dúci strediska Michal Merva.
Pred obedom však prišiel aj 24-ročný Ivan. „Prišiel som zo zvedavosti. Je to príležitosť pozrieť si niečo, čo človek len tak bežne neuvidí. Mame som však radšej nepovedal, kam idem. Určite by krútila hlavou,“ povedal.
Návštevníci mali možnosť pozrieť si miestnosť a zariadenie, ktoré rakvy naváža do pece. V druhej miestnosti sledovali v kruhových okienkach po boku paliča Rudolfa Lacu priebeh žehu. „Čo tam horí teraz?“ spýtali sme sa. „Ľudské telo,“ odpovedal.
„Pracujem tu šesť rokov. Je to práca ako každá iná,“ tvrdí palič.
Na otázku, či ich pri práci niečo prekvapilo, či zažili niečo zvláštne alebo bizarné, sa vedúci strediska aj palič len ticho usmievali. „Na to sa pýta každý, ale o tom sa nehovorí. Zachovávam pietu. Za šesť rokov som odmanažoval vyše 10-tisíc rakiev,“ hovorí a dodáva, že paliči sa každej pred navážaním do pece poklonia.
Palič Rudolf Laca povedal, že zo začiatku ho znepokojovali niektoré zvuky počas žehu. „Praskot a tak, ale potom si zvyknete,“ hovorí a pozoruje proces, ktorý sa odohráva v peci pri 750 stupňoch.
Prevádzka v krematóriu je nepretržitá. „V noci síce spravidla nepálime, ale rakvy prijímame,“ hovorí Michal Merva. Palič otvára pec a do nádob vysýpa popol. Niečo zaštrkoce. „To sú endoprotézy,“ vysvetľuje riaditeľ pohrebníctva Marianum Miloslav Hrádek. „Boli tu aj ľudia, ktorí sa pýtali, čo robíme s tým zlatom, čo nám zostáva. Po kremácii však žiadne zlato nenájdete. Scvrkne sa a celkom sčernie.“
Pri každej kremácii musí byť telo v rakve. „Prednedávnom sme tu mali starého otca, ktorému zomrel vnuk, zabil sa na skejtborde, a ten si prial, aby sme chlapcovi nechali na ruke hodinky, ktoré mu kedysi kúpil. Samozrejme, celkom sa zdeformovali,“ hovorí Merva. Na otázku, koľko trvá jeden žeh, hovorí, že to závisí od tela. „Normálne to trvá jednu hodinu, ale telo, ktoré bolo ožarované pri rakovinovom ochorení, horí zväčša o pol hodiny dlhšie.“ „Niekedy aj dve,“ upresnil palič.
Exkurzia v krematóriu pokračovala v chladenej miestnosti plnej čakajúcich rakiev a v trakte, kde ako knihy v knižnici stáli vedľa seba zoradené urny.
Mladý Bratislavčan Ivan sa zaujímal o drevené materiály, z ktorých boli jednotlivé truhly. Pri východe sme sa ho spýtali, či počas exkurzie zvažoval aj otázku, či sám uprednostní pohreb alebo kremáciu. „Snažím sa na to ešte nemyslieť,“ usmial sa.
„Spopolnenie je menej náročné finančne aj priestorovo. Má aj tú výhodu, že ak sa sťahujete do iného mesta, je omnoho ľahšie vziať urnu a jednoducho ju preniesť, ako zabezpečiť exhumáciu,“ povedal riaditeľ pohrebníctva.
Kremácií pribúda
Počas posledných rokov sa počet kremácií v Bratislave zvýšil. Kým pred desiatimi rokmi bol pomer kremácií ku klasickým pohrebom 60 ku 40, v súčasnosti je to už asi 70 ku 30. V Prahe je napríklad spopolňovaných až 98 percent zosnulých.
Slovenské krematóriá
Na Slovensku je šesť krematórií – v Bratislave, Nitre, Nových Zámkoch, Banskej Bystrici, Žiline a v Košiciach. Podľa zákona krematórium musí byť umiestnené ďalej ako 100 metrov od obytnej zástavby.
Bratislavské krematórium patrí medzi chránené národné kultúrne pamiatky. Bolo postavené v rokoch 1968 – 1969 a jeho autorom je architekt Ferdinand Milučký.
„Stavba krematória sa pri pohľade na západné svahy Malých Karpát stala bratislavskou dominantou. Je uznávaným špičkovým dielom, jedným z mála, ktoré vytvárajú obsah pojmu slovenská architektúra,“ hovorí Karol Vlk z Pamiatkového ústavu. Dodal, že novodobým pamiatkam sa v odborných kruhoch venuje pozornosť posledných pätnásť rokov. Ich ochrana je pritom menej náročná a opierajú sa o čerstvú symboliku.
(japa)
Urny, zoradené v regáloch.
FOTO SME – PETER ŽÁKOVIČ
