nepriučil bruchovravectvu a napodobovaniu hlasov, aby mohol odpovedať na vlastné invektívy, adresované napríklad fontánam, hadom alebo vŕbam.
Útulok armády špásu
Raz sme tuším štyria nocovali v byte Jána Poničana načierno. Mal výhodnú polohu neďaleko našej kaviarne, bývalo tam veselo, nuž nazývali sme to Útulok armády špásu. To nocovanie načierno mohlo byť pokojne nabielo, pretože domáci prižmúril nad nami obidve oči. Ušla sa mi vtedy dlážka, a tak môj spánok predstavoval polobdelé prehadzovanie.
Nadránom sa ozýval z terasy Fabryho hlas: „Srandy sopľavé, čo nespíte, prečo tak včas buntošíte ustatých robotných ľudí! Ľaľa, fifleny, ako sa ti budú presmŕdať, vykrúcajúc tie náhrdelníkové šije; ako sa ti budú koketne líškať slobodnému mládencovi! Toť sa vám dám nachytať, nie som pre vás partia!“
Obrátil som sa na druhý bok, kým Rudovo originálne koketovanie pokračovalo: „Potvory, rozmaznané ani z El-Effendího háremu, ani koláč vám nechutí? Čo by ste chceli, plnený zlatý polmesiac z mešity a či hrozienkové lajno od antiochijskej ťavy? Kde je u vás nejaká úmernosť vkusu, rovnováha? Hore našuchorené v mušelíne a dolu nedbajsky holé. Vy ružovonohé kurvičky, ja vašu kalamajku!“
Hrdličky na horniakoch
Už toho bolo na mňa priveľa. S kým sa to môže rozprávať, preboha, hádam by nenadával do fľandier medičkám a filozofkám, aj keď len v zdrobnenine! Zhodil som zo seba cíp antiochijského lajna – s prepáčením, tepicha – a pozrel som spoza záclony na terasu.
Okná na neďalekom internáte nepriehľadné. Vedľa na terase Rudo Fabry uprostred vtáctva ani dobre živený strašiak v záhrade hojnosti preciedzal pomedzi labužnícke, šmykľavé pery tie láskyplne pochabé slová a mrvil pritom po rímse omrvinky z dajakého vo vrecku zabudnutého tvarožníka. Okolo jeho ruky poskakovali a poletovali v širšom-užšom kruhu holuby pestrofarebného peria, s obrúčkami okolo kŕčkov a ružovými nôžkami.
Nezdržal som sa smiechu. Strhol sa, vkročil do izby, zamrmlajúc: „Aj ty špehuješ, sraľo; ešte nikdy si nevidel hrdličky na vašich zabzdených horniakoch?“
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčín – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginárne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v r. 1939, prispieval do nadrealistických zborníkov a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňa fotografia z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
Autor: Pokračovanie nabudúce, medzititulky SME.
