Keď bude zem bez tlkotu srdca hniť
a pomýli si cestu nad vypáleniskami
keď podzemné toky nadmú mŕtvych
a stratia sa zraku
pri červených šerpách smrti
zastanú
veľké tmavé tiché žiale –
Báseň je dlhá, bezútešná, varovná. Patrí k poézii, ktorej sa oniká aj v beztriednej spoločnosti. V plnom kontexte sa dostane pred verejnosť až v knihe Ja je niekto iný, no my, Rudovi priatelia a známi, sme si ju začerstva a často na súkromných večierkoch po ateliéroch recitovali.
Dokonca Považan, ktorý rovnako nerád odvolával skrivodlivé slovo ako mylný úsudok, mrižkal sivým nepodplatným zrakom s toľkou nehou, akú len bol schopný vylúdiť jeho studený plameň.
Povedal: „Darmo je, keby tohto Ruda ,rudožrúti` hoci do koštialika ohlodali, zostane z neho pán básnik! Nemožno mať nič proti nemu.“
No predsa sa poriadne napaprčil, keď počul, že Fabry odcestoval s vojenskými filmármi na východný front. Iba neskôr sme sa dozvedeli, že mu hrozilo ilavské väzenie. Ktosi znova oživil Rumunsko, tú jeho činnosť komunistickej spojky, čo bol horší priestupok ako služba u transylvánskeho vampíra Drakulu.
Vrátil sa o päť týždňov – bez štvorčeka použiteľného filmu z nakrúcania, ktoré iba predstieral – ranený, s črepinami v jednom z najháklivejších miest na tele vyspelých cicavcov: v sedacom svale.
Ležal vo vojenskom lazarete v Bratislave na Lazaretskej ulici na jednej chodbe s iným Rudom – s Rudolfom Dilongom, ktorý si priniesol z kurátskej poľnej služby infekčnú žltačku.
Navštevovali sme teda dvoch básnikov, ranených Apollinairov, ktorých nijako netešilo, že napodobujú osud svojho francúzskeho obľúbenca, hoci nemali trepanovanú lebku, ale dušu z toho, čo cestou k Azovu a späť videli a zažili. Dilonga, takzvaného kuráta Katza, sme prekárali, aby sa teraz, keď má žltačkové dištinkcie – dal preveliť k duchovnej jazde, čomu sa trpko zasmial, prihladiac si dlaňou už dôkladne zarastenú tonzúru.
Fabry sa ľahko upokojiť nedal, do špiku prenasledovaný výčitkami, čo si o ňom pomyslia súdruhovia, keď tak „nehodne šliapal svätú ruskú zem“.
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčín – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginárne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v r. 1939, prispieval do nadrealistických zborníkov a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňa fotografia z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
