SME
Sobota, 28. január, 2023 | Meniny má Alfonz

Jolana Božťok-Považská: Srdce nikdy neoklameš

2. kapitola: Štedrovečerný dar

Miriam stála v otvorených dverách a sledovala blížiaceho sa starého tuláka. Na chvíľu sa jej zazdalo, že tie črty pozná, že ich už kdesi videla, no potom tú myšlienku zahnala. Bol neupravený a starý ko­žuch samý fľak, no vyžarovala z neho akási podivuhodná vážnosť. Miriam upútal jeho preliačený nos. Asi suvenír z nejakej bitky, pomyslela si. Avšak najsilnejšie na ňu zapôsobili jeho blankytne modré oči, ktoré sa na Miriam uprene dívali z vetrom ošľahanej tváre. Bola v nich pokora, nie poníženosť. Prehovoril:

„Dobrý deň, Miriam.“

Miriam udivilo, že ju tulák pozná.

„Dobrý deň,“ odpovedala s milým úsmevom.

„Smiem vojsť?“ spýtal sa tulák so sklonenou hlavou, „vonku je totiž strašná zima, iba sa na chvíľu ohrejem.“

Miriam zostala v pomykove. Na jednej strane – je Štedrý deň a u nich doma bol na stole stále pripravený tanier pre osamoteného pocestného, no na strane druhej – má vpustiť do ich prepychového sídla úplne neznámeho človeka? A kam ho má usadiť? Vari do kožených kresiel, prehodených pravou sobolinou? Miriam si chcela spomenúť, kedy v nich naposledy niekto sedel. Pocítila vzdor. Majú izby, kam nik nevojde, majú nikdy nepoužité servisy a pohárové súpravy, nenosené šaty. Načo to, preboha, načo to všetko?

„Prosím,“ riekla pevným hlasom a ukázala do veľkej teplej haly.

„Nebojte sa,“ zašepkal tulák, „nebojte sa ma, Miriam.“

Neisto vošiel dnu a Miriam rázne vykročila za ním. Ukázala na koženú sedaciu súpravu a rozhodne prikázala:

„Sadnite si. Môžem vám doniesť čaj alebo kávu?“

„Za šálku teplého čaju by som si dal, veľmi pekne ďakujem,“ prevravel tulák, no nesadal si. Hľadel na drahocennú kožušinu. Miriam zopakovala:

„Sadnite si do kresla!“ Bola ako omámená vlastnou vzdorovitosťou.

Tulák sa na ňu zahľadel. Potom prikývol a posadil sa. Miriam vyšla po schodoch do kuchyne. Vari sa zbláznila? Vpustila do bytu otrhaného tuláka, nechala ho samého v hale, kde bolo toľko cenných predmetov!

„No a čo,“ zašomrala si, keď zapla vodu vo varnej kanvici, „ani za rok by Adrián nezbadal, že tu niečo chýba.“ Z trucu vybrala ten najjemnejší porcelánový servis, čo mali. Otvorila chladničku, ktorú pravidelne napĺňala a rovnako pravidelne jej obsah vyhadzovala do kontajnera. Adrián doma nejedával a ona vedela, že jej povinnosťou je zostať štíhlou, aby sa za ňu manžel nemusel na rôznych párty hanbiť. Preto jej denne muselo stačiť celozrnné pečivo, zelenina a kúsok varenej ryby.

Vlna hnevu ju znovu zaliala. Roky sa poriadne nenajedla a čo z toho?

Akoby v horúčke začala z chladničky vyberať syry, salámy, nátierky. Kým si uvedomila, čo robí, mala pripravenú obloženú misu, čo by vystačila niekoľkým hokejistom po výdatnom tréningu. Čaj s cukrom a smotanou zniesla dolu ako prvý.

Tulák už mal vyzlečený kožuch. Na sebe mal čistý vlnený sveter. Stál chrbtom k nej a čosi si prezeral na starožitnom sekretári. Keď začul Miriam, previnilo to položil nazad. Miriam podišla bližšie. Tulák si prezeral ich svadobnú fotografiu. Nechápavo pokrútila hlavou. Všade okolo je plno drahocenností a on sa venuje jedinej veci, čo inú ako citovú hodnotu nemala. Nejaký divný tulák, pomyslela si. Akoby na vysvetlenie povedal:

„Všimol som si tú fotografiu. Dávno som nevidel...“ tulák zaváhal, „dávno som nevidel žiadnu svadbu. Váš manžel doma nie je?“

„Nie,“ odvetila popravde a ponúkla ho čajom.

„A deti?“

„Nemáme deti,“ odvetila strnulo. Nemali deti, lebo Adrián sa nechcel nechať vyrušovať v zarábaní peňazí. Vrátila sa po obloženú misu. V duchu sa usmiala, keď na tvári starého tuláka uvidela nefalšované ohromenie. Vykoktal:

„To je pre mňa?“

Miriam prikývla.

„Nech sa páči, je predsa Štedrý deň, nech je štedrý aj pre vás.

Tulák začal jesť. Napriek tomu, že bol iste hladný, jedol pomaly a na Miriamino náramné prekvapenie aj kultivovane. Všetečne sa spýtala:

„Odkiaľ ste?“

„Prišiel som z poriadnej diaľky.“

Keďže nič viac nepovedal, Miriam sa ďalej nechcela vypytovať. Avšak spýtal sa on:

„A čo vy, Miriam, ste šťastná?“

Miriam vyhŕkla:

„Samozrejme, že som šťastná!“

Ich pohľady sa stretli. Miriam sa zdalo, že sa prepadáva do očí modrých ako hlboké jazero, že sa v nich stráca... áno, áno, kedysi pred mnohými rokmi už ten pocit zažila, keď sa prepadávala do blankyt­ných očí svojho Adriána... myseľ sa jej akoby zahmlila a strácala súvislosti, Adrián, ach, Adrián, kam si sa mi podel? Keď sa spamätala, uvedomila si, že plače a že ak sa jej rozboľavenému vnútru neuľaví, že sa zadusí. Neznámy tulák sedel vedľa nej a hladkal ju po vlasoch. Láskavo sa jej prihováral:

„Miriam, Miriam, čo sa vám stalo?“

Ako z vybuchnutej sopky láva, tak sa z nej začali valiť slová. Nemohla si pomôcť, musela hovoriť a hovoriť, až kým tulákovi nerozpovedala svoj celý život. Povedala mu o Adriánovi, ktorý zatvrdol po otcovom odchode a už sa toho nedokázal zbaviť, na nič iné nemyslel, len na peniaze a peniaze... Povedala mu, že je nešťastná, osamotená, zúfalá...

Tulákova ruka sa odtiahla. Miriam vzhliadla. Mal tvár v dlaniach a vzlykal:

„Ja som to zavinil, ja som to všetko zavinil!“

„Vy?!“ zvolala užasnuto Miriam, „ako by ste mohli?“

No skôr, než by čokoľvek povedal, Miriam pochopila ohromujúcu pravdu:

Tulák bol Adriánov stratený otec. Určite čítal v jej myšlienkach, pretože iba prikývol.

„Áno. Som to ja.“

Mlčky sedeli vedľa seba. Miriamina myseľ bola ako rozbité sklo, ktoré sa zúfalo pokúšala zlepiť, aby pochopila zmysel tohto všetkého. Adriánov otec sa vrátil, lež ako žobrák. Prišiel poprosiť o odpustenie? Ako sa skončí stretnutie syna s otcom? Miriam cítila, ako jej prudko tlčie srdce. A ku všetkému je Štedrý deň. O pár hodín by si mali sadnúť k sviatočnej večeri. Koľkí budú? Dvaja či traja?

„Drahá Miriam,“ začal tulák, no zháčil sa. Za oknom sa ozval zvuk zastavujúceho auta. Miriam vyskočila a ruku si pritisla na srdce. Adrián!

Volal ešte skôr, než vošiel do dverí:

„Len zložím darčeky a idem, čakajú...“ prestal ako keď utne. Jedným pohľadom obsiahol starého tuláka sediaceho vedľa jeho ženy, zvyšky hostiny, tulákov špinavý kožuch, pohodený na starožitnej pohovke. Adrián najskôr zbledol a vzápätí sa mu krv nahrnula do tváre. Hrozivo sa obrátil k svojej žene:

„Čo to má znamenať? Kto je to?!“

Otvorila ústa, no nič z nich nevyšlo. Tulák vstal a povedal:

„Som iba obyčajný tulák na cestách a bola mi zima. Vaša pani bola taká láskavá a...“

„Čože?!“ vykríkol Adrián a vykročil k Miriam, „ty si vpustila do nášho domu neznámeho človeka, nejakého špinavého bezdomovca?! Miriam pred ním v panike ustupovala. „Zbláznila si sa alebo... alebo si mi to urobila natruc? A kam si ešte pána bezdomovca zaviedla? Do spálne?“ Miriam sa podarilo prevravieť:

„Adrián, preboha, mlč!“

Adrián sa správal ako zmyslov zbavený. Schmatol Miriam a začal ňou nemilosrdne triasť, až ju všetko bolelo.

„Toto je môj dom, rozumieš, nebudeš mi sem vodiť kadejakú zlodejskú zberbu!“

Náhle stál tulák vedľa a zovrel Adriánovu ruku.

„Okamžite ju pusti, tvoja žena je svätica. Ak už musíš niekoho biť, tu máš mňa! Zaslúžil by som si to viac.“ Adrián sa k nemu hrozivo otočil a zdvihol ruku.

Obaja muži stáli zoči-voči. Miriam si uvedomovala ich nápadnú podobnosť. Adriánova tvár smrteľne zbledla. Ruka mu klesla. V očiach mal poznanie...

„Otec?“ ticho sa spýtal.

Tulák prikývol. Adrián sa dopotácal do kresla.

„Otec,“ tupo opakoval. Tulák si sadol oproti nemu.

„Áno, synak, som tvoj otec, ktorý ťa prišiel poprosiť o odpustenie.“

Adriánove oči sa zarosili. Tulák pokračoval:

„Dlžím ti vysvetlenie a potom pôjdem nazad.“

„Kam nazad?“ spýtala sa priškrteným hlasom Miriam.

„Do Afriky. Prišiel som, aby som sa vyspovedal zo svojich činov. Možno ma pochopíš a azda aj odpustíš.“

Miriam si prisadla k Adriánovi a chytila ho za ruku. Stisol jej ju...

„Odišiel som od vás, keď si ma najviac potreboval, nechal som na tebe starosť o celú rodinu, lebo som bol ohavný egoista. Myslel som len na seba, že starnem a život mi uteká. Ach, ja hlupák, hľadal som dobrodružstvo a zábavu, no našiel som peklo. Živil som sa, ako sa dalo, kradol som, podvádzal. Raz ma pri tom pristihli a zmlátili do bezvedomia. Prebral som sa u jedného starca, ktorý ma zachránil a staral sa o mňa. Za to, že sa o mňa stará, nechcel nič, len som musel každý večer v modlitbe poprosiť o odpustenie jedného z tých, ktorým som ublížil. Zo začiatku som to bral ako hru, časom však som pochopil hlbokú múdrosť starca... Najsilnejšia zbraň je pokora a najväčší dar je odpustenie. A hneď som sa chcel rozbeh­núť za tebou, vrátiť sa, no zháčil som sa. Mám prísť ako žobrák? Nie, nemyslím na peniaze, ale nechcel som sa vrátiť ako odpísaný človek. Chcel som byť užitočný, pomáhať. Podarilo sa mi dostať sa do Afriky, kde som začal pracovať v detskom útulku. Zachránili sme množstvo dets­kých životov!“ dodal s hrdosťou. „Avšak vedel som, že prišla chvíľa, keď musím poprosil o odpustenie teba. Prišiel som na Štedrý deň, dúfajúc, že tento bohumilý čas mi bude nápomocný, a v preoblečení za tuláka, aby som si pripomínal svoju pokoru.“

„Vy... vy nie ste tulák? vykoktala Miriam.

„Nie som bohatý, pretože všetky príjmy venujem na charitu, ale žobrák nie som. Adrián,“ obrátil sa na syna, „odpúšťaš mi?“

Adrián aj jeho otec vstali. Padli si do náručia...

Miriam tíško vstala a vybehla do svojej izby. Temer nevidela od sĺz dojatia, ktoré sa jej drali do očí. Klesla na posteľ a objala maca Stužtíka. Nechcela rušiť stretnutia, na ktoré obaja muži čakali temer pätnásť rokov...

Asi zaspala, pretože sa strhla sa, až keď si k nej na posteľ prisadol Adrián... Pritúlila sa k nemu a on zašepkal:

„Dnes budeme večerať traja.“

Prikývla.

„A po sviatkoch...“ Adrián mal vzrušený hlas. „Miriam, láska moja, chcel som ťa na Vianoce prekvapiť zájazdom do Karibiku, ale čo keby sme vymenili letenky...“ Zháčil sa. Zadíval sa Miriam do očí a ona pocítila, že má pred sebou nového Adriána.

„Ak budeš súhlasiť, rád by som šiel do Afriky s otcom. Chcem začať žiť inak. Pre iných.“ Miriam neverila vlastným ušiam. Nadšene vykríkla:

„A ja budem liečiť choré africké deti!“

Ticho, ktoré nastalo, bolo plné porozumenia. Ich pery sa spojili v horúcom bozku, no Miriam sa vymanila z objatia.

„A čo otec? Je dole sám?“

„Je v mojej pracovni a spisuje zoznam liekov, ktoré potrebujú v útulku. Dúfam,“ v očiach sa mu nezbedne zablyslo, „že ten zoznam bude riadne dlhý.“ Vyzliekol si košeľu.

„A mám nápad, ako ten čas využiť...“

Miriam vášnivo objala Adriána, no teraz sa vymanil z objatia on.

„Čo je?“ spýtala sa prekvapene.

Adrián vzal Stužtíka a otočil ho k stene.

„Toto nie je pre neho.“

Obaja sa rozosmiali ako malé deti. Vlastne nimi aj boli, veď ich čakal celý nový život...

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka


Členka petržalského literárneho klubu ŠŤASTIE Jolana Božťok-Považská (1959) sa narodila v Prievidzi, vyštudovala SPŠ. Žije v Bratislave. Vo vlastnom náklade vydala básnickú trilógiu Samodruhá (1999), Slnečnica (2000) a Strnisko slnečníc (2002). Pre deti vydala rozprávkovú knižku Črievičky našej Evičky (1993). Okrem literárnej činnosti sa venuje aj kresbe a maľbe.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Klinčeky Zanzibaru zarobili viac, než neslávny obchod s otrokmi
  2. Trvalá udržateľnosť v obchode – prečo by vás mala zaujímať?
  3. 10 eur za 10 rokov. Mimoriadna ponuka od mimoriadneho časopisu
  4. Ako skĺbiť remeslo a moderné technológie? Inšpirujte sa Bajkery
  5. SCANDI 2023: prehliadka súčasného severského filmu
  6. Benátky a Verona: zažite pôsobivé kúsky mozaiky severu Talianska
  7. Stockerka štartuje predaj bytov s cenami, ktoré prekvapia
  8. Eurohub Rokycany posilňuje a zrýchľuje spojenie s Nemeckom
  1. Svalovice sa netreba obávať
  2. Students today, innovators tomorrow, learners forever
  3. Study program MANAGEMENT in English language
  4. Klinčeky Zanzibaru zarobili viac, než neslávny obchod s otrokmi
  5. Bude rok 2023 naozaj náročný na osobné financie?
  6. Nadácia COOP Jednota zatraktívňuje regióny
  7. Trvalá udržateľnosť v obchode – prečo by vás mala zaujímať?
  8. 10 eur za 10 rokov. Mimoriadna ponuka od mimoriadneho časopisu
  1. Klinčeky Zanzibaru zarobili viac, než neslávny obchod s otrokmi 7 689
  2. 10 eur za 10 rokov. Mimoriadna ponuka od mimoriadneho časopisu 5 677
  3. Benátky a Verona: zažite pôsobivé kúsky mozaiky severu Talianska 3 252
  4. Stockerka štartuje predaj bytov s cenami, ktoré prekvapia 2 248
  5. Trvalá udržateľnosť v obchode – prečo by vás mala zaujímať? 1 848
  6. Košičanom budeme dodávať teplo za tretinové ceny aj tento rok 1 531
  7. Radi čítate a ešte radšej tvoríte? Toto je 40 dôvodov pre Vás 1 360
  8. Sardínia ukáže iné Taliansko. Oviec má raz toľko než obyvateľov 1 327
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Blogy SME

  1. Metropolitný inštitút Bratislavy: Umenie vo verejnom priestore by nemali nahrádzať vyprázdnené atrakcie
  2. Monika Nagyova: Úprimné pozdravy z Bratislavy: Ľudia nosia vo vreckách nože a ešte sa tým chvastajú.
  3. Oskar Kaman: Ako magistrát (ne)získal 1,6 milióna eur do rozpočtu
  4. Michal Feik: Zmena klímy v mestách. Výsledky prieskumu obyvateľov
  5. Martin Gajdoš: Prečo sa o trhovisko na Žilinskej oplatí bojovať?
  6. Róbert Thomas: Budíček! Vstávajte, prišli smetiari
  7. Jozef Drahovský: Priechod na druhý svet je v Bratislave
  8. Martina Hilbertová: Márnivé dcéry z Bratislavy: Novomestská parkovacia: Firma bez kontroly, ktorá nepodnikala, iba míňala
  1. Rastislav Puchala: Vraj je to sfetovaný trpaslík 30 474
  2. Peter Remeselník: Narazil autom do ľudí, zranil chodkyňu a ušiel ! 16 464
  3. Martin Plesch: Pán primátor, načo vlastne máme Mestskú políciu v Bratislave? 8 096
  4. Monika Nagyova: Plesy nie sú pre singles 6 988
  5. Rastislav Čurma: Divotvorný Kráľovský Chlmec - Maďar, maďarský, najmaďarskejší 4 351
  6. Ján Šeďo: Sliepky na Ukrajine sú iné ako naše ? 3 762
  7. Tereza Kazdová: Fico má rád pekné ženy, Babiš je na blondíny. Verejný diskurz volá po feministoch 3 711
  8. Ján Valchár: Jedenásť mesiacov štvordňovej operácie (Moskvu ale ubránime!) 3 461
  1. Monika Nagyova: Plesy nie sú pre singles
  2. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 55. - Antarktída - Ako sa vydali Vivian Fuchs a Edmund Hillary naprieč Antarktídou (1955-1958)
  3. Monika Nagyova: Úprimné pozdravy z Bratislavy: Potuluje sa tu starý blázon
  4. Jiří Ščobák: Je nový II. pilier dlhodobo udržateľný? Ktoré zmeny sú pozitívne a ktoré negatívne?
  5. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 54. - Antarktída - Posledné tri Byrdove expedície (1939 - 1956)
  6. Jiří Ščobák: Tipovanie je cesta do pekla. Aj keď to robíte so štátnou firmou
  7. Jiří Ščobák: Avatar 2: Začátek nového příběhu
  8. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 53. - Antarktída - Druhá Byrdova antarktická expedícia (1933 - 1935)
SkryťZatvoriť reklamu