vácal do večerných zôr. No u nás práve dosahoval vrchol. (Podaktorí sme nosili zelené okuliare, písali výlučne zeleným atramentom a milovali ženy zelených očí. Zelený atrament sa dal ťažko zohnať, veď v tých rokoch prebíjala naše mesto farba hnedých a čiernych košieľ.)
Razom si vymohol slovo, rozhovoril sa o dáme uhrančivého zraku, z ktorého sršia iskry „ako z brúsneho kolesa“ a takmer mu prepaľujú oblek. Ženu prenasledoval zo svojho bytu na Cukrovej ulici až po Ondrejský cintorín, kde sa mu vyšmykla podobná mačke a spoza mreží plota ho ďalej nehanebne fascinovala.
Fabry verzus Mudroch
Tí zo stolovníkov, čo Fabryho dôvernejšie poznali, prijímali jeho slová ironicky, no ja – prvôstča – chytil som sa na háčik jeho ovisnutej pery a prilipol som na každej lepkavej slabike. Ozval sa maliar Mudroch: „Rudo, už aj prašivé mačky prenasleduješ po meste, vari si pohodný? Šinter? Obecný šarha?“
A Fabry nato: „Ty šuránské hovado, ešte vždy rozeznám mačku od ženy! Nie ako u vás. Ináč oveľa lepšie, keď niekto stretne mačku ako sračku. Stúpiš do nej a potom si v ateliéri otíráš nohy o plátennú rohožku, že vraj: Zátišie v žltohnedom!“
Rozvážnejší Bakoš alebo Považan zamedzili pokračovať v uvoľnenom tóne, vyložiac na stôl nátlačky reprodukcií. Z hašterivých druhov sa stali konzultanti, arbitri, a hoci akoby zámerne zastávali protichodné mienky, nebolo to na škodu diskutovaného diela.
Hádky až do kosti
Fabry sa s obľubou hádal, niekedy až do samej kosti, zvlášť keď šlo o ženu a umenie. Názor si obrechával ani strážny pes. Vedel hundrať, šomrať, pľuvať hoci sám na seba, kráčajúc poloprázdnou nočnou ulicou – najradšej prostriedkom, aby bol z dosahu nároží a brán – zaostávajúc za ostatnými: škrípal nezničiteľnými zubami a oháňal sa na hánkach nastoknutým boxerom proti potenciálnemu nepriateľovi v zatemnenom meste.
Jeho šomranie a grobianenie zasvätencov neurážalo, nezraňovalo; ba priam sa od človeka odrazilo ako palička od cirkusového bubníka, keď vábi do celtového stanu storakých zázračností. Patrilo k istému druhu komunikovania, nadväzovania dôvernosti, ba dokonca prejavu sympatií.
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčín – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginárne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v r. 1939, prispieval do nadrealistických zborníkov a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňa fotografia z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
Autor: Pokračovanie na budúce, medzititulky SME.
