|
Josef Koudelka: 1966. Koudelka (1938) začínal ako amatér, od roku 1969 žije striedavo v Prahe a Paríži. Vytvoril sériu fotografií augustových udalostí 1968 v Prahe, fotografuje ľudí na okraji spoločnosti, Rómov a krajiny. |
Smrteľná choroba
Vo Vyšných Hágoch som ho navštívil; obklopený knihami, vystieral sa na terase, študoval, liečil sa. Nemal potuchy, že je smrteľne chorý, robil si plány na fundamentálne štúdie, s ktorých vydávaním nebude toľko problémov ako so zborníkmi, veď šéfuje v serióznom nakladateľstve.
Je zaujímavé, že v tatranskom sanatóriu i v bratislavskej nemocnici sa vrátil k básnikom svojich mladých študentských rokov: Šrámkovi, Tomanovi a Wolkerovi, k poslednému jednak pre blízkosť Polianky, jednak pre spriaznenosť v chorobe.
Anomália? Zrada nadrealizmu?
Ani najmenej! Aj šťastný manžel si vše spomenie na svoje prvé lásky, na dary a relikvie, rád privonia k nevyvetranému parfumu a pohladká kader, ktorú odstrihol zo spanilého vrkoča. No prísažnú ženu si už neopustí.
Rozlúčka
Hustla chmúrna novembrová jeseň (roku 1952), keď sme sa s ním lúčili na cintoríne pri Kozej bráne a keď sme ho vyprevádzali do Slávičieho údolia.
Mesto sa obtiahlo smútočným súknom tieňa, Bratislava v kráse stuhla, pripomínala zabalzamovanú vdovu.
Viezli ho pohrebným autom.
Škoda, že sa nedal zohnať konský poťah ako za čias nášho herojstva, fiaker, aký nás prevážal po vínnych studničkách a hrkotal naším bezuzdným smiechom! Dožíval už iba starý fiakrista. Stál v zástupe vedno s čašníkom z Grandu, ktorý vždy Považana oslovoval: Pán básnik!
Nie, nemýlil sa ten pinguin vo fráčiku, Michal Považan bol popravde básnik:
básnik, ktorý hrával prím,
hoc’ sám nikdy nestkal rým,
pretože
on bol Slovo
a my sme boli jazykom toho slova.
Poznať povahu, overiť si vlastnosti, zmerať intelekt možno iba pri dlhom súbežnom putovaní, priateľských stretnutiach a neostyšnom nadvihovaní klobúka i srdcových chlopní človeka, ktorého napokon máš právo nazvať priateľ.
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginatívne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v r. 1939, prispieval do nadrealistických zborníkov a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňa fotografia z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
Autor: Pokračovanie nabudúce, medzititulky SME.
