Ak neviete, ako vyzerajú Tuillerijské záhrady na jeseň, vniknúť do tohto príbehu bude síce o niečo ťažšie, ale napriek tomu nezúfajte. Na úvod rozhodne postačí, ak si predstavíte širokú aleju, zopár stromov a veľa, veľmi veľa farebných listov, z ktorých stromy už dávno stiahli zelený chlorofyl a prevládli iné farbivá – predovšetkým červené, oranžové a žlté. A potom ich len tak zhodili na chodníky, ktoré vedú od Musée de Louvre až k námestiu de la Concorde.
A teraz si predstavte rok 1950.
Po farebných listoch kráča Soupault, napchatý do tesného saka a želá si, aby medzi listami bolo čo najviac tých červených. Avšak príroda sa nepodriaďuje zákonom hlúpej ľudskej logiky a to je dobre. Šoféra nechal parkovať pred Louvrom, aby ukázal, že napriek všetkému ešte vlastne zostal prostým a obyčajným človekom. Preto len funí a ráta kroky k mužovi, ktorý tu zametá a robí kopy z farebného lístia. Muž má širokú tvár, ktorá sa mu smerom k brade zužuje, veľké hnedé oči, vlasy vyčesané dozadu a medzi pootvorenými perami drží nedofajčenú vyhasnutú cigaretu. Jeho šaty sú špinavé, presne také, aké nosievajú zametači ako je on. Ale tento muž si, zdá sa, ešte na to celkom nezvykol.
Soupault spraví ešte pár krokov a zastaví sa, vytiahne balíček cigariet popísaných azbukou a zapáli si. S pôžitkom vdýchne dym a ruku so zapaľovačom natiahne k mužovi. Ten naňho len letmo pozrie a naďalej sa venuje svojej mechanickej práci.
„Tak... ako sa darí?“ položí Soupault rečnícku otázku a zapaľovač si strčí do vrecka na saku.
„Zametám listy v Tuillerijských záhradách. Je pol piatej, o pol hodiny končím,“ odpovie muž a obráti sa mu chrbtom.
„A ako sa má tvoja pani?“
„Pokiaľ viem, netykáme si už od novembra 1926, odkedy sme vás vylúčili z hnutia.“
„Ako chcete súdruh. Teraz tú vec možno aj trochu ľutujete. Vzhľadom na okolnosti...“ uškrnie sa. „Nemám pravdu?“
„To sa veľmi mýlite!“ povie muž a na chvíľu prestane zametať.
„A ešte pre takú hlúposť! Že vraj sme spolu s Artaudom uznávali hodnotu literárnej činnosti, ktorou ste vy ostatní tak opovrhovali! Nebola to tak trochu žiarlivosť z tvojej... pardon, z vašej strany André, lebo vaša tvorba nebola taká úspešná? Chceli ste byť jediným a najlepším v celom hnutí? Bolo to tak? Chudák Artaud! Včera som ho videl v metre. Bol úplne pomätený a pýtal sa ľudí, či nevideli Satana, že má s ním dohovorené stretnutie. Pýtal odo mňa peniaze...“
„Už dosť, Phillippe!“ muž zahadzuje vyhasnutú cigaretu do kopy vlhkého lístia.
„Nuž... a teraz ste tu. Toto je dôsledok vašej práce.“
Soupault si obzerá podrážku svojej topánky a odlepí z nej vlhký žltý platanový list. Hodí ho zametačovi pod nohy.
„Vždy som bol oddaný revolučnej veci!“
„Pravda, pravda, André. Problémom je ale váš šľachtický pôvod.“
„Nemám šľachtický pôvod!“
„A čo vaša žena? V týchto veciach, ako iste uznáte, nemôžeme robiť rozdiely. Pochádza predsa zo šľachtickej rodiny!“
„Všetko sú to nezmysly!“ zametač vytiahne z vrecka špinavého kabáta žitanku a pokrkvanú škatuľku zápaliek. Zapáli si a zametá ďalej.
„Ste tu v rámci akcie B, to dobre viete. A môžete byť rád, že to nedopadlo horšie! Aragon už rok tvrdne v gulagu na Guadeloupe. Za to, že tam nie ste s ním, môžete ďakovať len súdruhovi Péretovi, ktorý sa za vás prihovoril. Veď za toto ste predsa bojovali! V teple, v salóne, dobre zabezpečený. Tárali ste o sociálnej rovnosti, o proletariáte, o pracujúcich. Vy, ktorý ste nikdy nemali finančné problémy vďaka výhodnému sobášu! Takže teraz by vám nemalo byť proti srsti, že vám znárodnili majetok. Ide predsa o rovnosť, André! Rovnosť všetkých ľudí bez rozdielu! Však?“
„Čo Aragon?“ Cedí zametač cez cigaretu a na Soupaulta ani nepozrie.
Soupault odhodí na chodník hrsť pokrčených papierikov, čo si mimovoľne vybral z vrecka. „Toto tu nenechávajte kolegom...! Počujete...?“
Urobí pár krokov k mužovi, ktorý sa pri zametaní postupne vzdialil. „Louis, Louis... Od jeho veselého výletu do Moskvy to s ním šlo dolu vodou. Jeho diela chybne interpretujú komunizmus, preto sú na indexe. Stiahli sme ich zo všetkých knižníc a kníhkupectiev. Čo mu to vošlo do hlavy, že začal spochybňovať svoj podpis pod listom adresovanom sekretariátu Medzinárodného zväzu revolučných spisovateľov?! Veď sa v ňom hlásil k práci podľa direktív strany v Moskve! Je to romantický hlupák, veď to dobre viete!“
„Phillippe, zdržujete ma! Mám prácu!“
Soupault mužovi prišliapne metlu a pozrie mu priamo do očí:
„Veď sa splnilo všetko, čo sme chceli, takže aký je tu problém...? Veď tu, aha, píšete...“ Soupault ďobne do akejsi knihy, ktorú má pod pazuchou. „Súdruhovia, viac svetla, mehr Licht! – taký bol Goetheho posledný výkrik, „viac vedomia! – také bolo veľké heslo Marxovo...!“ Tvoje očakávania, súdruh, sa splnili. Francúzsko je konečne slobodné. Začal sa veľký boj o slobodu západného sveta! Píšeš: Naozajstná poézia bojuje proti kapitalistickému poriadku! Prežívame šťastné dni, André! De Gaulle je v domácom väzení, Francúzsko neprijalo Marshallov plán. Amerika je ochromená, nechce riskovať konflikt v tejto napätej situácii. Stráca pôdu pod nohami, pretože váha podobne ako minulý rok v Berlíne!“
Pustí mužov špinavý kabát, utiera si ruky do nohavíc. Zametač tvrdošijne zmetá lístie na kopu. Je mu zima, má prevlhnuté topánky.
„A propos...“ pokračuje. „Tie šperky tvojej ženy sú nádherné! Naozaj! Až to berie dych!“
Zametač prestane zametať a pozrie šokovaný na Soupaulta, ktorý si oprašuje smietky zo saka.
„No, iste uznáš... nemohol som im odolať, keď boli v ponuke! A takmer zadarmo! Claire je z nich nadšená! Skutočne nadšená! Nikdy predtým nič také nemala na sebe.“
„Kretén...!“ precedí cez zuby zametač a pustí sa ešte zúrivejšie do zametania. Lístie lieta všade okolo. Schytí ho studený vietor, čo sa práve zdvihol a nesie do diaľky, až k námestiu de la Concorde.
„Chudáčik André...!“ povie Soupault, zašliapne cigaretu a pohne sa preč.
Kráča smerom k Louvru, kde ho čaká osobný šofér. Ešte sa obráti a zakričí na zametajúceho muža. „A nemrač sa tak, André! Je tu prvý tajomník mestského výboru strany Yageau!“
Žmurkne. „Aj s manželkou!“
Soupault ide v ústrety dvom postavám, ktoré kráčajú alejou. Pri mužovi so šedivou bradou sa pristaví, s úsmevom prehodí slovko-dve, ženu prevyšujúcu ho takmer o dve hlavy pozdraví úctivým nadvihnutím klobúka a už sa ani neobzrie.
Zametač znechutene zdvihne hlavu a na čele sa mu vyrysuje hlboká vráska. Yageau je starý muž, ktorý už ledva chodí. Chvíľami to vyzerá tak, že keby nebolo ženy, čo ho podopiera, tak sa ani sám neudrží na nohách. Je do nej zavesený. Ale žena... Je krásna. Má v tvári tú podivnú krásu odkvitajúcich žien. Musí byť od neho o dobrých tridsať rokov mladšia!
Práve prechádzajú okolo. Mohla by to byť ona?! Zametač tomu nemôže uveriť, ale všetko nasvedčuje faktu, že áno. Je stále taká krehká, že sa pri chôdzi sotva zeme dotýka. Štvrtý október 1926, ulica Lafayette – ich prvé stretnutie. Nadja z Lille. Nadja, pretože v ruštine tak začína slovo nádej a toto je len jeho začiatok. Svetlé vlasy, krehká postava... Áno, je to ona! Už dlhé roky ju nevidel, ani o nej nepočul. Prepadla sa pod zem a potom sa zrazu takto vynorí! Myslel, že umrela, alebo skončila v blázinci.
Prechádzajú okolo. Z odstupu desiatich metrov ich nasleduje veľká čierna limuzína. Šofér len čaká na pokyn, keď ich prechádzka v parku omrzí. Yageau jej niečo s úsmevom šepká.
Tak toto je ten jej veľký priateľ – beží zmätene zametačovi hlavou. Zhoduje sa s jej voľakedajším opisom. Plus nejaké tie roky navyše.
„Bez neho by som dnes bola tou najposlednejšou kurvou!“ hovorila kedysi Nadja na nábreží Malaquis zametačovi, ktorý vtedy ešte nebol zametačom. Veľký priateľ ju každý deň po večeri uspával, nechal si od nej rozprávať do všetkých podrobností, čo celý čas robila, schvaľoval, čo považoval za dobré, a ostatné odsudzoval.
A teraz práve spolu, ruka v ruke míňajú akéhosi otrhanca, ktorý tu stojí s metlou a nevie sa vynadívať na tú zvláštnu dvojicu. Starý muž na zlomok sekundy zapichne svoje šikovné zvedavé očká ukryté vo vráskavej tvári do jeho špinavého kabáta. Rysy zametačovej tváre mu nie sú povedomé, títo ľudia sú všetci rovnakí. Akoby boli neviditeľní. Odvráti hlavu a venuje sa už len kráse jesenného parku. A jej. Majetnícky ju drží okolo pása.
Asi sa o ňu dobre stará – premýšľa zametač. Nadja má na sebe perziánový kožuch, spod ktorého sem-tam vykukne cíp drahých večerných šiat. Na krehkej hrudi visí veľký zlatý šperk. Pozerá pred seba, akoby vo zvláštnom zasnení. Zametač pre ňu neexistuje. Nepozerá jeho smerom. Nespoznáva ho, alebo možno ani nechce spoznať. Možno je v celkom inom svete.
Už je zrazu ďaleko. Na štíhly podpätok sa jej podchvíľou prilepí vlhký červený alebo oranžový list a vzápätí odpadne.
Zametač pozerá jej smerom, až kým nezmizne za stromami.
Potom sa znova pustí do práce.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Ivan Roháčik sa narodil 21. augusta 1974 v Bratislave. Študoval na Chemicko-technologickej fakulte STU v Bratislave a momentálne pracuje ako enológ. Píše poéziu aj prózu. Sporadicky publikuje v literárnych časopisoch. V literárnej súťaži Poviedka niekoľkokrát zostal tesne pod čiarou, ale nevzdáva sa. Pracuje na svojom prvom románe.
