Tulácka záha (Pokračovanie nabudúce, medzititulky SME.)
Niekedy sa celé týždne neukázal na zvyčajných miestach, v kruhu priateľov a kolegov zo skupiny. To však neznamenalo, že tíško sedí v byte na Cukrovej ulici medzi cukrujúcimi hrdličkami, alebo že dal prednosť budmerickému zátišiu.
Jednoducho zahládzal za sebou stopy, chodiac poza mestské „humná“ a voliac či meniac miesta, miestnosti, ľudí z okrajových štvrtí, z periférie. Uchyľoval sa do záhradných hostincov k Valčikovi, Slovákovi, Báňovi, medzi tovarišov a cirkusantov do Slamenej búdy, do lodníckych krčiem Kotva, U mesta Kolína alebo Šlós, kde pil pertu s Cigánkami, poveternými slečnami a ich ochrancami.
Popravde nešlo tak ani o ukrývanie, ako o schladzovanie tuláckej záhy, ktorá Fabryho pálila väčšmi než sedem pekelných ohňov. Išlo o možnosť – vo vojne a fašistickom štáte naozaj obmedzenú – oňuchávať neznámy svet a poznávať ho.
Privoňanie k uniforme
Sem treba zaradiť aj jeho krátke privoňanie k uniforme. Vojenskú rovnošatu prakticky nenosieval, i keď sa v nej sem-tam zjavil, aby vraj – ako utrúsil – vzbudil rešpekt u tajných, polície a gardistov, ktorí žili s armádou v antagonizme. Vyzeral v nej ako Švejk, nemal hodnosť ani označenie útvaru: golier rozopnutý, loďka na ušiach, čižmy nemotorné, bočná zbraň iba odstávajúce vrecko s boxerom. Popletal sa okolo vojakov oblečený v civile, bral nízky žold a privyrábal si v armádnej tlači navrhovaním obálok.
Stalo sa, že sme ho aj štvrťroka nevideli. Nuž pri najbližšej príležitosti mu Považan čítal „litánie“, že medzi tými gavalcovými literátmi z MNO úplne osprostie a nebude vedieť napísať ani reklamnú klapanciu na Stolwerckove cukríky.
Fabry sa zdržal odpovede, hoci mu šklbalo lícami a prepichával priateľa odporcu jedovatými šípmi pohľadu do najhlbších útrob. Prskol a opľul si cíp hrubej erárnej topánky. Potom sa vzdialil.
O nejaký čas priniesol Elán báseň z budúceho cyklu Fabryho apokalyptických videní.
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčín – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginárne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v r. 1939, prispieval do nadrealistických zborníkov a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňa fotografia z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
