brásť koralmi a hviezdicami a výsledne dozrieť v drahocennú perlu. Alebo opačne: s podmorskou vápencovou ratoliestkou menivých, iskrivých, nenapodobiteľných tvarov vyhadzuje sa nad hladinu lognúť si kyslíka skutočnosti, aby sa o chvíľu znova ponoril.
Niekedy takým hráškom presadeným zo strúčka reality do lastúry je detstvo, niekedy žena, inokedy cesta. Môže ním byť aj hrubo konkrétny strýko Ján, matróz, o ktorom sa čitateľ dozvie, že križoval svetové moria, spieval si o Titaniku, nosieval básnikovi „bengálske sirky“ a napokon stroskotal za cisárapána. Nie vždy sa zrnko v mušli patrične ujme a býva prelestné. Hrá dúhou iba v morskom prítmí, vynesené na povrch vyznieva banálne:
Kde sa podel strýko Ján
Uďobal ho kŕdeľ vrán
Ukryl sa za paraván
Tu je rest Uťatých rúk, lebo nezaškodí snobovi občas pripomenúť „fekálnu stupu“ vkusu, z ktorej ho vytiahli básnikove ruky, kým ich nezmrzačila sekera. V zámere básnika natoľko ani nejde o výsmech z rýmovanej poézie ako z ošúchaných obrazov a slovných spojení, z ktorých sa už stalo klišé a ktoré zvukovo i asociačne navodzuje rým.
Presnejšie povedané: rýmom sa riedi a ochudobňuje „veľký tresk“ metaforického vesmíru. Jednak to má rým v povahe, a v druhom rade, po stáročiach prostého i umelého veršovania stačil už silne vykrvácať, teda nutne potrebuje transfúziu. Surrealizmus, kladúcimi dôraz na „rozvodnenosť“ poézie, dožičil veršu oddych, čas na regeneráciu.
„Hrušky sú skmásané, poďme na maliny!“ povedal si Fabry, vrhnúc sa na podzemnicu olejnú. Aj v inom smere musel básnik podstúpiť „očistný kúpeľ“. Bolo sa treba zbaviť konvenčnej pamäti, porozhadzovať priečinky jej pekne uškatuľkovaných životných úspor a zásob. Bolo treba „zavraždiť“ spomienku a uvoľniť miesto pre bohatú ťažbu z neprebádaných hlbinných vrstiev psychiky.
Napokon sa nad spomienkami predsa len zmiloval; neboli (ako sa presviedčame ďalšou jeho tvorbou) tak celkom na zahodenie. Stačilo ich ako jedovaté rany „vypáliť“ alebo ako hrdzou chytené podkovy „prepáliť“, aby ešte poslúžili tátošíkom galopujúcej poézie v epoche nezmerateľnej už hodinami na piesok či vodu, lež na zmes „krvi a medu“.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčín – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginárne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v r. 1939, prispieval do nadrealistických zborníkov a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňa fotografia z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
