najedol fazuľového prívarku.
„Ľudia sa tak premnožia, že ak sa bude niekto chcieť na ulici porozprávať so susedom, bude musieť zaplatiť parkovné,“ povedal. „Dobrý nápad. Z toho vytrieskam aspoň tri strany,“ pomyslel si.
„Kávu. Stredne veľkú. Silnú,“ povedal v kuchyni.
„Dobré ráno, Denis. Ešte si mal sedemnásť minút spať. Si v poriadku?“ privítala ho zamatovým ženským hlasom kuchynská linka.
„Drž hubu a rob kávu,“ povedal Denis.
„Teším sa, že si hore. Želáš si aj mlieko?“ nedala sa linka.
„O mlieku som nepovedal ani slovo,“ povedal Denis.
„Mlieko dodá káve špecifickú chuť a zjemní jej účinky na tvoju žalúdočnú sliznicu,“ povedala linka. Hlas jej zaliečavo klesol do altu.
„Povedal som to jasne. Kávu. Stredne veľkú. Silnú,“ povedal Denis zvýšeným hlasom a odišiel na záchod.
„Čavinko, Denis. Tuším si si privstal. Šupneme tam Juhočínske more ako naposledy?“ ozvalo sa sladkým mužským hlasom z misy.
„Nie. Egejské. Severovýchodné pobrežie ostrova Lesbos,“ povedal Denis.
„Ty brutaaaľuuu!“ povedala misa. Hlas jej prešiel do zvuku medzi tlmeným výdychom a zastonaním.
„S tým teplým prízvukom to bolo vtipné len prvý deň. Budem to musieť prekonfigurovať,“ pomyslel si Denis a začal tlačiť. V mise jemne špľachotalo Egejské more. Pomedzi nohy mu prefukoval príjemný vetrík. Vznášala sa svieža vôňa tymianu a citrusov.
„Denis! Denis! Deeeniiisss!!!“ hulákala z kuchyne linka. „Tvoja stredne veľká a silná káva! Kááávááá!!!“
„Ty zlá a bakaná linôčka! Denisko kakinká!“ zaševelila misa.
Na záchodových dverách krúžili čajky. Z mora sa vynoril delfín, žmurkol na Denisa a napodobňujúc hlas z misy povedal: „Egejské moruško je dnes veľmi teplušké.“ V ľavom hornom rohu sa začal ranný final countdown. Pri nule more vystriedal ohňostroj. Vybuchujúce svetlice vytvorili rôznofarebný nápis:
„Dobré ráno, Denis!“
Radšej zatvoril oči. Čakal, kým zvuky ohňostroja spätne nevystrieda more a premýšľal, že sa musí poponáhľať, lebo o tri minúty sa začne prvý reklamný blok. Zase zaškriekali čajky. Denis opatrne pootvoril ľavé oko. Cez panorámu Egejského mora blikal červený nápis: „Dôležité!!! Na základe včera prijatého zákona sa prestávka medzi dvomi reklamnými brejkmi skracuje o dvadsať percent.“
Ešte si nestihol uvedomiť obsah správy a hlavu mu zaplavil ohlušujúci rachot Niagarských vodopádov. Denis sa vznášal uprostred padajúcich más vody. Z diaľky sa k nemu približovala krásna žena. Jemne sa vlnila a dvíhala ruky, akoby sa sprchovala. Mala oblečené šaty z tenkého zeleného mušelínu. Mokré jej priliehali k telu v dokonalých krivkách.
„Chceš byť naozaj voňavý a čistý? Tabletka Kako Chanel urobí z tvojej kôpky rozkvitnutú lúku! Prvý skutočný antikoprolant na trhu! Nepáchnem, teda som!“ povedala žena a prišla až k Denisovi. Denis natiahol do nosa vzduch. Nazrel do misy a opäť zavetril.
„Musím si tie tabletky kúpiť,“ pomyslel si. Pred očami sa mu okamžite zjavila jasnomodrá obálka. Otvorila sa za zvuku fanfár a vybehol z nej na okrajoch opálený list papiera. Dole visela na trikolóre červená vosková pečať. „Blahoželáme! Si náš tisíci zákazník! Dostaneš rodinné balenie Kako Chanel Family zdarma!“
Kávu pil postojačky a narýchlo. Na tmavom povrchu tekutiny sa premietali titulky hlavných denných správ. Denis ju sŕkal horúcu a premýšľal, koľko času mu zostáva do ďalšieho brejku. V hrnčeku boli už len dva dúšky. Spálil si jazyk a začal dúfať, že to zvládne. Nezvládol. Nad hlavou sa mu roztvoril strop a až po pás ho zasypali kávové zrná. Po povrchu sa roztancovali tri mulatky oblečené do pávích pier. „Toto má byť káva? Naša káva, to je káva! Kto nepije Rios, nežije!“ zaspievali v rytme samby. Pávie perá sa vlnili a Denis si všimol, že majú namiesto bradaviek malé kávové zrnká.
Rýchlodráha nemeškala. Aj tak ho zastihli tri brejky namiesto obvyklých dvoch. Dozvedel sa, že jeho jazdu sponzoruje Severozápadná linka, a. s., že peniaze nie sú všetko, ale životné poistenie áno. A že demokracia je ešte demokratickejšia, ako bola pred voľbami.
„Vymyslel som poviedku,“ povedal Denis po príchode do práce Natálii, keď si menili služby. Natália sa mu už dlhšiu dobu páčila. Vždy sa tešil, keď mu zložitý systém výmeny štvorhodinových služieb umožní byť s ňou aspoň na niekoľko minút.
„Dnes to bolo peklo. Som unavená, že ledva vidím,“ povedala Natália, žmurkla a na dvadsať sekúnd zafixovala pohľad do ľavého rohu miestnosti.
„Môžem si tipnúť?“ spýtal sa jej Denis, keď sa na neho zase pozrela. „Reklama na očné kvapky?“
„Nie. Dovolenka. Last minutes na Balatonskú púšť. Horúce peklo strednej Európy,“ povedala Natália.
„Ja som dnes vstal o sedemnásť minút skôr. Tak som sa vďaka tomu dozvedel, že sú tabletky na voňavú... tú... no... na stolicu...“ zakoktával sa Denis. Akosi mu k Natálii nesedelo slovo stolica.
„Ľuďom už úplne hrabe,“ povedala tajomne Natália. No nebol to začiatok rozhovoru, skôr pozdrav, pretože nepočkala na odpoveď a odišla. Zostala po nej zvláštna príjemná vôňa. Denis sa začal chvatne chystať na zmenu. Už meškal. Opatrne dýchal, aby mu tá vôňa zostala v nose čo najdlhšie.
Denis, Natália a ešte ďalší šiesti kolegovia pracovali na mestskom magistráte ako čističi. Znamenalo to, že počas služby prehľadávali vnútornú sieť a likvidovali v nej maily, ktoré prešli cez firewally, filtre a spamboty.
Zvyšok služby nestál za reč. Denis sníval, že sa mu podarí objaviť nejakého obzvlášť nebezpečného trójskeho koňa, ktorého prepašovali na magistrát primátorovi politickí protivníci. Že bude rafinovane zamaskovaný ako nevinný mail ministerstva pre korektný pluralizmus a on, Denis, ho odhalí a pošle o ňom správu rovno primátorovi. A tá správa bude označená veľkým červeným výkričníkom a bude na nej Denisov elektronický podpis. Možno sa potom stane starším čističom a bude si môcť vyberať zmeny tak, aby bol čo najčastejšie s Natáliou. Potom možno odhalí, prečo Natália tak príjemne vonia. No žiaden elektronický kôň nebežal po virtuálnych lúkach. Len reklama, reklama a zase len reklama.
„Nechápem, načo ešte posielajú toľko reklamy, keď sa môžu dostať rovno do mojej hlavy?“ chcel sa Denis spýtať kolegu Richarda, keď si s ním menil službu. No než stihol čokoľvek povedať, ústa mu zatvorila kaskáda obrazov a zvukov. Rosnička z najsledovanejšej televízie vydala multifunkčné memoáre „Čo ešte neviete o mojich orgazmoch“ a distribučný program agentúry, s ktorou mal Denis zmluvu, sa z tajomných príčin rozhodol, že by to mohlo Denisa zaujímať.
Cestou z práce sa zastavil na drink v pube. Dnes si to mohol dovoliť. Pub bol v dvoch tretinách cesty domov a na druhý deň nemal rannú zmenu. Vo dverách takmer odpadol od prekvapenia. Za barovým pultom sedela Natália a pila multivitamínový džús. V tom okamihu to však ešte nevedel. Dozvedel sa to až po chvíli rozhovoru a štyroch reklamných brejkoch, ktoré na nich spolu prišli. Denis po celý čas zbieral odvahu, aby sa jej spýtal na to, čo ho už od výmeny zmeny trápilo.
„Aký parfum používaš?“ spýtal sa jej a nonšalantne sa tváril. Natália sa viditeľne preľakla.
„Prepáč. Bolo to až tak cítiť? Ponáhľala som sa a zabudla som si ho doma. Potom mi zamrzol systém a musela som bežať na piate poschodie za adminom. Asi som sa spotila. Prepáč,“ povedala Natália a zahľadela sa do zeme.
„Tak to si mi zavoňala ty? Iba ty?“ Denis hľadel doširoka roztvorenými očami na Natáliu. „V živote som necítil lepšiu vôňu,“ povedal a začalo v ňom nekontrolovateľne rásť vzrušenie.
Posledné metre k Denisovmu vežiaku takmer bežali. Vyzliekať sa začali už vo výťahu. V byte Denis z posledných síl kopol nohou do dverí, aby sa zatvorili, a zvalil sa aj s Natáliou na dlážku v chodbičke. Posledné kúsky odevu na sebe v podstate roztrhali. Natália ležala na chrbte, hlavu mala tesne vedľa poličky na topánky. „Ľúbim ťa. Už dávno ťa ľúbim. Som z teba celý preč. Tak ťa pomilujem, až sa z toho budeš sedem rokov zajakávať,“ chcel Denis slávnostne povedať a vstúpiť do Natálie. No nestihol to. Do hlavy mu ako kladivom udrela sladká melódia. „Chceš, aby za tebou chodila ako psík? Vyskúšaj sprej Minotaurus!“ povedal hlboký chrapľavý mužský hlas.
O dve minúty plné rozpakov bola Natália preč. Denis pristúpil k oknu v kuchyni. „Havaj. Tisícdeväťstoštyridsaťjeden. Siedmy december,“ povedal. V okne sa zjavilo more, piesočná pláž a palmy. Na obzore sa čoraz zreteľnejšie črtali ostré bodky lietadiel.
„Kávu. Veľkú. Veľmi silnú,“ povedal Denis nahlas. Deň sa v podstate končil.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Karol D. Horváth sa narodil 15. februára 1961 v Bratislave, vyrástol v Malackách. Filozofickú fakultu, odbor slovenský jazyk a literatúra - dejepis, vyštudoval v Prešove. S manželkou, dvomi deťmi a psom žije v Zlatníkoch, pracuje v rádiu Devín v Bratislave. V literárnej súťaži Poviedka 2004 získal najvyššie ocenenie.
Debutoval vlani v auguste (červenou) zbierkou jedenástich poviedok. Karol D. Horváth v decembri vydal druhú (zelenú) zbierku s názvom Karol D2 Horváth a pred mesiacom na festivale Poviedka pokrstil svoju najnovšiu (modrú) knihu Karol 3D Horváth.
Silvestrovskú poviedku Jeden deň Denisa Ivana napísal autor pre čitateľov denníka SME za jeden deň.
