ní však namiesto aby sa vynímali, skôr splývajú s pozadím a celkom nezaslúžene bývajú hodnotené prevažne kvantitatívne.
A pritom sú štítom, na ktorom prvolezec Fabry sotva zahojenými kýpťami uťatých rúk zastokol zástavu a rozhliadol sa po ľadových končinách desivého Féneovho mocnárstva.
Skrátka, Hodiny sú vrcholom básnikovej výsostnej tvorby číro a spontánne – povedali by sme – pracovného nadrealistického obdobia. Obdobia, ktoré ako každá iná periodizácia má svoj pohyb, spád, krivku. Teda diagram. Čo sa v Rukách nesmelo alebo hrmotne zaiskrilo, čo tlelo alebo prskalo, v Hodinách nádherne vzbĺklo hýrivým marivom, ako nasvedčujú cykly: Posledné, Jarné zrenie, Prízraky, Hovory so sebou, Dobrú noc.
Ihneď v prvých veršoch, ktoré defilujú po venovaní „živej alebo mŕtvej žene“, náš básnik nastoľuje program:
Zbohom by aby babyka býk
Farebný hmyz nášho detstva letí
do pavučín
Preto naznačujem obraz času
Obraz času je mu teda hlavným námetom. Času predstavujúceho ešte surovinu, neorganizovanú hmlovinu: čmuhy, chuchvalce, špirály, čo prúdia, rotujú, vyčíňajú. No básnik-demiurg typu Fabryho, ktorý nerád krotí a znásilňuje, dáva času živelný priebeh, pretože – ako priznáva – zvelebuje „voľný tok“. Dlho však neodolá. Z chaosu pocitov i fantázie snaží sa vytvoriť predstavu básne nadobúdajúcej akýsi postnatálny prvotvar.
Pohybuje sa v temnote, ale už ho mocne vábi „prvé svetlo sveta“. Sem-tam ho riedi, rozptyľuje ním tmu. No príkrejšie oddeľovať svetlo od tmy podujme sa až vo Féneovi a nastoliť jeho vládu sa mu podarí oveľa neskôr.
Hovoríme o „obraze času“ a „hlavnom námete“. Tieto výrazy, vyznievajúce ako antislogan surrealistického arzenálu francúzskeho, majú v súvislosti so slovenským nadrealizmom názorne odlišovaciu a typizujúcu funkciu. Rozdiel medzi dvoma odnožami básnenia „spôsobom psychického automatizmu“ je tým vypuklejší, keďže – ako sme uviedli – Fabryho Hodiny stoja na vrcholnej priečke nadrealistických úsilí. Bretonov surrealizmus neuznával fenomén času a popieral zástoj námetu. Jeho svojrázny slovenský následník si ich, naopak, vsádza do erbu.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčín – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginárne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v r. 1939, prispieval do nadrealistických zborníkov a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňa fotografia z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
