y, svetlú pleť a nevýrazné črty tváre. Obe ženy, dvojčatá, vídala Virgínia často, hoci doteraz nezachytila ani slovko z toho, o čom sa rozprávajú. Možno sa to podarí dnes, dúfala a natiahla krk, aby sa jej uši dostali bližšie. Ženy však zrejme vyrušil šuchot Virgíniiných vlasov. Zmizli.
Pred zrkadlom teraz stála Virgínia. Prešla pohľadom po svojich blond vlasoch, obzrela si zblízka svoju svetlú pleť, ohmatala nevýrazné lícne kosti, ustupujúcu bradu a tenké bledé pery. Potom siahla do vrecka nohavíc a vytiahla mobilný telefón.
„Opäť som ich videla,“ zašepkala doň, keď začula hlas, na ktorý čakala.
„Uhm. Kde?“ unavene sa ozvalo vo Virgíniinom uchu.
„Tu v kúpeľni. Stála som pri dverách, tie dve pred zrkadlom. Kým som podišla bližšie, zmizli.“
„Virgínia...“
Hlas v jej uchu naliehal, až napokon Virgínia uznala, že staršia, o päť rokov skúsenejšia sestra má pravdu. Mala by sa sústrediť na niečo iné. Možno by si mala opäť začať hľadať prácu.
Z trojtýždenného rekvalifikačného kurzu zostalo len niekoľko záverečných minút. Mentorka sa s každým lúčila osobne.
„Vystupujete profesionálne a sebavedomo, ste pripravená prijať a úspešne zavŕšiť akúkoľvek úlohu. Gratulujem a toto je pre vás,“ zopakovala (tentoraz už poslednýkrát) a vtisla Virgínii do rúk objemný balík zabalený v bordovom papieri.
„Nájdete v ňom všetko, čo dokonalý zamestnanec potrebuje. Obsah balíka je vyrobený na mieru pre konkrétneho klienta, na tom si naša firma zakladá. A teraz už viete, načo sme vám hneď na začiatku kurzu brali miery a biologické vzorky. Veľa šťastia.“
Čo myslíte pod pojmom dokonalý, už-už sa spýtala Virgína, nechcela však zbytočne otravovať a zdržiavať. Mentorka zhrnula papiere na stole, ponarovnávala ich a spolu s mobilom ich vložila do kabely, ktorú si prevesila cez ľavé plece. Napokon vzpriamená, vyrovnaná, sebaistá, s miernym úsmevom na precízne vyfarbených perách odkráčala z miestnosti.
„Nezabudnite za sebou zamknúť,“ lúčila sa s Virgíniou aj upratovačka, ktorá medzičasom stihla povysávať, vyniesť preplnený kôš a prezliecť sa do civilu.
„Áno, prirodzene,“ odpovedala roztržito Virgínia a medzi pery si vložila cigaretu. Mala ju tam, nezapálenú, aj keď vzápätí zbehla po schodoch a kľúče odovzdala na vrátnici. Chcela sa rozlúčiť s vrátnikom, ten však bol natoľko zaujatý sledovaním miniatúrnej lopty, unikajúcej pred miniatúrnymi futbalistami na miniatúrnej televíznej obrazovke, že nemala srdce rušiť ho. Okrem toho sa ponáhľala, zajtra ju čakal veľký deň. Vyšla na chodník. Vybrala z úst cigaretu a strčila ju do vrecka. Odúčala sa fajčiť. Od svojich zamestnancov to požaduje väčšina progresívnych firiem.
Keď na druhý deň o siedmej ráno Virgínia nastúpila do medzimestského autobusu, bol obsadený do posledného miesta. Až o niekoľko zastávok neskôr vystúpilo dievča, ktoré dovtedy zanietene čosi lúskalo prednými zubami. Na sedadle po nej zostalo zopár čiernych tvrdých hmyzích kroviek. Virgínia ich pozmetala na zem a sadla si.
Keď na konečnej chcela vystúpiť, ktosi jej položil ruku na plece.
„Niečo ste si zabudli, vážená,“ ozval sa mužský hlas.
„To hovoríte mne?“ obzrela sa Virgínia.
„A komu inému? Vy ste sedeli na sedadle číslo desať, nie?“ upresnil muž.
„Neviem, aké to bolo číslo,“ odvrkla Virgínia, „a vôbec, dajte mi pokoj, ponáhľam sa.“
„Tak na to by som sa pozrel!“ hrozivo zavrčal muž, nespúšťajúc z Virgínie oči.“ Poďme, zostali tam tie šupy,“ ozval sa opäť muž.
„To som nebola ja,“ povedala Virgínia.
„No a kto? Svätý?“ vyhŕkol muž a očervenel
Nebolo pochýb, bol to šofér. Virgínia krotko stiahla uši, odpochodovala k sedadlu číslo desať a pustila sa do odpratávania šupiek z vylúskanej slnečnice.
Len čo sa ocitla na slobode, prebehla cez vestibul autobusovej stanice, zbehla dole schodmi a kývla na prvý taxík, ktorý ju odviezol späť. Do bezpečia. Domov.
Tri týždne potrebovala na to, aby sa spamätala. Chodila po byte s cigaretou medzi perami, prenasledovala tajomné dvojčatá a telefonovala sestre. Vedela, že sa tomu nevyhne, že raz sa opäť bude musieť vybrať do mesta. Medzi ľudí. Veď predsa investovala peniaze do kurzu. A sestra jej verí, nemôže ju sklamať.
„Na začiatku si musíte určiť niekoľko pevných bodov a potom sa posúvať od jedného k druhému, to pomôže,“ Virgínia si spomenula na slová mentorky.
„Tak teda ôsmeho mája dvetisícštyri,“ definitívne určila dátum toho dňa.
Mohla sa spoľahnúť, že naň napriek svojej roztržitosti nezabudne. V ten deň má narodeniny.
Desiateho mája mala konečne všetky pracovné pohovory za sebou. Teraz, keď bolo po všetkom, dokonca uznala: nebolo to až také strašné. Tí ľudia k nej boli milí, nezvyšovali hlas. V podstate si vie predstaviť, že by mohla s takými ľuďmi spolupracovať. Dokonca sa možno na to celkom teší.
Nechcela však predbiehať, preto svoje myšlienky sústredila na iné. Chodila z izby do izby, nazrela do kuchyne, do kúpeľne, márne však hľadala svoje dvojčatá. Vzala do rúk mobil, vyťukala známe číslo. Bolo obsadené.
O týždeň nato Virgínia otvorila dvere. Stáli tam dvaja. Takmer rovnako vysokí i stavaní, obaja v čiernom obleku, bielej košeli s viazankou. Pokojne mohli byť dvojčatami.
„Toto je pre vás,“ povedali dvojhlasne a zmizli.
Virgínia zavrela dvere. Pozrela na obálku. Tušila, čo v nej nájde. Netušila, čo bude ďalej. Ako sa vyrovná so skutočnosťou, že ju nikde nechcú? Roztriasli sa jej ruky. Šmátrala po vreckách svojich kvetovaných šiat, vtedy si však spomenula: všetky cigarety povyhadzovala. Myslela, že začne nový život. S novou prácou, peniazmi.
Vošla do kuchyne, obálku položila na stôl a zobrala z neho mobil. Niekoľkokrát ťukla do jeho tlačidiel, potom si ho priložila k uchu a čakala na hlas, ktorý by ju upokojil. Miesto sestry sa však opäť ozvala akási žena. Jej hlas sa Virgínii zdal povedomý. Vypla mobil a vložila si ho do vrecka. Hlas však nezmĺkol, počula ho naďalej, dokonca sa jej zdalo, že sa k nemu pridal ďalší.
Opatrne našľapujúc, blížila sa tam, odkiaľ sa to ozývalo. Zastala pred pootvorenými dverami do kúpeľne. Pritisla sa ku stene. V zrkadle sa odrážali dve známe tváre. Pofajčievali Virgínine cigarety a klebetili.
„Je nemožná,“ povedala blondína s nevýraznými črtami tváre.
„Dôverčivá a nemožná, nikdy si nenájde miesto,“ pritakala druhá.
„Ne-po-u-či-teľ-ná! Už zabudla na tú vakcínu proti chrípke?! Dostala ju spolu s ďalšími zamestnancami firmy, v ktorej naposledy pracovala. Celé tri týždne blúznila v horúčke, tá choroba ju takmer pripravila o život,“ pochechtávala sa blondína.
„A prečo to celé?! Len preto, že jej šéf narozprával, že po tejto vakcíne určite neochorie. Že odpracuje plný počet hodín a nepríde o prémie.“
„Jej však nešlo o peniaze, kdeže. Na tie ona kašle.“
„Je sprostá, dôverčivá.“
„To ani nie, skôr by som povedala, že neznáša problémy. Radšej súhlasí, len aby sa vyhla konfliktu.“
„Konfrontácii.“
Blondína s nevýraznými črtami tváre sa odrazu rozosmiala. Smiala sa, smiala, prskala, híkala:
„Pamätáš? Aká len bola vtedy vďačná! Verila, že tie výpredajové vakcíny môžu zneškodniť chrípkový vírus.“
„Naivka! Daj jej tie vitamínové tabletky po expirácii a uvidíš, ako ti od vďačnosti bozká ruku,“ rehlilo sa jej dvojča.
„A teraz, to s tým imidžovým balíčkom... to teda, jaj, to teda, uch, uf, uch, to je ale, checht, checht,“ zachádzala sa od smiechu blondína.
Virgínia z celej sily kopla do dverí. Zaplesli sa. Vbehla do kuchyne. Vybehla do predizby. Do spálne. Všade ju prenasledovalo: Naletela!
„Ale kde? Ako? Komu?“ nechápavo krútila hlavou.
Som nemožná, nikde ma nechcú, hučalo jej v hlave.
Zašmátrala vo vreckách, žiadnu cigaretu však nenašla. Vrátila sa do kuchyne. Otvorila skrinku nad umývadlom, prehľadala ju. Potom ďalšiu a ďalšiu.
„Najskôr sa musíte upokojiť a potom si skúste situáciu analyzovať. Takto ľahšie zistíte, kde sa stala chyba,“ počula mentorkin hlas.
Ale na to, aby som sa upokojila, nutne potrebujem cigaretu, pomyslela si Virgínia. Pustila sa do hľadania v špajzi.
Balík z rekvalifikačného kurzu vytiahla z tej najspodnejšej police. Vyniesla ho do kuchyne, položila na stôl. Rozbalila.
Bolo v ňom všetko, čo zo seba zobliekla, odlepila, stiahla a odpárala, všetko, čo po použití svedomito poskladala a vložila späť, keď sa pred časom vrátila z tých pohovorov. Bolo tam všetko, čo moderný uchádzač potrebuje. Aspoň tak to tvrdila mentorka. Imidž vytvorený na základe vyhodnotenia intímnych údajov, výsledkov psychologických i biologických testov, imidž šitý na mieru, presne tak, aby uspela.
Virgínia skontrolovala priložený zoznam, nechýbalo nič. Obracala balík zo všetkých strán. To, čo jej udrelo do očí, našla v ľavom rohu. Červeno vyrazený, zreteľne čitateľný údaj: Spotrebujte do: 7. 5. 2004.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Autorka poviedky Daša Čejková sa narodila 8. mája 1966 v Bratislave, žije so svojou rodinou v Stupave. Na základe úspechu v literárnej súťaži Poviedka 2003 o rok na to debutovala novelou Manželka. Jej nová zbierka poviedok Insektárium vyjde v decembri.
Autor ilustrácie Palo Čejka sa narodil 31. mája 1973 v Bratislave. Je absolventom VŠVU (grafický dizajn u Lubomíra Longauera). Vyučuje na Strednej súkromnej umeleckej škole dizajnu. Venuje sa knižnej ilustrácii, hudbe, fotografii a voľnej tvorbe.
