.“
„Nevadí, môžeš ísť aj spiaci,“ šepkala som ďalej. Otvoril oči a poklepal mi ukazovákom na čelo. O pol hodinku sme boli pri brehu. Slnko bolo ledva nad obzorom, ale už sálalo. To sa mi na Španielsku páči. Teplo. Strašne teplo. A vietor len poobede. Trochu. Kráčať po zamatovom piesku bosými nohami, mňam. A keď páli, zostúpiť nižšie k brehu a nechať sa omývať morom. Mužov vraj menej páli piesok na chodidlách ako ženy. Tajne som sledovala, či Karol zostúpi do mora skôr než ja. Nie. Je to muž. A môj. Šli sme asi hodinu. Už aj ľudia sa začali hromadiť. Otvárali sa plážové bary. Objednali sme si raňajky. Poprosila som barmana, či si môžeme dať stoličky úplne na breh. Karol dohodil desať eur a boli sme aj na stoličkách celkom pri kraji. Bolo to tak gýčovo romantické!
„Ešte keby mali tak mliekovú polievku, že?“ mrkla som na Karola.
„Ale mne naozaj chutí,“ a zahryzol do žemle.
„Veď ja viem...“
Zadívala som sa na horizont: „Takto by som mohla raňajkovať každý deň...“
„Fuj, pozri, aká špina!!“ prerušil gýčový výjav. Odfúkol mi ten pocit jednou vetou... Zaostrila som smerom za jeho ukazovákom. Na samom kraji, tam, kde sa stretáva more s brehom, bola čierna mláka. More modré a zrazu ostré čierne rozhranie, vedľa červené a hneď vedľa hnedé. Videla som, ako sa more snaží zo seba toto vyplaviť. Vstala som zo stoličky. Bola som úplne blízko. Čierna, červená a hnedá. V mori. Nepretržite som na to hľadela. Nedávalo mi to zmysel. Môj make-up sa mal predsa doplaviť do Čierneho mora! Rovno k Janovým nohám, keď by zrovna sedel na pláži unavený po celodennej makačke na tom novom dome. A teraz je tu, pri mojich nohách. Už mi obmýva členky. Na čo som teda plakala?!
Večer som si po dlhom čase pozrela predpoveď počasia. Tomu rýchlohovoriacemu španielskemu pajácovi pred mapou s ukazovadlom v ruke som sotva porozumela... No oblaky so šípkami naznačovali veľký vietor od Čierneho mora smerom k Stredozemnému...
„Ty tomu rozumieš??“ nahol sa ku mne Karol a podával mi mojito.
„Celkom aj áno. Poveternostné podmienky ma znova sklamali...“
„Na tie sa už môžeš vykašľať. Zajtra letíme domov.“
„To už je nedeľa?“ To keby som vedela... Ešte by som si rýchlo bola kúpila jedno veľké sombrero... Kde je, prosím, najbližšia zmenáreň? Koľko stoja tamtie veľké sombrerá? Môžem, prosím, nechať odkaz pre pána Jana? Un, dos, tres, cuatro, cinco... Prepánajána, nie! Pre Jana už nie. Žiadne odkazy.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Ilustrácia - František Kudláč.
Autorka poviedky Miriam Landae sa narodila 27. mája 1982 v Nitre, vyštudovala Farmaceutickú fakultu UK v Bratislave. Je finalistkou literárnej súťaže Poviedka 2006, pripravuje na vydanie svoju debutovú knihu.
