Ilustrácia - Monika Mikyšková.
Miriam Landae
Maľovala
Maľovala som v kuchyni obraz. Hrala španielska hudba, svietilo slnko, no ja som chcela mať tmu. Vtedy lepšie vidím, do seba. Vykreslím sa zo seba, celý môj vesmír... Niekedy sa to vo mne nakopí, tak sa vykreslím. Aj dnes. Ešte som nepoložila štetec ani na chvíľu. Milujem svoje ťahy štetcom. Akoby plátno čakalo len na to. Raz som vykúpila celý obchod s plátnami len preto, aby dlho nemuseli napnuté čakať na ťahy štetcom. Je to pre ne najväčšia rozkoš. Ako pre mňa bosé nohy na pobreží, nahé telá v mori, teplý piesok v chladnej noci... Lepí sa mi na telo ako farba na neho... Na môjho muža jediného... Keď sa milujeme... Naša rozkoš... Ktorú si len predstavujem...
"Nejedla si..."
"Dnes na to ani nemyslím..." odpovedala som mu. Nemám rada, keď ma niekto vyruší z mojich myšlienok. Zo mňa. Vyrušil ma zo mňa a teraz sa možno nevykreslím a budem stále na tom istom bode. Na mŕtvom. Spravila som ešte zopár ťahov. Nie. Už to nejde. Tak som sa pustila do jedenia, aby ma neskôr nemal čím vyrušiť. Ak náhodou bude ešte doma... Na večer odchádza na house-boat, zvykne mi brať aj Trockého, hoci vie, že sa tam cíti nie najlepšie.
Niekde som čítala, že psy majú strach z lodí. Aj som mu to vravela, no on si myslí, že sú to len moje výmysly. Dojedla som. Odišiel. V spálni som sa pozrela do zrkadla. Som pekná. Španielsky typ, asi nejakí predkovia, musím to mať v krvi, temperamentná, milujem more, sangriu a Ojos de Brujo. A ešte mám zbierku vejárov, no neviem, či sa aj to počíta. Čokoládové vlasy, mandľové oči, malinové pery... Rada bozkávam. Všetko. Keď nie je doma, aj dvere. Dvere, čo sa po ňom zabuchnú, zbozkávam ich odvrchu po spodok, ako jeho by som, no on už nemá ani vrch, ani spodok. To je naša láska, bez spodkov a bez vrcholov. Bez vrcholov a s jeho spodkami oblečenými na ňom.
Vzala som si španielsku sukňu a čiernu blúzu, jeden z vejárov a šla do Flamenco baru. Opätky topánok sa zabárali do štrkovej cesty, balansovala som. Radšej tancujem, ako chodím. Preto chodím, aby som tancovala - vo Flamencu sa dá najlepšie, živá hudba, väčšinou španielske alebo mexické ľudové. Sadla som si k baru a objednala tequilu. Ako inak. Aj s červíkom. Pili ste to už niekedy? Prvá mi dala zabrať, to priznávam. Odhodlávala som sa asi hodinu, neprestajne som kontrolovala, či je červík už mŕtvy... Živého by som nezjedla. Dnes je mi to jedno, živí, mŕtvi... Pijem, fajčím, tancujem... S dvoma, troma, piatimi... Na opätkoch pri tanci nebalansujem, pohyby mám isté. Como y ritmo bailos! Po tequile vlna sangrie v žilách... Aké presné pomenovanie, hm... Väčšinou mystifikujem, zvláštne... Mladík chcel, aby som mu ovocie zo sangrie jedla priamo z úst. Nahla som sa k nemu, zavrela oči, pootvorila pery, dýchla pusou na jeho pusu a rozprestrela som medzi nás vejár. A bola som preč. Veď vravím. Mystifikujem.
"Vrátila si sa až dnes, vieš o tom?" letmo mi oznámil v kuchyni.
"Dnes, včera, veď viem..."
"Trockému nebolo zle, z desiatich razov, čo sme boli spolu na house-boate mu nebolo ani raz zle."
"Bojí sa pred tebou grcať..."
"Čo?"
"Aj by grcal, ale bojí sa."
"Čo by sa bál, veď som ho riadne vycvičil..."
"Práve preto..."
Pozrela som sa na neho, jedol polievku, perami bozkával lyžicu, pusou ju bral do úst... Poobede som namaľovala obraz. Lyžice plné pier na modrom pozadí milujú sa spolu a jeden výdych. Stačil by mi jeden. Naozaj. Nabrať lyžicou pusy, prehltnúť celú tú vášeň a vydýchnuť pocit. Stačil by mi jeden. Naozaj. Obraz som založila medzi ostatné do špajze, tak ako všetko, čo sa práve nehodí. Bojím sa dňa, keď bude špajza plná. Tak ako sa Trockij bojí grcať. Aj by bola plná, ale bojím sa, aby nebola...
Cez deň varím, nakupujem, maľujem na zákazky a čakám na svojho muža, kedy príde, odíde, znova sa vráti... Ukazujem Trockému, ako miešať farby, už som ho naučila rozoznať ich. Ak mu poviem, aby doniesol plechovku so žltou, donesie ju. Možno je jediný pes na tejto planéte, ktorý rozozná farby! Odkedy som načapala môjho muža s inou, nechcem rozoznať radšej nič. Preto učím rozoznávať Trockého, on to urobí za mňa. S mužom sa o tom nerozprávame. Kričať na neho nebudem. Aj keď mám temperament, radšej ho míňam na obrazy a tanec.
Pípla esemeska. Kto zas?! "Vyslobodíte ma z rúk pomätenej sliepky?" odosielateľa som poznala. Bol to muž, ale nie môj. "Zvieratá mám rada, prečo by som to robila?!" letelo odo mňa k nemu. "Prídem?" spýtal sa, on nemystifikuje tak často ako ja... "Áno" odoslala som vzápätí istým pohybom prstov, tak ako keď sangria v žilách koluje... Sedeli sme v kuchyni pri mojom poslednom plátne a pili čaj. Prechádzala som mu prstom po perách. "Už ste niečo odvtedy napísali?"
"Nie. Len samé táraniny." Stále používa toto slovo. Keby som mala namaľovať slovo táraniny, asi by som namaľovala zubatú pílku, ako trhá vzduch medzi dvoma ľuďmi. Ani nemusia nič vravieť.
"Aj táraniny môžu byť zaujímavé..."
"Nie. Stále to budú len táraniny. Chcel som napísať niečo o vás..."
"Ach, neskúšajte to, samé táraniny..." Chcela som zakončiť debatu o mne, ale on to prehliadal: "Nie, táraniny to nebudú. Ja by som chcel, vážne, lenže mi to nejde."
"Tak to nechajte tak..." zobrala som ho za ruku. Hladkali sme sa. Celé poobedie. Keby som mala namaľovať hladkanie, namaľovala by som jeho ruky. Nič mystifikujúce...
"Berieš aj Trockého? Nenecháš ho so mnou?" rýchlo som zakričala zo záhrady na muža.
"Chceš ho zas učiť miešať farby?" v jeho hlase som začula úsmev... Rýchlo som prešla od kvetov cez kuchyňu až do haly. Už tam nebol, len Trockij si práve sadal na zem s ešte priviazanou vôdzkou. Zbozkávala som dvere. Nový deň bol pred nami. Taký istý ako všetky ostatné. Mŕtvy bod. Keby som mala namaľovať mŕtvy bod, namaľovala by som seba. Nič mystifikujúce.
Ivana Lacková
O sprche a o hlupákoch
Mužova ruka sa žiadostivo dotkla Evinho tela.
"Neotravuj!" Odsunula sa.
"No prepáč! Nevedel som, že ťa otravuje môj záujem o teba."
"To nie je tvoj záujem o mňa. To je len potreba."
Pokrútil hlavou a zasmial sa.
"Čo ti je smiešne?"
Miesto odpovede odišiel do kúpeľne a zavrel za sebou razantne dvere.
Eva zaborila hlavu do dlaní. Reagovala príšerne, pretože v posledných dňoch mala viac starostí než obvykle a do toho sa primiešali problémy s rastúcou nadváhou a nepeknou pleťou. Celý večer z nej vyháňala uhry ako neželených škodcov z brlohu a po týchto neodborných zásahoch sa na vyštípanej pleti objavilo množstvo červených nemiznúcich fľakov.
Kupovala hromady časopisov, na obálkach sa spokojne usmievali pekné ženské tváre. Sledovala televízne relácie, v ktorých krásavice plakali preto, že ich prizerajúci sa ľudia uznali za krásavice. Prehrabávala sa v knihách s radami o tom, ako sa stať krásavicou. Evu všetko deprimovalo, pretože tiež túžila po telesnej kráse a mala pocit, že napriek stupídnym radám v časopisoch sa k nej nevedela dopracovať. A tak pre vzťah, ktorý mala k svojmu telu, nemala ani radosť z toho, že v ňom žila.
Muž ani netušil, čo sa deje v Evinej hlave. Prečo by aj mal? Eva si ukrývala všetky tieto negatívne pocity a myšlienky ako svoje veľké tajomstvo. Bola presvedčená, že by mala mať svoj vnútorný svet uzamknutý pred ním.
Naliala si do pohára víno a odkrojila zo steaku, ktorý mal byť mužovou večerou. Chutil jej lepšie než zelená diétna strava. Šťava z neho stekala do chuťových pohárikov, naplnila ich jemnou korenistou chuťou. Bola to fantastická chvíľa, mohla znovu precítiť lahodnosť mäsa a zapíjať ho ľahkým bielym vínom, príjemne chladným. Pustila si k tomu muziku a začínalo jej byť fajn. Už pomaly aj zabudla na takúto krásu obyčajného pôžitku. Obyčajná hlúpa živočíšnosť...
Eva vypila ešte jeden pohár a potom sa vyzliekla. Sklonila hlavu, pohľadom zavadila o svoje mäkké prsia zakončené stvrdnutými hrotmi. Uvedomila si, že muža chcela, uvoľňovali v nej potláčané pudy a rozhodla sa nebrániť sa im. Zamierila do kúpeľne.
Muž stál pod sprchou, po chrbte mu stekali prúdy vody. Otočil sa a neisto sa usmial.
"Máš chuť na sex, drahý?"
Údiv mu vyhodil obočie vyššie nad oči.
"Musíš počkať, až sa dosprchujem."
V tej chvíli sa v nej objavil reflex odporu k niečomu povinnému, kŕčovitá alergia na slovo "musíš". Kde bude toto slovo, keď sa vášeň v tele ocitne v stave jeho rozkladu? Stuhnuté kĺby zapraštia ako staré pánty na dverách, telesné tuky skysnú a ústa budú len dierou plnou hniloby a streptokokov.
Evine ústa však teraz žili! Vzala do nich časť mužovho tela a pery obopli pulzujúci život. Mužova krv sa im rozbehla oproti.
Netrvalo dlho a Eva sa ocitla v tuhom objatí. Už nemusela počkať. Voda zo sprchy sa valila na oboch. Mužove dlane sa jej ocitli na chrbte. Pritlačili sa o lopatky a trochu ju nadvihli. V tejto polohe sa mohol do nej dostať pohodlnejšie.
Vznikali pocity podobajúce sa svetlu, ktoré chýbalo Evinej mysli topiacej sa v marazme. Telo presvetlené orgazmom sa krútilo a vypínalo, kvapky vody sa trieštili na jeho povrchu a odskakovali. Obyčajná hlúpa živočíšnosť, pomyslela si Eva a vzápätí si uvedomila, že je v nej zrejme nejaký hlupák, keď si kazí takúto chvíľu čudnými myšlienkami namiesto zmyslenej vášne.
"Je vo mne hlupák."
To už povedala nahlas. Mužove oči sa ešte viac zväčšili. Čudovali sa. Aj penis sa čudoval. Ale ten sa zmenšil. Horúca chvíľka pod sprchou náhle vychladla.
"Nemusíš ma urážať! Po toľkých rokoch manželstva si to nezaslúžim," povedal smutne muž, zastavil sprchu, zabalil sa do osušky a odišiel.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
