zývaného aj Dolly, podľa ženy ryšavých vlasov, ktorá vtedy skrížila cestu jednému z nás) po siedmom či ôsmom pive vystúpil na muzikantský stupeň a, ukazujúc rukou na mňa, spustil:
Tu je ten čarovný prútik,
ktorého moc a sila je:
čohokoľvek sa dotkne,
všetko ožije!
Čarovný prút zreteľne symbolizuje poéziu.
Priškrtené veršotepectvo
Vyšiel mi nadrealistický debut Zvieratník, o ktorom Rudo tvrdil, že je infúziou priškrteného slovenského veršotepectva a spolu s prejavmi ďalších našich kolegov dôkazom toho, že „Múza neumrela, iba spí“.
Meno Prútik z Kráľovej básne mi prischlo a zostalo až do nedávnych čias, keď sa môj telesný objem rozrástol na mieru košatého stromu, s rizikom a otázkou: Či kmeň má ohybnosť a moc niekdajšieho čarovného prúta?
Vôbec, tie úchylové a možno aj úchylné noci s Rudom Fabrym – keď som sa i ja odvážil vychýliť z nesterilného stereotypu výsadného vysedávania v zafajčených kaviarňach a kŕčovitých krčmách – znamenali pre mňa naozaj zhmotnenie poézie, akýsi posun do širších, plnšie vnímateľných a rezonujúcich dimenzií.
Kadlub hriechu
Vtedy som mal väčšmi než kedykoľvek predtým príležitosť presvedčiť sa, že Rudo nie je len „kadlub hriechu“ (ako ho volala nájomné vyberajúca a posteľné plachty kontrolujúca bytná) alebo „bezodný kotál“ (ako ho častovali svedkovia občasných gargantuovských porcií), ale aj a hlavne – povedané lorcovsky – „božská nádobka, v ktorej sa chvie ihlicou prebodnuté citlivé žabie srdce“. Pod nepriedušnou, akoby hrošou kožou vedel byť mäkký a priepustný zvukom, šepky vysloveným slovám i tušeniam. A vzápätí rezonoval vlastne vypoteným vláknom alebo zámotkom, ktorý kradmo preniesol v dutej pútnickej palici z Ďalekého východu.
Napríklad z Kórey:
Ach ty můj smutku, ty moje hoře,
ten vítr fičí, ten vichr věje!
Jak ten déšť crčí, to se to leje.
Ztracené dítě, kdepak spíš dnes?
Pokračovanie nabudúce,
medzititulky SME
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčín – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginárne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v r. 1939, prispieval do nadrealistických zborníkov a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňa fotografia z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
