V letiskovej hale ho obklopila skupinka miestnych frajerov. Prekrikovali sa, vzájomne sa surovo odtláčali a vrážali pritom viac do neho ako do seba. Musel ustupovať až k stene. Ďalej sa nedalo.
Nájdu mu batohy. Zoženú mu taxík. Budú ho ochraňovať. Budú mu robiť sprievodcu. Nájdu mu pekné a zaručene zdravé ženy. Je ich kamarát. Ak niečo pašuje, nie je problém, všetko vybavia. Pomôžu mu nájsť hotel. Zavedú ho do najlepších reštaurácií. Odoženú banditov. V čom potrebuje pomôcť?
„Nič nepotrebujem, nič vám nedám, bežte niekam, do riti!“ mrmlal si zlostne a zúfalo, keď všetky zdvorilé odmietnutia ignorovali. Boli čoraz bližšie. Cítil ich horúci dych na tvári. Spŕšky slín mu ovlažili čelo i nos. Bol celý mokrý od potu.
„Dosť! Dajte mi pokoj!“ zreval na nich nakoniec prenikavým falzetom vo svojom jazyku, aby mu náhodou nerozumeli. Vysoký preskakujúci tón jeho hlasu zapôsobil. Tí najbližší ustúpili o pol kroka. Zatiaľ to nevzdali. Odtiahli sa skôr od prekvapenia. S úžasom na seba pozreli a po chvíli ticha sa na neho pritlačili opäť, opakujúc svoje ponuky. Ernest sa už ani nevedel poriadne nadýchnuť, jedna ruka na ľadvinke s dokladmi, druhou si chránil tvár pred gestikulujúcimi útočníkmi.
Odveziem ťa do mesta. So mnou si v bezpečí. Poznám všetkých policajtov. Pôjdem s tebou na safari. Predám ti originálne masky. Lacno. Pomôžem ti pri colníkoch...
„Nieéé!“ vykríkol Ernest znova, ešte vyšším tónom. Dal do toho všetko, celý purpurový hnevom a bezmocnosťou. Rozkašľal sa. Nosiči decentne ustúpili a Ernest tentoraz nečakane využil moment prekvapenia. Rozohnal sa oboma rukami, energicky nimi mával do strán a s heroickým výkonom nepríčetného epileptika sa vymanil z kruhu. Hneď sa rozbehol k pásu, kde mala dôjsť jeho batožina. Húf pomocníkov sa vliekol za ním, ako pri veselom vláčiku na plese.
Kufor dorazil ani nie o hodinu. Ernest už mal v sebe niekoľko tabletiek. Napriek tomu sa triasol od zlosti, takže aj tí odvážnejší pomocníci už s rešpektom postávali dobrý meter od neho. Len čo zbadal svoj drahý samsonite, vrhol sa na neho a pritisol si ho k telu.
Spomedzi nosičov vystúpil muž v obleku s čiernymi okuliarmi. Milo sa na neho usmial. Navrhol, že mu pomôže. Nebudú problémy, pretože on vie, čo má robiť a pre svojho nového pána všetko vybaví. Ernest na neho zazrel šialeným pohľadom, preglgol nadávku a bez slova vykročil k colnej kontrole. Muž len pobavene zakrútil hlavou a zapálil si cigaretu.
O niekoľko minút už Ernest vykladal celý obsah svojej batožiny na pult. Muž v okuliaroch pozoroval, ako vyťahuje na rozheganý stolík svoje spodky, dokrkvané košele čo bude musieť dať v hoteli hneď vyžehliť, knihy a obchodné slovníky, príručky marketingu a fľašu s pálenkou. Automaticky, pomaly, rezignovane. Možno pomohli tablety, možno si začal zvykať. Hlavne že je už preč z dosahu nosičov. Vyložil všetko do poslednej ceruzky. Colník si všetky veci pozorne prezrel z každej strany a premýšľal nad každou deravou ponožkou. Potom Ernestovi navrhol, že mu za päť dolárov preclí fľašu koňaku. Ten mu rezignovane podal bankovku, štvrťhodinku počkal na papier s pečiatkou, nahádzal veci do kufra a vypadol z haly.
Pred budovu ho ovalila spaľujúca horúčava a mrak taxikárov sa mu vrhol po taškách. Chvíľu odolával, ale potom mu jeden frajer v basketbalovom tričku jeho samsonite vytrhol a hnal sa s ním k pristavenej zhrdzavenej Toyote. Rozbehol sa za ním a kopol ho do zadku. Banda taxikárov na chodníku sa rozrehotala. Chlapi pobavene sledovali, ako sa s fučaním derie k taxíku na opačnej strane cesty. Nahádzal tašky na zadné sedadlo a tresol za sebou dverami. Jediný normálny taxikár na letisku, ktorý po ňom neskáče ako opica!
„Rue Franceville, s'il vous plait,“ povedal a auto sa potichu rozbehlo.
Konečne je preč z toho blázinca. Ešteže sa z toho dostal. Mohli ho okradnúť, ani by nevedel ako. Každý z nich vyzeral ako zlodej. Najlepšie je spoľahnúť sa sám na seba. Byť sebavedomý a poriadne drzý, potom sklapnú.
Palmy za oknom sa mihali v rozhorúčenom vzduchu a on rozmýšľal, do akej diery sa to dostal. Dobrovoľne. No, nejako už bude. Vo firme sa už hádam o neho postarajú. Dostane auto so šoférom a slušný klimatizovaný byt. A toho človeka, ktorý ho mal čakať, zajtra zabije.
Cesta už trvala dobrú polhodinu a centrum mesta bolo stále v nedohľadne. Kľučkovali po deravej asfaltke neďaleko prístavných žeriavov.
„Koľko to ešte potrvá?“ opýtal sa netrpezlivo.
„Už to bude,“ zamrmlal taxikár. V najbližšej uličke odbočil a zastal pri akomsi opustenom sklade z vlnitého plechu.
„Sme na Franceville?“
Ernestovi otázka zmeravela na perách, keď zo skladu ležérnym krokom vyšla partia chlapov v otrhaných tričkách. Taxikár sa na neho usmial v spätnom zrkadle.
„Bude lepšie, keď nám tu necháte svoje veci a peňaženku a ďalej pôjdete pešo. Máte to už len kúsok.“
Kto sa tam mláti?
Tamba odhodil sekeru, zložil lavór z hlavy a vysypal pred dvere zopár polien. Strčil hlavu pod pumpu a ošpliechal si ju vlažnou vodou. Je pripravený. Môže začať.
Raz v noci zúfalo sedel v bare a pil to najlacnejšie palmové víno. Tak ako každý deň počúval rozhovory starcov, čo nemajú nič na robote. Z dlhej chvíle mimovoľne dlabal nožom do starej lavice a keď to krčmár pri platení uvidel, začal nadávať na celú ulicu. Najprv mu chcel k vínu zaúčtovať aj ten kus dopraskaného dreva, ale keď sa lepšie prizrel, nechal mu nakoniec pitie grátis a na odchod mu ešte nalial jeden pohár. Vzal lavicu, jedným tresnutím o zem z nej odlomil hompáľajúce sa nohy a zvyšok pyšne oprel o stenu krčmy. Všetci hostia obdivovali tvár malého bôžika, poznačenú fľakmi od starej masti a nezbedne žmurkajúcu na svoje ďalšie obete. Jej výraz sa všetkým zdal presný, výstižný a presvedčivý.
„Veď ty by si sa tým mohol živiť, Tamba,“ hovorili a dávali mu povzbudzujúce buchnáty do chrbta.
On tam len prekvapene stál a hľadel na svoje dielo. Po chvíli ho hlasy presvedčili. Keď sa na tie vyrezané línie pozorne zahľadí zo správneho uhla, tvár akoby vystupovala z povrchu a snažila sa niečo povedať. Podobné veci sa predávajú na trhu za kopu frankov. Stačí ich len lepšie opracovať, nafarbiť a trochu vyzdobiť, aby cudzincov zaujali.
Ráno ho prebudilo búchanie na bránu. Na dvore stál chlap navlečený do dlhej košele z tej najjemnejšej látky.
„Počul som, že vyrábaš masky. A veľmi pekné masky!“ povedal bez pozdravu.
Tamba si spomenul na príhodu z baru a s uľahčením sa usmial. „Kdeže. Ja a masky! To musí byť omyl.“
Chlap však ani brvou nepohol a zopakoval: „Nevieš klamať. Robíš masky a to priamo pod ochranou ducha. Ráno som šiel okolo baru. Stačil jeden pohľad a všetko mi bolo jasné.“ Jeho hlas bol hlboký a tvrdý. Tamba sa snažil protestovať, ale nenašiel správne slová. Len rozhodil rukami. Čelo mu zmáčali kvapky potu. Muž rozprával, ale on ho nepočúval. Dával si v hlave dokopy všetko, čo sa stalo. Ten večer v bare bol znamením. Rozhodoval sa, či príjme svoju novú úlohu. Pomaly sa zo svojich myšlienok vracal k mužovi v tej drahej košeli. A keď počul sumu, akú dostane za jednu masku, obchod bol dohodnutý.
Dnes je z Tambu iný človek. Dni beznádejného ničnerobenia sa skončili. Tá tvár nevznikla náhodou. Má v sebe talent od bohov. Len nedokáže pochopiť, prečo ho neobjavil skôr. S tými peniazmi, čo dostane za jednu masku, mohol už dávno oddychovať v opravenom dome, jesť v reštauráciách a kupovať si nové košele, kedy by sa mu len zachcelo.
Od rána sa túlal po lese a hľadal správne drevo. Materiál by mal byť ľahký, aby sa doň nôž bez problémov zaboril, ale pevný, aby sa nelámal. Trvácny, aby nepopraskal po niekoľkých dňoch dažďov, ale zároveň poddajný, aby sa prispôsobil, keď ho bude obchodník upravovať do „starobylej“ podoby. Maska musí vyzerať staro, v tom je základ jej hodnoty na trhu.
Zatriasol hlavou a voda z jeho vlasov ofŕkala pripravené drevo, oprené o stenu. Pomaly bral do rúk jeden kus za druhým, poťažkával ho a obzeral. Hovoril s nimi. Prihováral sa im ako kamarátom z ulice, keď sa zamlada chystali na nejakú nebezpečnú akciu. „Tak čo, dáme sa do toho? Kto tu má plné gate? Zvládneme to. Zvládneme to, len mi musíte pomôcť. Musíme držať spolu.“
Vybral si stredne veľký kus a zľahka po ňom prešiel nožom, aby vyskúšal jeho poddajnosť. Neistota sa rýchlo, už po prvých ťahoch vytratila. Materiál však nenaberal správne kontúry. Bolo niečo celkom iné piť palmové víno a mimovoľne čosi škriabať do lavice, ako sa sústredene pokúšať vystihnúť tvar a geometriu línií. Po hodine práce podoprel drevo o podstienok a poodstúpil niekoľko krokov. Už na prvý pohľad to nebolo ono. Tvári chýbal živý výraz a ťahy noža sa často zhlukovali do spleti čiar, ktoré pripomínali slová na papieri, opakovane písané perom s vynechávajúcou tuhou.
„Nepôjde to ľahko,“ povedal si Tamba. Zapálil si cigaretu a so stúpajúcim dymom sa v ňom začali vynárať pochybnosti. Až do večera sedel pod strieškou a hľadel na masku. Potom v bufete na rohu vyzunkol demižón palmového vína a šiel spať.
Ráno si opäť prezeral výsledok svojej práce. Toto nemôže ponúknuť na predaj. Vtedy z húštia pocítil čerstvý závan vetra. Vládcovia lesa ho vyrušili a prebudili. Musí začať znova. Ruky sa mu zachveli a pocítil, ako mu krv horúčkovito prúdi v dlaniach.
Mačetou pripravil povrch a začal sa nožom vnárať do nového kusu. Bol to úplne iný pocit ako včera. Všetko šlo ľahko a prirodzene, akoby v živote nerobil nič iné. Čepeľ kĺzala s istotou, zárezy boli presné a kontúry výstižné. Nezamýšľal sa nad tým, koho bude maska predstavovať, ale vedel, že s výsledkom bude spokojný. Bol si istý. Nôž mu kmital medzi prstami a tvár sa rýchlo vynárala. Ešte ju očistiť a odfúknuť nečistoty. Prezrel ju len zbežne, pretože vedel, že je to ono. Odložil ju nabok, vopchal si do úst cigaretu a bez pauzy sa pustil do ďalšieho kusu dreva.
Pracoval celý deň, iba čo sa párkrát odbehol napiť k studni. Potom ďalší a ďalší. Ťahy vykonával automaticky, v tranze si nevšímal nič naokolo, nevnímal bolesť a nespozoroval ani hlboký zárez do palca na ľavej ruke a krv stekajúcu po čerstvo vytvorených zárezoch. Spotreboval všetko drevo, ktoré si po modlitbách v lese priniesol. Teraz stáli všetky masky zoradené podľa veľkosti na podstienke, oprené o vlhkú hlinenú stenu. Zhlboka vydýchol a radostne si ich prezeral. Spoznával v nich fetiše plodnosti, liečivé masky pre slepcov, pohrebné sošky, zvieracie totemy a najrôznejšie ochranné amulety. Podľa Tambu boli veľkolepé a tešil sa z nich ako malý chlapec. Stačí ich len posypať práškom proti červotočou a natrieť tukom alebo palmovým olejom.
O niekoľko dní prišiel obchodník a keď od brány zbadal to množstvo tovaru, pripraveného ako na prehliadku v múzeu, oči mu zažiarili. Pomaly pristúpil a prvú vzal obdivne do rúk. Dokonalá práca. Usmial sa, ale hneď sa striasol a sošku bleskovo položil na miesto. Ďalších sa ani nedotkol, iba okolo nich prechádzal a nechápavo krútiac hlavou ustupoval. Zúrivo zazrel na prekvapeného Tambu, ale vzápätí sklopil oči, akoby sa v ňom niečo zlomilo. S roztrasenými kolenami sa vybral k bráne a zmizol bez slova.
Tamba sa za ním chcel rozbehnúť, ale od úžasu sa nedokázal pohnúť. Dnes mal mať veľký deň a zarobiť si na niekoľko mesiacov dopredu. Namiesto toho obchodník vystrašene ušiel a on zostal sám, obklopený prvotriedne vypracovanými maskami, za aké by sa nemusel hanbiť ani ten najlepší kúzelník z Foumbanu. Sklamane zozbieral svoje poklady a nanosil ich do komory.
Vybehol si kúpiť zásoby alkoholu a potom sa doma osamote opil.
Odvtedy vychádzal z chalupy čoraz zriedkavejšie. Zmizol z ulíc a obchodníci na neho pomaly zabudli. Len stareny z okolia, čo po večeroch nemali čo robiť, ho občas spomenuli, keď do seba v bufete na rohu liali pivo a rozoberali najnovšie správy z ulice.
„Tambovi v poslednom čase preskakuje. Každú noc reve a bije si ženu.“
„Hlúposť. To ona bije jeho. Počula som to. Tamba len zavýjal od bolesti.“
„Obom vám preskakuje. Veď Tamba nemá ženu. Nikto ju nevidel. Vy snáď hej?“
„Tak prečo sa tam potom každý večer mlátia? Kto sa tam mláti?“
Cyklus „Poviedka na piatok“ pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Marek Vadas (*1971) debutoval v roku 1994 zbierkou próz Malý román. V roku 1996 vydal spoločne s Emanom Erdélyim román Univerzita, ktorý spôsobil škandál, pretože sa v ňom identifikovali napríklad pedagogičky Katedry estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Mužov v uniforme si spoločne s Erdélyim zobrali na mušku v knihe Diabol pod čapicou (2002). O rok neskôr vyšiel súbor 37 krátkych próz Mareka Vadasa Prečo sa smrtka smeje. Po niekoľkých cestách do rovníkovej Afriky zozbieral a prerozprával množstvo rozprávok, legiend a príbehov a vydal ilustrovanú knihu Rozprávky z čiernej Afriky (2004), ktorá získala ocenenie Najlepšia detská kniha jesene. Pripravuje do tlače zbierku poviedok inšpirovaných šamanmi a duchmi pralesa s názvom Liečiteľ.
