ze, do niečoho, čo nefunguje. Ja mu, na rozdiel od mnohých spoluobčanov, rozumiem. Je predsa oveľa lacnejšie dať do opravy úplne nové a dobré auto, ako nejakú starú hrdzavú šunku. Chápem aj to, že nevhodné investície by školstvu v tejto chvíli veľmi uškodili. Ba čo viac, akákoľvek investícia by školstvo v danej chvíli zadusila. Investovať do školstva by bolo rovnako nemorálne, ako biť po chrbte nejakého užitočného a dobrého hada železným kutáčom, práve keď sa lieni.
Preto tvrdím v súlade so všetkými doterajšími ministrami školstva: pre školstvo samotné je oveľa lepšie ak sa zreformuje samo, ak sa zreformuje lacno, a najlacnejšie je v tejto chvíli zadarmo. Aj „samosisebasa“ bude viac vážiť.
Zisk v oblasti vedy a poznávania je totiž bezprostredný a rýchly. Napríklad každý, okrem učiteľov, si hneď všimne, že ak sa teraz školstvo samo reformuje a navyše úplne zadarmo, to znamená, že funguje. A ak funguje, je to tak dobre, načo potom doň nalievať peniaze. Teda, jednoducho povedané (tak to aj ministri školstva pochopili), v posledných desiatich rokoch už nie nejaké peniaze, ale predovšetkým reformy zabezpečujú školstvu nepretržitý rozvoj.
Jediným ohrozením školstva je nateraz rozvoj, ktorý je naplánovaný nedostatočne, úzkoprso a krátkodobo. Posledný plán, v ktorom je zahrnutá aj reforma a ktorý bol vytvorený za istého ľavicového a stranícky pomerne prelietavého ministra školstva, bol plánom na tretie tisícročie. Tento plán je však celkom nedostatočný a treba upozorniť na to, že hrozí bezprostredným zrútením systému.
Plán reformy školstva na tretie tisícročie bol totiž vo všetkých inštanciách privedený iba do roku 2030! Človek nemusí byť príliš chytrý, aby prišiel na to, že takých 970 rokov sa z tohto tisícročia jednoducho vynechalo. 970 rokov! Každému je jasné, že skutočne a dobré naplánovanie reformy školstva – teda ak ide skutočne o plán na ďalšie tisícročie – by malo siahať aspoň po rok 2999 či po rok 3000. Verím, že po rok 2999 by to každému slušnému človeku stačilo. Vie si však niekto na základe takto povrchne zostaveného plánu do roku 2030 vôbec predstaviť ako bude vyzerať hodina slovenského jazyka v roku 2572? Má niekto predstavu o tom, čo sa asi bude učiť na hodinách biológie v zimnom polroku 2885, napríklad na cirkevnom gymnáziu? Ako bude vyzerať vzorná hodina matematiky v roku 2606, najmä ak sa môžeme oprávnene domnievať, že za takých 500 – 600 rokov si deti matematiku už naozaj obľúbia?
Nevie si to predstaviť nik, a to ešte neprihliadame k tomu, v čom naše školstvo dosiahlo najväčšie pokroky a v čom je plán najväčšmi poddimenzovaný. Najväčší pokrok v minulých rokoch naše školstvo dosiahlo v oblasti náboženstva a etiky. Náboženstvo a etika sa tak stali prirodzeným ťažnými koňmi celej reformy školstva a mohli by potiahnuť túto reformu ešte ďalej. Náboženstvo, prirodzene už ako povinné, je potrebné čo najskôr zaviesť aj do magisterského či doktorandského štúdia a aj na univerzity tretieho veku. Aj etiku, ale tú bez učebníc, ako doteraz.
Minule som navštívil priateľa práve keď si jeho syn vymáhal prístup k počítaču. Je presne v tom veku, v ktorom ešte môže predstierať, že dospelých dokáže brať vážne i ako rovnocenných partnerov a v ktorom iba mimovoľné pohyby tela nasvedčujú tomu, že to tak už dávno nie je. Aby som zabránil konfliktu, ktorý vždy prináša stret záujmov o jeden počítač u rôznych osôb, keď z nich iba jedna má list vlastníctva, rafinovane som sa ho spýtal: „A čože ideš písať, Milanko?“
„Referát do školy.“ odvetil zamračene, lebo keď sa počítač pýta na to, aby sa prebehlo pár levelov v počítačovej hre, výraz záujemcu musí byť primerane servilný a celkovo musí naznačovať oživenie ochabnutého citového vzťahu k rodičovi. V tomto prípade však išlo o vážnu vec.
„O čom referát?“
„O rybách.“
„Jéj! Na biológiu?“
„Nie, na etiku.“
„Na etiku - a o rybách? Akože tie väčšie ryby pohlcujú menšie ryby ako v skutočnom živote?“, potešilo ma, že školstvo siaha aj v tejto oblasti k metonymii, k metafore a podobným „hovadinkám“ z oblasti tvorivosti či imaginácie, ktoré náboženstvo a etika zo škôl už našťastie celkom vytlačili a spolu s nimi aj estetiku.
„Nie. Je to referát iba o rybách.“ zanovito trval na svojom.
„O akých rybách?“
„O hocijakých rybách. To je jedno.“
„To vám dali na etike vypracovať referát o rybách?“
„Nie o rybách. Môžeme si ho spraviť o čom chceme. A ja chcem o rybách.“
„A čo tam robíte, teda na tých hodinách etiky?“
„Nič. Iba čítame referáty a tá učiteľka tam tak sedí a pozerá.“
„A uznajú ti ho?“
„Jasné. Normálka.“
„O čom majú referáty iní?
„Tak. O športe a tak. Tak rôzne.“
Priznám sa, potešilo ma to. Etika sa už môže týkať hociktorého javu spoločenského života a pritom umelo nevylučuje napríklad ani prírodovednú oblasť či oblasť kultivovanej zábavy v našej televízii. Nie je teda vo svete jav, ktorý by, povedané slovom poslanca, etika „neporiešila“. Veď – ryba! Čoho asi symbolom je ryba? Čo asi kreslili po múroch starovekí kresťanskí predchodcovia dnešných sprejerov? Aj ak to vezmeme čisto z psychoanalytického hľadiska, je evidentné, že mladý chlapec, Milanko, donútený rodičmi zúčastňovať sa etiky, podvedome túži navštevovať náboženstvo, kde sa vždy deje niečo zaujímavé. A nie je takým istým symbolom aj šport?
Pokrok, ktorý v tejto oblasti Slovensko dosiahlo, je neporovnateľný so všetkými štátmi v dejinách, najmä ak si uvedomíme, že náboženstvo sa vyučuje bez ohľadu na konfesiu žiaka a etika sa na hodinách etiky nevyučuje vôbec, lebo ešte nie sú učebnice. Malovernému by sa mohlo zdať, že o niekoľko rokov budú na Slovensku dve skupiny ľudí, jedna, ktorá bude mať aspoň kresťanskú morálku, druhá, ktorá nebude mať nijakú morálku. Položme si teda otázku, ktorá strana je na tom lepšie, pretože ide o bezpríkladný bezkonkurenčný boj v krajine už konečne voľného trhu. Mám, pochopiteľne, na mysli trh na Miletičovej. Je jasné, že víťazom a arbitrom bude strana náboženská, lebo učebnicu má. Tá druhá nemá, ale to nevadí, lebo aspoň už o pár rokov vypláva na povrch jej charakter. Už dnes je jasné, kto bude v tejto krajine o pár rokov ničomníkom.
Dá sa ľahko predvídať, ako reforma prispeje k tvorbe dotazníkov a hlavne k výberu kandidátov na miesta, čo sú o niečo dôležitejšie ako to pracovné zaradenie, ktoré sa charakterizuje ako „byť evidovaný na úrade práce“. Priamo v týchto, ešte len prvých a preto rozpačitých, krokoch môžeme vidieť čiernobiele kolónky dotazníkov, ktoré čakajú na vyplnenie: Ktorú stranu ste naposledy volili? Prečo - ste teplý? Zúčastnili ste sa vy alebo niekto z vašich príbuzných husitských výprav? Súhlasíte s dočasným pobytom protestantov na našom území? Požiadali ste v predchádzajúcich zamestnaniach ženu svojho blížneho? Zatúžili ste po volovi či oslovi svojho blížneho? Akú známku mali vaši starí rodičia z vedeckého ateizmu?
No ak sa etika na hodinách etiky vôbec nevyučuje, neznamená to, že sa počet morálok na Slovensku zmenšuje. Aj keď nie je zatiaľ dokázané, či môže mať niekto tú istú morálku dvakrát po sebe, je takmer isté, že niektorí spoluobčania majú aj dve či tri morálky naraz. Niektorí vlastnia ešte viac morálok ako automobilov. Je takmer isté, že občan bez akejkoľvek morálky, celé hrste svojich morálok iba skrýva. No hlavné je, že počet morálok sa tým na Slovensku nezmenší, a to je zároveň aj potešiteľné, pretože okrem týchto dvoch morálok v školách, ktoré sú pomyselne prítomné v samotnom srdci školskej reformy, môžeme medzi obyvateľstvom pozorovať aj všelijaké iné morálky. Nemyslím iba tú, čo v odstavených autách na Panónskej ceste šíria a hlásajú sošné panny a ich panici bez ohľadu na riziko pohlavných chorôb. Je to aj morálka dvoch tvári, importovaná bez ohľadu na politické zmeny priamo zo socializmu; boľševická morálka; hlboká tichá mravnosť prenasledovanej cirkvi, čo občas s rachotom prepukne v kňazskom seminári v nejakom susednom štáte; či lascívna a rozkošnícka, takpovediac, škodoradostná morálka disidentov v Ústave pamäti národa, plačúcich za spismi navždy stratenými. Je to napríklad aj morálka parlamentu zvyšujúceho si platy, morálka vydavateľov denníkov, ktorá sa často prenáša aj na samotných novinárov, morálka kradnúcej sudkyne, morálka podnikateľov, morálka neplatičov výživného a podobne. Iba my na Slovensku žijeme v takom bohatom morálnom prostredí.
Už dnes Slovensko produkuje oveľa viac mravnosti, ako je schopné samo spotrebovať. To znamená, že už zajtra môžeme byť morálnym bufetovým stolom celej Európy. Žijeme v malej krajine, ktorá má určite aj nejaké nedostatky. Často sme však príliš sebakritickí, a iba preto si popri nich vôbec nevšímame, že sme sa v priebehu niekoľkých rokov vyvinuli na morálnu veľmoc. Aj vďaka školskej reforme.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Oliver Bakoš sa narodil v Bratislave 29. decembra 1953, kde žije, pracuje a tvorí. Pôsobí ako vysokoškolský profesor, je vedúcim Katedry estetiky na Filozofickej fakulte UK.
Z oblasti estetiky vydal knihy Paradoxy vkusu (1989), Básnik a vec (2000). Venuje sa prekladaniu diel popredných filozofov (Nietzsche, Kant, Gadamer, Schelling...).
Ako prozaik debutoval humornou knihou o smutných veciach Katedra paupológie (2001) a v roku 2003 vydal zbierku humoristických poviedok s názvom O učiteľoch a ľuďoch.
Poviedku ilustroval Milan Prekop (nar. 11. septembra 1973 v Bratislave), absolvent Pedagogickej fakulty UK a VŠMU.
Obrazy vystavoval v Bratislave, Poprade, Banskej Štiavnici, Košiciach a v Čechách, Poľsku a Francúzsku. Ilustroval knihy Viliama Klimáčka, Olivera Bakoša, Tomáša Horvátha, Petra Pavlaca, Mareka Kupča, Tom von Kamina a kanadské vydanie zbierky básní Jána Buzássyho.
V roku 1999 vydal bibliofíliu Čudovať sa možno vari len samotnému čudovaniu.
