Takto vybavený, časovo orientovaný, sám so sebou a s dobou zosynchronizovaný básnik Fabry píše:
Žujúc v ústach veľké zrkadlo
Vylupujem sa ako rakva z vajca
Mŕtvy vlečiem svoju kožu
Husle plné krvi
V krematóriu poslednej nohy
Bez kyseliny
Súdny človek uzná, že prevažnej väčšine spred päťdesiatych rokov sa pozdávala táto poézia, najmä na lačný žalúdok, príkra.
Nuž hej, žuť zrkadlo a nosiť v husliach krv, to si aj dnes málokto vie predstaviť. Žiadal by sa aspoň kompromisík, napríklad v tom zmysle, že ak už niečo „vylupovať“, tak „vajce z rakvy“, a nie naopak, „rakvu z vajca“. No takéto celé kozy a nažratých vlkov Fabry neznášal. Pravdepodobne by odpovedal v tom zmysle, že najbližšie mieni niekomu „vylúpnuť chrobáka z mozgu“.
Chrobák ľudskej malichernosti je naozaj povážlivý. Rozbime škrupinu básne a postrieka nás žltá žbrnda reality a symetrie. Áno, mnohým pôjde k duhu, budú jej rozumieť, odobria a zosúhlasia si ju s vlastným vkusom – no je po poézii. Doslovnosť – ako tvrdil Alexander Matuška – sa nezriedka kryje s oslovnosťou.
Lež keď už máme „doličné“ verše na vivisekčnom stole a hútame nad nimi, skúsme nahradiť voskované plátno zamatom a za chirurga dosaďme chiromanta. „Predpoveďou“ smerom k minulosti a „proroctvom“ vysvetlí sa ex post zmysel veršov. Nebude to nemožné pre tých, čo autora dôkladne poznali, veď jeho „dopísaný“ život leží ani na dlani.
Dvadsaťročný básnik sa opriada vidinami smrti. Vidiny miestami však akcentuje do podivuhodnej konkrétnosti.
„Žuť zrkadlo“ – činnosť ináč Fabrymu vlastná, veď jeho dravý, mocný belostný chrup do neskorého veku ako nič drúzgal poháre, popolníky, zrkadlá – je freudovský symbol „zmazania obrazu“, teda zániku, zmaru.
„Vajce“ a „rakva“ – život (narodenie) a smrť, neodlučiteľné blížence. Len čo tvor zhodí „vaječnú škrupinu“, neodvolateľne sa približuje k rakve a trochu už „mŕtvy“ vlečie za sebou „kožu svojho údelu“. Básnikov údel je lyrika, nečudo, že mu – odkojencovi dvoch vojen – vyznieva ako „husle plné krvi“.
Ďalšia, až otrasná konkrétnosť autoportrétstva „v krematóriu poslednej nohy“ spôsobuje zimomriavky, aj keď ju mladučký poet v päťdesiatročnom predstihu znáša „bez kyslosti“.
V podstate sme mienili „veštiť“ z básne, nie rozoberať ju. Ak sa tým súčasne podarilo poodhaliť aj surrealistický mechanizmus tvorby a priblížiť vnímaniu jeho princíp i chod, je to práca nad normu, neplatená, nerentabilná, ba škodlivá: pretože zjednodušuje, spohodlňuje, dokonca zavádza.Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčín – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginárne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v r. 1939, prispieval do nadrealistických zborníkov a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho, ako aj ostatné texty na strane, dopĺňajú fotografie z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
