|
Vladimír Malík: Bombardovanie rafinérie Apollo, 1944. |
ly.
On sa práve stihol vrátiť z Prahy s nedokončeným štúdiom profesúry kreslenia a ja prikvitnúť z „malomestskej promenády“ s rozodratou trofejou Uťatých rúk, ktoré mi horko krvácali do nepokojných snov i vyrastených rukávov gymnaziálneho kabáta. Zostal však biely fliačik – miesto na podpis autora, človeka, ktorého som si nevedel fyzicky predstaviť a mimovoľne som si ho dosadzoval do nezvalovskej šablóny. Diametrálne som sa nemýlil.
Surrealistický pupok mesta
Fabry a jeho básnickí druhovia sa schádzali v kaviarni Metropol. Patrila k študentsko-umeleckým strediskám, mala výhodné zemepisné postavenie v „pupku“ mesta a menom pripomínala podobný pražský podnik navštevovaný surrealistami. Počul som o Metropole už doma. S Fabryho Uťatými rukami a Dedinského Krivkami dochádzali do okresného mestečka aj chýry o alotriách mladých protikonformných umelcov, ktorí nabúravali malomeštiacky bontón či vkus, spôsobujúc zadubencom nepríjemnú diareu.
Dvoch-troch básnikov z nedávno utvorenej progresívnej skupiny som už poznal, no na Fabryho bolo treba poľovať. Nie azda preto, že by trpel na konvenčné primadonstvo a ukazoval sa iba na „reprezentačných plesoch“. Jednoducho jeho akčný rádius bol priveľký, známosti prikošaté a presun z miesta na miesto komplikovanejší než u druhých.
Fábry kľučkoval pred políciou
Okrem toho kľučkoval pred políciou a sledovaním. V posledné mesiace začali si ho viacej všímať pre nedávny „politický delikt“, za ktorý si vyslúžil prívlastok nespoľahlivého. Išlo o akúsi kamuflovanú cestu do Rumunska, ktorú Fabry spojil so službou dobrej veci, prenesúc od nás tamojším súdruhom voľajaký propagačný materiál. Stálo ho to väzenie a biľag nespoľahlivého.
Napokon sa na mňa šťastie usmialo v podobe ušatého slniečka: mladíka slniečkovej tváre a otáznikového úsmevu, aké bývajú na detských kresbách či výtvoroch insitných maliarov. Strednej postavy, okrúhlejší, plnší, podsaditý: rozkladal sa nad okrúhlym mramorovým stolom, obkolesený pohárikmi, hoci dučal sám ani antarktický pinguin na skalnom ostrove.
(Pokračovanie nabudúce, medzititulky SME.)
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčín – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginárne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v r. 1939, prispieval do nadrealistických zborníkov a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňa fotografia z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
