a a pozrela sa na náramkové hodinky, vykladané drobnými briliantmi. Bolo takmer deväť. Miriam sa schúlila a skúšala ešte chvíľu spať. Načo by aj vstávala? Aby ju čakal zase ďalší z radu pustých a prázdnych dní? Aby chodila bezcieľne z izby do izby, pozapínala všetky tie najmodernejšie elektronické zariadenia, ktorými Adrián zaplnil ich domov? Pri spomienke na Adriána pocítila zvláštny bôľ. Aby ho rýchlo zahnala, siahla spod paplóna po obchytanom mackovi, ktorý ju sprevádzal od maturity. Pritúlila si ho k sebe a jej plné pery zašepkali:
„Aspoň ty poď ku mne, Stužtík.“ Zaplavili ju spomienky a po jej slonovinovom líci sa skotúľala slza veľká ako perla...
Miriam sa s Adriánom poznala odmalička. Bývali neďaleko seba a často sa spolu hrávali. Neskôr chodili do tej istej triedy a hranie pomaly vystriedalo spoločné učenie na gymnáziu, kde boli obaja vynikajúcimi študentmi. Pri spoločných prechádzkach snívali o tom, ako vyštudujú medicínu a pôjdu pomáhať chorým do chudobných častí Afriky. No potom, v maturitnom ročníku, nastal v správaní Adriána prudký zlom. Zanedbával učenie a na jej vystrašené naliehavé otázky neodpovedal. Miriam sa veľmi trápila, pretože už dávno vedela, že Adrián je jej životnou osudovou láskou. Avšak jeho chlad nedovolil, aby sa k nemu priblížila. Koľko nocí preplakala, obávajúc sa, či si Adrián nenašiel inú, no kdesi hlboko v srdci cítila, že on sa trápi pre niečo iné. Čo kalilo ich čistý vzťah? Miriam sa rozhodla, že sa dozvie pravdu, nech by bola akákoľvek. Na okamih pravdy si vybrala stužkový večierok.
„Miriam, aká si dnes krásna! Dnes zlomíš niečie srdce.“ Povedala jej najlepšia kamarátka Erika, keď ju uvidela. Erika bola na rozdiel od Miriam bacuľka, avšak chlapcom to zrejme nevadilo, pretože nápadníkov mala vždy niekoľko. Miriam jej to zo srdca želala, najmä pre veselú bezprostrednú povahu, ktorou sa neúspešne snažila zamaskovať svoje láskavé srdce.
„Ja?“ Prekvapene zvolala Miriam. Veď nikdy nepatrila k tým, čo sa každú chvíľu dívajú do zrkadla, aby si našli najvhodnejší účes či najslušivejšie líčenie.
Erika ukázala na Adriána, ktorý stál neďaleko nich. Džínsy dnes večer vymenil za maturitný oblek. Miriam si s búšiacim srdcom uvedomila, že Adriána je už dospelý muž, márne tajaci pod novučičkým maturitným oblekom svoje široké ramená a úzky driek.
„Tak ja sa stavím o čokoládovú tortu, že kým dnešný večierok skončí, dohodnete termín svadby...“ dodala so smiechom Erika a ukázala dva vztýčené prsty do písmena V. Ešte raz sa zasmiala a kamsi zmizla.
Stužková slávnosť sa začala pre Miriam nečakane dobre. Riaditeľ školy ju vyhlásil za najlepšiu študentku a dostala aj peknú knižku s venovaním. Keď odchádzala z pódia, medzi potleskom jasne započula: „Bravó!!!“ Zazdalo sa jej, že je to Adriánov hlas, no kým ho jej pohľad vyhľadal, stál nezúčastnene v kúte.
„Iste sa mi to len zdalo,“ opakovala si v duchu. A opakovala si to celý večer, aby si vysvetlila Adriánovu nevšímavosť voči nej. Spolužiaci ju brali v jednom kuse do kola. Počúvala lichôtky, automaticky sa smiala, no jej oči neustále hľadali Adriána. Ten stál sám, s nikým netancoval.
„Dámska volenka!“ ozval sa hlas z mikrofónu. Začala hrať rýchla rocková skladba. „Teraz alebo nikdy,“ prikázala si v duchu Miriam a ako námesačná sa vybrala k Adriánovi. „Teraz alebo nikdy!“
„Zatancuješ si so mnou?“ opýtala sa ho, keď k nemu došla.
„Neviem tancovať,“ zahundral odmerane a ani sa na ňu nepozrel.
Miriam mala pocit, že každý naokolo musel počuť búšenie jej srdca.
„Adrián...“ začala pevne, „pozri sa na mňa.“
Adrián zdvihol svoje nebovomodré oči a pohľady sa im stretli. Podal jej ruku a došli na parket. Hudba nečakane prestala hrať a Miriam uvidela, že z pódia odchádza zrumenená Erika.
„Na želanie jednej mladej dámy,“ prehovoril do mikrofónu kapelník, „teraz zahráme skladbu I love you, my darling.“
Miriam ešte stačila zbadať, ako na ňu Erika vehementne žmurká, a už pohasli svetlá a zaznela pieseň. Nik z nich sa nepohol. Zrazu však zacítila jeho pevné náručie a poddala sa tónom hudby. „I love you, my darling,“ opakoval spevák z pódia.
Adrián si ju k sebe pritlačil tak, že ledva dýchala. Stačila len zašepkať:
„Adrián, ach, Adrián, čo sa deje?“
Namiesto odpovede pocítila na čele jeho horúci dych a jeho plné pery si hľadali cestu k jej nežným ústam. Spojili sa v nekonečnom bozku. Obaja privreli oči a vychutnávali to, po čom tak dlho túžili...
„A nezabudni tú čokoládovú tortu,“ ozvalo sa vedľa Miriam, čo ju prudko navrátilo späť do reality. Otvorila oči. Hudba už dávno dohrala a na parkete stáli iba ona a Adrián. Odskočili od seba, no naokolo sa ozval burácajúci potlesk a zopár dobrosrdečných poznámok. Miriam všetko vnímala ako v nádhernom sne. Adrián ju chytil za ruku a ako dve malé deti vybehli z tanečnej sály...
„Vysvetlíš mi...?“ Nedopovedala. Vedela, že jej rozumie.
Chytil jej drobné ruky do svojich mužných dlaní a zadíval sa na ňu s odhodlaním:
„Bál som sa, Miriam.“
„Bál?“ Vyhŕkla zmätene.
„Si najlepšia žiačka školy, pred tebou je skvelá budúcnosť,“ bolestne skrivil tvár, „a tá vysnívaná medicína.“
„Ale veď tam pôjdeme spolu,“ naliehala Miriam.
Adrián pokrútil hlavou:
„Nie, Miriam, na medicínu ísť nemôžem. Pred pár mesiacmi od nás odišiel otec, nik nevie kam. A moja mama...“ Odmlčal sa. Miriam si až teraz uvedomila, čo spôsobilo tú náhlu zmenu v Adriánovom správaní. I keď sa za to hanbila, uľavilo sa jej, že medzi nimi nestojí žiadna iná. No úľavu vzápätí vystriedala starosť. Čo bude s Adriánom, jeho matkou a mladšou sestrou? Jeho otec síce doteraz nosil domov peniaze, no všetku starostlivosť o domácnosť a výchovu oboch detí nechával na svojej chorej manželke, ktorá by sama potrebovala opateru. Už roky bola na invalidnom dôchodku a jej stav sa zhoršoval. A teraz zostala úplne sama. Ešte šťastie, že má Adriána, pomyslela si Miriam.
„Musím ísť do zamestnania, postarať sa o mamu a sestru.
Miriam vážne prikývla.
„A prečo si sa mi to bál povedať?“
Adrián zavrel oči. Náhle vybuchol:
„Prečo? Myslíš, že chcem, aby si si uviazala na krk muža, ktorý nebude mať nikdy také postavenie ako ty? Kým ty budeš chodiť v bielom plášti po výskumnom ústave, ja budem niekde vykladať vagóny, aby som uživil rodinu!“
„Zadrž, Adrián,“ vybuchla, „ako môžeš takto hovoriť? Prečo sa nespýtaš mňa, čo chcem ja?! Prečo si myslíš, že čítaš v mojej mysli? A čo ak chcem byť radšej bez bieleho plášťa, ale s tebou?“
Adrián ju schytil za útle plecia a začal nimi triasť ako zmyslov zbavený.
„Nikdy, rozumieš, nikdy nedovolím, aby si sa obetovala pre moju chudobu. A prisahám, že v deň, keď budeš promovať, prídem po teba na bielom Mercedese a odvediem si ťa do zámku. Aby si bola na mňa pyšná. Počkáš na mňa?“
Miriam sa krútila hlava. Všetko prišlo tak nečakane. Adrián naliehal:
„Miriam, počkáš na mňa?“
„Počkám,“ vydýchla, „počkám na teba, láska moja, a je mi jedno, či prídeš na bielom Mercedese, alebo peši. Len sa mi vráť.“ Do očí sa jej drali slzy. „Bez teba budem taká osamelá....“
Adrián si ju privinul a vzápätí kamsi zmizol. Vrátil sa s velikánskym balíkom, zabaleným v hodvábnom papieri.
„To je pre mňa?“ spýtala sa Miriam zvedavo.
Adrián sa zasmial chlapčensky nezbedne.
„Aby si nebola sama, kým sa vrátim. Chcel som ti to dať bez vysvetlenia... ale takto je to lepšie.“
Miriam rozbalila balík. Od radosti priam vykríkla. Z pokrčeného hodvábneho papiera vybrala mäkučkého plyšového macka. Pritúlila si ho k sebe a povedala:
„Na počesť dnešnej stužkovej ho budem volať Stužtík. Spolu ťa budeme čakať.“
Adrián sa na ňu zasnene díval...
Miriam sa neprítomným pohľadom zadívala do zasneženej záhrady. Stužtíka si privinula na prsia a mysľou sa jej hnali spomienky ako stádo divokých koní. Čo bolo potom? Jej štúdium na medicíne, ktoré ukončila s vyznamenaním a Adriánova horúčkovitá snaha zarobiť čo najviac peňazí, aby sa postaral o rodinu a v deň promócie Miriam prísť po ňu na bielom Mercedese. Nadarmo ho presviedčala, prosila, hnevala sa, nadarmo mu vysvetľovala, že o majetky nestojí, že radšej ako naháňanie peňazí by si mali spolu zájsť na prechádzku do prírody. Jej Adrián, inokedy taký pokorný a nežný, bol ako rozzúrený medveď, pokiaľ šlo o jeho záväzok. Predsa prisahal, že ju privedie do paláca, nie?!
Napokon Miriam podľahla. Verila totiž, že keď Adrián dosiahne, čo si zaumienil, prestane sa tak horúčkovito hnať za stále ďalším a ďalším zárobkom. I keď tým nebola nadšená, musela uznať, že mu to ide neskutočne dobre. Z obyčajného predavača obložených žemlí sa vypracoval na majiteľa stánku, neskôr pribudol ďalší, potom prvá reštaurácia rýchleho občerstvenia, druhá, tretia... A Miriam dobre vedela, že tam vládne tvrdá konkurencia a podrobnosti radšej nechcela vedieť. Hlavne, že dostavia ten svoj vysnívaný zámok a kúpi si konečne ten nešťastný biely Mercedes. Potom budú konečne žiť!
No Miriam sa mýlila. Hoci do novučičkého sedemizbového zariadeného domu prišla rovno z promócie na bielom Mercedese, pokoj, po ktorom túžila, nenašla. Vlastne ju netešila ani svadba, ktorej náklady by, ako si s hrôzou priznala, stačili na nákup antibiotík pre celú nemocnicu v Afrike. No na túto tému si zakázala myslieť. Napriek červenému diplomu z medicíny svoje povolanie nikdy nevykonávala, pretože Adrián si neželal, aby sa zodierala starostlivosťou o pacientov a v nočných službách. Mala vlastnú masérku, kozmetičku, Adrián zriadil v dome telocvičňu a saunu. Stala sa z nej pestovaná luxusná bábika...
Miriam si v posteli vzdychla. Mala by vstať. Ale načo vlastne? Ach áno, sú Vianoce. Smutno sa zasmiala. Čo dostane tentoraz? Zájazd na Bahamy ako naposledy či malé autíčko na nákupy ako rok pred tým? Spomenula si na svoju mamu ako v Štedrý večer od skorého rána vypekala, varila, ako so súrodencami nedočkavo zdobili stromček. Ona sa teraz nemusí o nič postarať. Stromček už bol vyzdobený vychyteným dizajnérom a večeru dodajú z jednej z Adriánových reštaurácií.
Vtom jej zrak zachytil akýsi pohyb pred domom. Po cestičke sa blížil starý tulák. Mal oblečený špinavý kabát a roztrhané nohavice. Zazvonil. Inokedy by Miriam ani nenapadlo otvoriť mu, no dnes bol predsa Štedrý večer. U nich doma bol vždy pripravený tanier pre pocestného...
Narýchlo sa obliekla a zbehla po schodoch dole. Na malej obrazovke, ktorá bola napojená na kameru v bránke, sa na tuláka zadívala. Hoci ho nepoznala, jeho črty sa jej videli akési známe. Na chvíľu sa jej dokonca zazdalo, že tie nebovomodré oči, ktoré sa dívali spod sivého obočia... akoby ich už kdesi videla...
Stlačila gombík a bránka sa otvorila.
(Prvá kapitola Biely Mercedes z pripravovaného románu Srdce nikdy neoklameš)
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Členka petržalského literárneho klubu Šťastie Jolana Božťok-Považská (1959) sa narodila v Prievidzi, vyštudovala SPŠ. Žije v Bratislave. Vo vlastnom náklade vydala básnickú trilógiu Samodruhá (1999), Slnečnica (2000) a Strnisko slnečníc (2002). Pre deti vydala rozprávkovú knižku Črievičky našej Evičky (1993). Okrem literárnej činnosti sa venuje aj kresbe a maľbe.
