aľúbený do každého jej pohybu, do jej drobných prstov s priehľadným lakom na nechty, do jej nôh, do jej chôdze, ktorou kráča cez prázdne parkovisko a potom ulicou pomedzi tehlové domy, nad ich strechami sa zasa zbiehajú čierne mračná, pretože pomedzie zimy a jari každú chvíľu vyburcuje oblaky plné snehu a vody, aby zatienili okamih, ktorý by mohol prepuknúť do bezbrehej oslavy života.
Opíšme konkrétny čin Muža, ktorému sa o láske iba snívalo v siahodlhých snoch, ktoré ho vyčerpávali viac ako reálny život. Muž po odchode Kamaráta odišiel zo svojho Ja. Išiel von so svojím psom a uvedomil si, že rozhranie medzi jarou a zimou sa nikam neposunulo, že stojí nad krajinou, nad mestom, že nad strechami sedia tmavé mraky, z ktorých občas vypadne dažďová kvapka. Cesty lemovali zvyšky snehu, ale trávniky boli mokré a zablatené, dokonca sa v parku za jeho domom rysovali stopy po pneumatikách, na neďalekej stavbe sa opäť začalo pracovať. Tetka, ktorá roky sadila kvety do svojej hriadky, pochopí, že žila zbytočne a jej dielo pochová tatrovka behom pár sekúnd. Rovnako rýchlo bude neskôr pochovaná aj tetka.
„Preto sa podľa vás nemá stavať, aby nejaká babka neprišla o kvetinovú hriadku?“ spýtal sa ho inžinier Jurík, keď mu Muž rozhorčene líčil, ako stavebný ruch ničí okolie jeho domu. Poznali sa z krčmy, stretli sa náhodou na ulici. Muž pochopil, že so svojimi argumentmi nemôže pochodiť, inžinier Jurík je totiž stavebný inžinier.
„Netvrdím, že sa nemá stavať,“ odpovedal Muž. „Aj keď tá pani tie kvety polievala tak poctivo, sotva už chodila...“
„Prosím vás...“ mávol rukou Jurík.
Vo chvíli, keď Muž vyšiel do nočného parku so svojím psom, bol už zaľúbený ako školák. Chrbát kamaráta, ktorého bol odprevadiť, zmizol v tme. Mesto bolo akési sivé, akoby si práve rozmyslelo, že už nechce patriť zime, že sa zvyšky snehu roztopia, ale že aj jar je ešte ďaleko a na hranici medzi týmito brehmi je iba blato, kníšuce sa konáre a osamelé roztratené kvapky dažďa dopadajúce na predné sklá áut. Miluje ženu, o ktorej nič nevie, ale dokáže sa potajme dívať, ako rovno kráča a jemne sa kolíše v bokoch, ibaže nie tak ako slečny v gýčovitých literárnych dielach opisujúcich lásku, ale celkom inak. Nepodobá sa na žiadnu ženu, ktorú už videl, nepodobá sa ani na obraz ženy, ktorý nosí vo svojom nevedomí, nepovedal o nej ešte ani sebe, pretože toto priznanie by bolo priveľmi skľučujúce. Nič ho k nej neviaže, nič o nej nevie, a to, čo vie, mu nehrá do karát, ale práve naopak, z karát von.
Raz na sklonku nekonečného pracovného týždňa sa zastavil u kamaráta Fera v robote. Zarozprávali sa, ponúkol sa, že ho odvezie domov. Na parkovisku stála Ferova kolegyňa v kabáte a Muž povedal, že odvezie aj ju, pretože by bol chrapúň, keby sa neponúkol.
„Bývam veľmi ďaleko,“ namietla Ferova kolegyňa.
„Autom sme tam za chvíľu a vy by ste museli cestovať celý večer,“ povedal džentlmensky Muž. Vedel, aké spoje kam idú, koľko trvá cesta, kde treba prestupovať a koľko sa čaká na prípoj. Vedel toho dosť. Sadli si do auta, zamierili do centra, rozprúdila sa akási debata, nevenoval jej pozornosť, venoval sa riadeniu, odrazu však začul, že kolegyňa povedala, koľko má rokov. Bol prekvapený. Ženy nerady prezrádzajú svoj vek. Ale ak sú mladé, nerobí im to problém.
„Pozrite sa na túto reklamu,“ povedal svojim spolujazdcom. Pozerali sa von, ale nemohli vedieť, ktorú reklamu má na mysli.
„Mám na mysli Viagru. Tá firma, ktorá ju vyrába, tu má reklamu,“ povedal, ale zasvietila zelená a musel rýchlo prejsť križovatku. Oľutoval narážku, z ktorej čnel lacný vtip, vraj Viagra, hahaha, ja to ešte nepotrebujem, ja ešte vládzem, všakže. Fera vysadil, ostal s kolegyňou sám.
„Kde ste predtým pracovali?“ spýtala sa ho. Dobre vedela, že teraz Muž začne rozprávať, na každé zamestnanie sa mu bude viazať spomienka, ktorú nebude vedieť opomenúť, vynechať, všetky krivdy, ktoré mu kde spôsobili, všetko to nepochopenie a nedocenenie, ktorého sa mu ušlo, rozpráva o sebe a nenapadne ho rozhovor skrútiť tak, aby smeroval tesnejšie k žene, do jej vnútra, do jej života, k nej domov, kam by o chvíľu rád vošiel, stúpal do schodov v jej vchode, prekročil jej prah, cítil vôňu jej domova a jej tela, zatarasil cestu jej opustenosti, ak ale nejaká existuje, pretože doma na ňu môže čakať iný superúspešný muž, alebo aj superneúspešný muž, ktorému tak či onak patrí.
Je krásna. Muž o tom ešte nevie, resp. ešte iba tuší, že ho tento fakt začína omračovať, nechá ženu vystúpiť na sídlisku dooranžova vysvieteného pouličnými lampami a nepozorne počúva, ako mu vysvetľuje, kadiaľ sa vymotá z tohto labyrintu, ktorý poznajú iba niektorí zasvätení a ešte jeden spisovateľ, ktorý na podobné sídlisko situoval istú poviedku, mimochodom jej hrdina unikal pred žiadostivou ženou, ale dnes to vonkoncom nie je ani len naopak, žena nemusí unikať, hravo zariadi všetko tak, aby ju nik nenaháňal, pretože na míle vycíti každého, kto takýto úmysel má, vie to skôr ako Muž, že je jeho potenciálnou korisťou. Možno ani nedokáže pochopiť, čo je na nej také úžasné, že Muž, ako aj iní muži sú ochotní... Čo vlastne? Je to skrátka fakt, je trofej, obeť, má reflexy lane spozorovanej v lesnom prieseku. O chvíľu jej niet, stráca sa v spleti betónových nároží, ktoré akýsi inžinier postavil tak, aby sa tu nedalo zaparkovať a diskrétne odprevadiť ženu, ktorú o pár dní začneme milovať.
Muž-riadič bez problémov trafí von zo sídliska, cez okienko auta cíti jarný vzduch, jeho vôňa by vošla cez otvorené okno do bytu, v ktorom by bol Muž so ženou, obaja takí zrelí a skúsení, že ak by išlo o lásku, stačilo by len naznačiť, ibaže ako... Stačilo by naznačiť, že trochu sexu pozdvihne ich život, netreba si robiť žiadne bariéry, žiadne škrupule, žiadne klamstvo a ilúzie o tom, že telesná láska je iná kapitola, že je to čosi, čo môže byť a nemusí. Ľudia v ich veku sa milujú, ale aj t... Nevidia na tom nič zlé. Ale on so smelo zaradenou dvojkou kľučkuje medzi betónovými stenami a nekoná sa idyla v byte s otvoreným oknom plným vône spenenej rieky.
„Kto na vás čaká na dvanástom poschodí, pani?“
„Viete, že iba štyri prázdne steny?“
„Prázdno v duši zaplní iba láska.“
„To je práve to, čo vám môžem dať.“
A tak ďalej. Dobre, že sa žiadny dialóg nezačal, jednoducho buchli dvere a bol slobodný. Presne podľa jej inštrukcií a svojej intuície došiel na hlavnú cestu, skadiaľ už trafí, ale nechce ísť domov najkratšou trasou, púšťa si rádio ako v zlej romantickej poviedke, keď z reproduktorov duní hudba a šofér ledabolo jednou rukou pridržiava volant a ide dolu ulicóóuuu pomedzi svetlá neónoóóóv, z obrazu zostal prázdny ráaaam, som taký sáaaam. Riedky dážď mu necháva na okne roztrúsené kvapky, neoplatí sa zapnúť stierače, odďaľuje chvíľu, keď zaparkuje pred vlastným domom. Je to ešte ďaleko. Ale jeho auto túto vzdialenosť prekonáva, blíži sa k cieľu neomylne. I keď pomaly.
Čo mal vlastne urobiť hneď na začiatku? Mal odhodiť dofajčenú cigaretu do kaluže pri kraji cesty. Nad mestom stále viseli oblaky, nevedno či plné snehu, alebo vody. Keď bol školák, školáčisko, prežíval lásky, aké dnes majitelia jeho vtedajšieho veku nepoznajú, pretože majú za sebou všetky nedostupné sexuálne praktiky a všetky dostupné drogy.
Išiel vtedy bývajúc na sídlisku ku kamarátovi bývajúcemu na tom istom sídlisku. Povedali si o svojich láskach. Potom sa Muž, vtedy ešte budúci Muž, vracal domov, do bytu, ktorý nenávidel. V jeho útrobách totiž pochopil, že už nič nevymyslí, že ak všetko vyrozprával kamarátovi, všetko sa skončilo a nič nezačína. Ani onania neuľaví jeho duši preplnenej láskou, koniec koncov od citov k erotike vtedy ešte viedla strašne dlhá a navyše ešte nedostavaná diaľnica. Keď išiel ku Kamarátovi, a to je práve zvláštne, pravda, hejže, isteže, padal sneh. Čerstvý biely sneh skrášlil ulice sídliska, pretvoril ich na miesto vhodné na dôvernosti, na debatu o láske, na romantiku.
V byte po návrate z návštevy u kamaráta zažal si smutnú čiernu nočnú lampu, ktorá vydávala lúče prenikavej čiernej tmy a taká istá tma svietila vonku. Sneh sa topil a zosmutnel. Bol plný ťažko skrývanej vody, jar bola ešte ďaleko, ale aj zima vzdala svoj zápas o čoskoro sa končiacu existenciu. Žiadne ročné obdobie, žiadne počasie. Nebo sa zalesklo od žiary pouličných lámp, jeho sivá farba získala nádych oranžovosti, chuchvalce sa dotýkali hranatých betónových striech. Ľúbil kohosi, povedal to kamarátovi a teraz nemohol zaspať v izbe, v situácii, ktorá nič, ale vôbec nič neriešila.
Tak to bolo pred rokmi. A aká podobná je dnešná noc.
„Má ku mne prísť kamarát. Sme spolužiaci, tak ako s Ferom, s vašim kolegom, pravidelne sa stretávame, sú to také rituály, na ktoré sa človek teší aj po ro koch,“ hovorí Muž Láske, ktorá nevie, že je Láskou, ani že je láskou, hoci jej je to absolútne jasné. Muž hovorí čokoľvek, inak by musel povedať niečo trápne. Dnes už vie, že dychtí po možnosti dívať sa na ňu. V jeho živote sa odrazu zjavujú tisícky dôvodov, pre ktoré musí ísť za Ferom. Jeho pohľad vždy blúdi cez otvorené dvere na chodbu, k oknu, k nástenke, k žene. Zozadu vidí jej boky, ako sa nenápadne vlnia, keďže sú zakaždým ukryté vo vlnených šatách. Jeho sen sa napĺňa, môže s ňou opäť hovoriť, prichádza do kancelárie za Ferom s akousi otázkou, v ruke drží papier, Muž sleduje ich rozhovor. Vidí, že žena má drobné prsty (s tým priesvitným lakom na nechty), také, aké by zľahka držal na prechádzke v parku alebo v kine, mysliac si, že si vynahrádzajú lásku, ktorá neprišla v osemnástich rokoch, teraz majú dohromady trochu viac (alebo aj menej, vek mladej ženy sa odčíta od veku staršieho muža), prišiel na to, už keď sedela na zadnom sedadle jeho auta, tak, aby jeho ruka nemohla blúdiť medzi jej kolenami. Boli by takí mladí a zaľúbení, že by ich nik nemohol spoznať, ich láska by sa udržala v absolútnej tajnosti ako čosi, z čoho by ich nik nepodozrieval.
Možno miluje Senzus alebo Mojsejovcov, je neznesiteľne poriadna a pedantná, bridí sa jej auto zanesené od blata turistických topánok. Ale odvtedy, keď ju viezol domov, rozležala sa mu v hlave obrovská láska ako plán do neexistujúcej budúcnosti. Je to jeho Láska. Dnes Fera ani ju nemôže odviezť domov, čaká Kamaráta, stretávajú sa už roky. Kamarátovi však nič o svojej novej láske nepovie. Budú sa rozprávať o inom, o autách, o služobných cestách. Láska ho usadí za svoj pracovný stôl, čosi mu vysvetľuje, dá si mimovoľným pohybom dolu okuliare (dotkne sa ho, keď jej povie čosi žartovné). Muž sa zaľúbi do tohto pohybu. Vie, prečo to robí? Vie, že odhaľuje svoje oči, biele zuby, spomedzi ktorých kĺžu uponáhľané vety a on ani nevníma ich zmysel, iba jej hlas a ústa (vždy akoby trochu usmiate)... Jej šaty sa možno zmenia na ešte dráždivejší odev, len čo sa oteplí, len, čo sa jar a zima definitívne dohodnú, kto z nich odíde, len čo prestane padať sneh a vzápätí sa topiť. Len, čo prestane spor o budúcnosť, alebo o budúcnosti? Pod šatami sa rysuje jej telo, nenávidí Ferovho kolegu, s ktorým žena stojí na chodbe, pretože ozrutný tučný kolega ruší jeho dojem, vnem, pozíciu z diaľky sledovaného tela, ktorého sa nikdy nedotkne. Ani dnes nie. Ani zajtra nie.
Môže si myslieť, že dnes by mu opreteky nevysvetľovala cestu von zo sídliska, že by mu ukázala miesto na parkovanie, že by spolu išli výťahom, míňali by neútulné poschodia jedno za druhým, prekročili by dvere prázdneho bytu, ktorý by odrazu zaplnili, otvorili by okná a jarná rieka by vplávala dovnútra, ktoré...
Ponáhľa sa však domov, Kamarátovi nepovie nič, sneh sa topí, Kamarát odchádza, jeho chrbát sa stráca v tme, ktorá nie je tmou, pretože ju osvetľujú čierne chmáry nasiaknuté oranžovým svetlom lámp. Hádže ohorok do kaluže. Február, marec. Poberaj sa starec. Vracia sa pod svetlo čiernej nočnej lampy, takej domácej, až to bolí. Cíti, že jediným zmyslom jeho života sa stalo vyhľadávanie jej prítomnosti, rozprávanie sa s ňou (písanie e-mailov, esemesiek?) a čakanie na akýsi signál, ktorý neprichádza a ani nemôže prísť. Jednoducho nikdy neprišiel, Muž nikdy nebol prenasledovaný, obletovaný, nebol subjektom záujmu, ale iba objektom šíriacim do okolia svoje únavné emócie, obťažovateľom, chronickým odprevádzačom, stykačom a vnikačom do súkromia, prosebníkom a žalárnikom osobnej slobody milovaných žien, vecným a večným bremenom ich života. Iný napokon nie je ani jeho vzťah k manželke po pätnástich rokoch spolužitia, k manželke, ktorá spolu s dieťaťom spí vo vedľajšej izbe a netuší, o čom otecko, hlava rodiny, premýšľa. Ona vždy spí, on vždy premýšľa. Teraz premýšľa nad tým, ako znovu a znovu nadviazať kontakt s milovanou Ženou, v duchu sa s ňou rozpráva, jej tvár sa mu objavuje aj v spánku, aj vo chvíli, keď sa zobudí. Na druhej strane si predstavuje, že ak by toto všetko jednoducho nemusel robiť (a vlastne ani nemusí), bol by v tej chvíli slobodný, dokonca by sa oslobodil aj od toho, čo si myslí a čo cíti, od samého seba.
Fajčí v okne ďalšiu cigaretu. Počuje spievať drozdy v tmavej tichej a vlhkej noci, ktorá nemá nijakú oblohu, nijaké hviezdy. Nijaké nebo. Spev čiernych drozdov sa zosilňuje, nie je zima ani jar, ani noc, ani deň, aká smutná je táto romantika, ako sa nehodí do mesta, medzi asfalt, hrdzavé plechy, blato a pokrútené rúry. (Tak ako to vlastne dopadne? Vezmú sa či nie? Alebo bude aspoň nejaký sex? Domyslieť do konca!)
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Márius Kopcsay (21. apríla 1968 v Bratislave) je trojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka (1996, 1997 a 2000). Vydal román Domov (2005) a dve zbierky poviedok Kritický deň (1998, za debut získal Cenu Ivana Kraska) a Stratené roky (2004) – o mesiac vyjde záverečný diel tejto trilógie s pracovným názvom Zbytočný život (2006).
Autor ilustrácie Igor Ondruš (nar. 24. mája 1972 v Bratislave) vyštudoval maľbu u Vladimíra Popoviča a grafiku v ateliéri Róberta Jančoviča na VŠVU. Venuje sa voľnej tvorbe a knižnej ilustrácii, patrí medzi najpredávanejších mladých slovenských maliarov.
