e, za akých okolností si tiahol na východ. Kam si to dostal ten plný šús? Predsa do zadnej pologule. To znamená, že si na bratský národ neútočil, ale že si ustupoval a hnal pred sebou Nemčiská do rúk partizánov. Chceš povedať, že si ani nemal zbraň, iba kameru. No vidíš, a čo si tu z kamery vytiahol? Iba preexponovaný film, ba vlastne akési vojenské ovinky, ktoré si ta vkladal namiesto celuloidového pásu!“
Slová sypúce sa z Mudrochových zadieračných úst sa pokúsil ukonaný Rudo pridusiť vankúšom, no prudký posunok mu hádam pohýbal nevyoperované črepiny. Vzdal sa úsilia a iba privolal zdravotnú sestru, aby nás z lazaretu nemilosrdne vykázala.
Potom sme sa stretli v lokáli u Malých františkánov, ktorého šéf – postavou podobný Fabrymu, ibaže guľovitejší, s prezývkou sac de merde – nám dával zľavu a jeho dcéra Katóka nám dokonca tajne bezplatne nalievala. Z nemocnice prepustený Rudo Fabry dlho na mieste neobsedel. Neznášal totiž dvojníkov – ani takých v úlohe Bakcha, ani seba vo vypuklom zrkadle – a najmä tvrdé stoličky. Dotýkal sa ich čo možno najmenšou časťou tela, vlastne iba drepel, takže mal neochvejný dôvod „vzít roha“ a rýchlo zmiznúť v uliciach indigovo temnejúceho mesta, zanechajúc spoločnosť vo vinárni, ktorá sa hrdila idylickou maľbou čárdy s Petöfiho veršami:
Konča obce malá krčma –
tá na Samoš iba krok má;
aj by sa v ňom zrkadlila,
keby sa noc neblížila.
Všakže čudný lokál? Podivná veru vináreň. Obraz maľoval anonym, verše poslovenčil Smrek. V oných časoch sa v Bratislave našli pohostinstvá, ktoré aspoň koketovali s kultúrnosťou; možno iba zo zištných dôvodov, s ohľadom na skladbu hostí. Faktom zostáva, že napríklad v kaviarňach Luxor, Metropol, Grand, Múzeum viseli v čítacích rámoch Pohľady, Elán, lukáčovská Tvorba, ba aj nákladnejšie umelecké almanachy a revue.
Amatérska žánrová maľba čárdy razila gýčovitosťou. Viliam Chmel sa neraz zastrájal, že ju v príhodnej chvíli „vylepší“ fekálnymi farbami z krčmárovho tela. Chránili ju iba Petöfiho verše. Najortodoxnejší modernisti mali aj proti nim výhrady, no maďarského klasika zase štítil kongeniálny Janko Kráľ, posol revolúcie a búrlivák novej poézie, ktorý nadrealistickým ratolestiam mal poskytnúť tušené spoločné romantické korene.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčín – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginárne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v r. 1939, prispieval do nadrealistických zborníkov a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňa fotografia z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
