Josef teraz vypomáha vo fabrike na výrobu kolies na nákladné autá.
„Odišiel som stopom zo Španielska späť do Talianska, pretože bicykel sa pokazil. Kameru stále mám, točím ako o život,“ písal v pondelok.
V továrni pomáha od konca minulého týždňa. „Nejako sa treba živiť a inak to nešlo.“
Dianie na Slovensku v súvislosti s bezdomovectvom stále sleduje aj zo zahraničia. „Nedávno som na internete videl, aké problémy má Bratislava s bezdomovcami. Sám som prežil v Bratislave podstatnú časť zimy ako predajca pouličného časopisu Nota Bene a teraz podnikám homeless tour po Európe. Nie je to moja jediná zahraničná cesta a vždy vidím rozdiel v servise medzi Slovenskom a civilizovanými krajinami.“
Rozdiel tkvie podľa neho v tom, že v krajinách na západ od nás tento fenomén nie je nový. „Ideálny stav akéhosi navracania sa do spoločnosti je bláznivou ilúziou. Ľudia sa budú musieť zmieriť s tým, že niektorí na uliciach žijú a žiť budú, takže pokiaľ sa nechcú prizerať, ako každú zimu niekto zamrzne, vybudovanie a financovanie nízkoprahového zariadenia je nevyhnutnosťou. Všade po Európe už fungujú zdarma a poskytujú stravu, oblečenie a v zimných mesiacoch nocľah.“
Financovanie asociácií je buď vec cirkvi, alebo mesta. „Cirkev je tu ostatne preto, aby sa starala o chudobných a chorých. A chorobou je i alkoholizmus.“
Josef tvrdí, že nikde sa nestretol s tým, že by bezdomovcom dávali pri vstupe „fúkať“. „Holá realita, rovnako ako farár, ktorý vám dá päť eur na cigarety a víno, pravidelne a denne. Môžem to doložiť videozáznamom.“
Podľa neho je snaženie ľudí, ktorí nechcú dormitórium vo svojom rajóne, síce chvályhodné, ale bude ešte dlho trvať, kým pochopia, že je lacnejšie sa o bezdomovcov starať, než im platiť pohreby a iné náklady.
Vo Francúzsku strávil Josef niekoľko večerov aj medzi Rómmi.
„Sú to všetko skvelí ľudia, len jednoducho žijú v obytných autách a prívesoch. V lete jazdia na sever a v zime na juh. Tak ako odjakživa. Len vymenili kone a vozy za silnejšie autá a karavany,“ píše o svojich skúsenostiach z ciest.
