Jozef Špaček: Rozpätie pokoja

Ako len málo vieme o tých najbližších ľuďoch okolo nás! Ich prítomnosť v našej blízkosti je často taká samozrejmá, taká všedná. A predsa v nich pulzuje nezriedka toľké napätie, ktoré sa musí preniesť aj na nás, hoci si jeho skutočný zmysel či podstatu mno

hokrát nedokážeme správne vysvetliť či dokonca len pomenovať.

Aj profesor chémie a matematiky v Zákolí Hubert Zoft žil práve takto. Muž v stredných rokoch, zdanlivo so stoickým pokojom prijímajúci pretrvávajúcu trpkosť učiteľského údelu. Kolegovia, ktorí ho poznali dlhší čas, pokyvovali nad ním hlavou, aký je vždy pokojný a vyrovnaný, no len málokedy sa zamýšľali nad príčinou jeho závideniahodného postoja ku všetkému, čo život prináša. Zasvätenejší - teda akomak informovanejší - mohli tvrdiť: To tie šachy! Áno, Hubert Zoft sa postupne vypracoval na nie najhoršieho hráča šachu. Hoci matematiku učil len občas, takmer sviatočne - väčšinu jeho úväzku tvorila chémia a ekológia - nesporné kombinačné schopnosti si udržoval a rozvíjal aj venovaním sa spomenutej kráľovskej hre. Bol oporou miestneho šachového klubu ŠK 1932, hrával obvykle na druhej alebo tretej šachovnici. Pri občasnej hre s kolegami vo fyzikálnom kabinete cez voľné hodiny im v lepšej nálade predvádzal svoje najlepšie kombinácie, používajúc pritom svojský slovník.

„A potom sa mi podaril ťah žrebcom,“ dvíhal dohora bieleho koníka a kolega matematik Arnold Kalenica prikývol akoby so žičlivým úsmevom, hoci práve rozmýšľal nad tým, ako je možné, že sa tomu expertovi Zoftovi prihlási rok čo rok na chemickú olympiádu viac žiakov ako jemu na matematickú a takmer vždy sa dokáže umiestniť aspoň jeden z nich v prvej desiatke úspešných riešiteľov!

„Obzvlášť tento ťah s lady Dianou ma potešil,“ ukazoval Zoft po chvíli v dvoch prstoch jemne zovretú bielu dámu, ktorú už dlhší čas práve takto nazýval nielen vo vzácnych chvíľach spoločných voľných hodín s kolegami.

Je zrejmé, že práve šachy mohli nemalou mierou prispievať k ľadovému pokoju milého kolegu Huberta Zofta, ktorý prejavoval v čakaných i nečakaných chvíľach. Práve takto prijímal zmeny po pamätnom novembri roku ‘89, hoci sa nepridával k tým, ktorých optimizmus, žiaľ, nebol dostatočne krytý, ale ani k tým, ktorí všetko, čo malo prísť, videli cez čierne okuliare. Nezaskočilo ho ani zavedenie osemročného gymnázia, keď vlastne nikto nikoho nepripravil na výučbu desaťročných gymnazistov... Do úzkych ho nedostalo ani neľútostné dospievanie obidvoch dcér a prechod manželky Jarmily z dobre plateného miesta ekonómky v polygrafickej fabrike do neprebádaného pralesa súkromného podnikania v potravinárskej firme s účasťou rakúskeho kapitálu. Tieto zmeny akoby prešli pomimo neho, možno ho len trocha oviali, poznačili inak, aby malo zmysel nad tým neúmerne dlho uvažovať.

Ďalšia časť početného pedagogického zboru tvrdila v súvislosti s jeho stoickými postojmi ale čosi iné - to tá jeho zá­hradka! Áno, stíhal obrábať aj štvorárovú záhradku v dosť ďalekom hone miestneho chotára, nazývaného Líščiny. Možno títo kolegovia netušili, že sú o čosi bližšie k pravde. V svojich ťažko skultivova­ných Líščinách našiel naozaj čosi nové, mocné a nezameniteľné, čo mu dodávalo páve onen zmieňovaný závideniahodný pokoj a silu. Viac svetla na objasnenie jeho neopakovateľnej životnej filozofie vnieslo až výraznejšie rozšírenie dealerstva v gymnaziálnom zbore.

V rozhovoroch s kolegyňami o výhodách nákupu kozmetiky značky Oriflame, Ahava či Amway sa len tak medzi riadkami zmienil o tom, ako skvele pôsobí na unavený profesorský organizmus výťažok z takej prostej, až ordinárnej rastliny, akou je cesnak, obsahujúci z čisto chemického hľadiska najmä fytoncídy, silice a vitamín C, no rozhodne to nie je všetko, čo v sebe skrýva táto nenápadná, no všeobecnú úctu na Slovensku požívajúca rastlinka...

„Cesnak?“ pretiahla tvár kolegyňa Vronská, dejepisárka, výtvarníčka a hudobníčka najmä v osemročnom gymnáziu. Už druhý rok ponúkala medzi pospolitým pedagogickým zborom súpravy značky Oriflame za skutočne výhodné, ak nie až ľudové ceny.

„Cesnak?“ rovnako, ak nie odmietavejšie dvihla obočie kolegyňa Godotová, disponujúca nenahraditeľnými prípravkami z morskej soli a iných látok Mŕtveho mora pod priliehavým názvom Ahava.

„Cesnak?“ zatiahla neveriacky jemným medovým altom mladučká kolegynka Kalúžková, trápiaca sa už druhý rok s predajom univerzálnej kozmetiky Amway. Ona jediná zvolávala aj demonštračné firemné večierky; na jeden sa raz tak-tak že nedostal aj sám Zoft, no musel ísť vtedy ratovať ženu do susedného mesta, keď zabudla na služobnom aute od raňajšieho príchodu do práce vypnúť svetlá.

„Veru cesnak, milé dámy,“ prisviedčal s jupiterským úškrnom Hubert. V tej chvíli vedel, že by sa mu z celého zboru nečudoval asi len kolega Bystrík Cincík, telocvikár telom i dušou, hoci predsa len viac telom, ktorý sobotu čo sobotu nakladal do svojho zachovalého autíčka MB-1000 ťažký kufor so sadou krav­s­kých zvoncov a vydával sa hľadať obchodné šťastie na okolité dediny a kopaničiarske samoty, kde rapídne pribudlo chalupárov najmä z Bratislavy, ktorým by mohli pri obnove ich nových letných sídel chýbať práve a už len kravské zvonce rôznych veľkostí. Neúnavného telocvikára nimi zásoboval pán Rehák, kováč miestneho roľnícko-obchodného družstva, ktorému sa uchádzalo čoraz menej a menej využívať zručnosť pravého remeselníka pri správe rýchlo sa zmenšujúceho družstevného majetku. Cincík bol prvý, ktorý dal bez váhania na rady Huberta Zofta ohľadne zaručeného účinku špeciálnej cesnakovej tinktúry.

Jej zloženie dokázal Zoft vysvetliť s presvedčivou jednoduchosťou rodeného chemika. Cincíkovi sa zlepšil zrak a aj v posteli so svojou žienkou, fitneskou Adelkou, ho to opäť začalo viac baviť, ako sa na chlapa jeho založenia patrilo.

„Nehnevajte sa, milý pán kolega, ale mne sa vidí používať práve cesnak akési, no akési primitívne, zaostalé,“ horko-ťažko sa vyslovila kolegynka Vronská, hoci súvislý rečový prejav jej z pochopiteľných dôvodov nerobil problémy.

„Chápem,“ usmial sa Hubert. „Ale cesnak je základná surovina, výsledný prípravok po viacnásobnom lúhovaní a preparovaní má už predsa len iné parametre,“ snažil sa o vecný tón, hoci sa zhovárali vo chvíli veľmi vzácnej a uvoľnenej, keď zistili, že si môžu po obede posedieť v zborovni pri káve z automatu, svorne čakajúc na poobedňajšiu ôsmu vyučovaciu hodinu, ktorá sa im zhodou okolností ušla v rovnaký deň.

„Ale predsa len, nehrozí po požívaní tej tekutiny rozšírenie zápachu, cesnaku tak vlastnému?“ opatrne sa spýtala Marcela Godotová, hviezda profesorského zboru, schopná ešte i vo svojich tridsia­tich troch rokoch pomútiť hlavu nielen poniektorým kolegom, ale aj polovici študentov i nematuritných ročníkov.

„Ten obávaný zápach je typický pre používanie cesnaku v prvotnom štádiu či nespracovanom stave, no pri požívaní tinktúry je takmer zanedbateľný,“ pokojne argumentoval Zoft.

„Je pravda, že ho väčšmi potrebujú používať muži ako ženy, ale ani vy by ste nemuseli ignorovať ten najprirodzenejší liečebný a podporný prostriedok,“ už bol možno podozrivý mierou tvrdohlavosti v snahe presadzovať svoje pred znalkyňami iných medikamentov, zväčša prísne laboratórneho pôvodu.

Možno tušili, možno nie, že im nehovorí celkom pravdu. Hoci sa už viackrát potrápil s prípravou spomenutého prí­pravku, takmer denne si vylepšoval túto kúru aj inak, podstatne jednoduchším spôsobom - zvykol prehltnúť celý olúpaný strúčik cesnaku naraz. O tomto triku pred kolegyňami nehovoril najmä z hygienických a estetických dôvodov, pretože vedel svoje o neviditeľnej hranici, po akú malo zmysel viesť čo len rozhovor o procedúrach tohto typu. Tento zrejme prostý zvyk dodržiaval už tretí rok a hoci zvýšil množstvo sadeného cesnaku na starostlivo obrábaných hriadkach v Líščinách, nevystačil mu do novej úrody, a tak sa musela pričiniť jeho žena Jarmila nákupom či na tržnici, alebo u známych.

Do ich rozhovoru nenáležite zasiahol kolega slovenčinár Viliam Lusk, sťažujúci sa na dozor v jedálni, ako aj na to, že ho už nebaví spolupráca s miestnymi novinami, kde si pri skromnosti privyrábal. Keďže tento človek sa nikdy nevedel k ničomu jasne vyjadriť, Zoft sa neunúval pribrať ho k rozhovoru o cesnaku a jeho zázračných vlastnostiach.

Rozišli sa teda radšej do svojich materských kabinetov a po vyučovaní odchádzal Zoft zo školy s dosť neurčitými pocitmi, uspokojujúc sa konštatovaním o nasadzovaní červíka do hláv... Počas cesty domov zacítil v slabom februárovom slnku čosi ako výzvu byť pripravený na blízky jarný čas. Bolo už po Matejovi, ľady sa roztopili bez väčších problémov. Iste by pôsobilo čudne, keby sa chvíľu čo chvíľu zastavoval a obzeral po okolí, či dozadu za seba. V meste by tým vzbudil nepatričnú pozornosť, takže radšej pridal do kroku. Časté zastávky a obzeranie sa dozadu však málokedy vynechal po ceste do svojich obľúbených Líščin. Mesto zostávalo za ním, no priťahovalo jeho zraky v každom ročnom období svojou známou a predsa tajomne pôsobiacou panorámou. Aj chotár s vinohradmi a roľami, smerujúci až k jeho záhradkárskej osade, pôsobil malebne a upokojujúco na jeho unavenú profesorskú dušu.

Do svojho bytu na sídlisku Pod tehelňou s vygravírovanou menovkou „RNDr. Hubert Zoft“ na dverách prišiel prvý, spomenúc si, že manželka Jarmila sa má vrátiť zo služobky až v noci a aj obidve dcéry mali program až do večerných hodín. Čakala ho príprava večere, no na túto činnosť bolo ešte privčas. Zmyslel si, že ráno vynechal prijímanie čistého bieložltého cesnakového strúčika do vzácne upevneného organizmu. Včera dokonca vynechal úplne, lebo jeho polovička prišla s nákupmi až večer, prinesúc od kolegyne z firmy za vrecúško cesnaku. Obaja sa počudovali nad tým, aké pekné hlavičky dokázala manželkina mladšia kolegyňa dopestovať.

„Môžeš pokračovať vo svojom novopohanskom zvyku,“ usmiala sa žena a zavrela sa s dcérami v ich izbe na babské reči. Hubert mal rád túto, hoci i krátku, večernú chvíľu, keď sa tiež mohol bez chvatu poobzerať za ubehnutým dňom. Možno by sa mu ktokoľvek vysmial, že práve takúto pohodu a porozumenie v domácnosti tiež dosiahol zásluhou cesnaku.

On tomu však veril - a dosť pevne - a o novopohanstve si mysleli spolu so ženou Jarmilou svoje. Aj ich posteľné prekáranie bolo hodenou rukavicou paganizmu a Hubert vedel, za čo môžu obidvaja v rozkolísanej a rozhorúčenej nočnej tme vďačiť práve a len cesnaku, hoci chuť, ktorá mu po milovaní zostala nielen v ústach, bola skôr chuťou tajomnej slanosti...

Starostlivo si očistil strúčik, nalial minerálku do pohára a vložil cesnak do úst, prehltol - teda, chcel prehltnúť tak, ako vždy doteraz. Vykonával tento obrad už tretí rok, všetko prebiehalo hladko, lenže teraz si až spätne uvedomil, že čerstvý strúčik bol podstatne väčší ako tie predtým a vzpriečil sa mu v hrdle, zaskočil mu, ako sa tu zvyklo vravieť, ale akokoľvek sa snažil nápojom spláchnuť ten liečivý kúsok dolu krkom, nešlo to a on bol z toho vyvedený z miery, na čelo mu vyskočili ľadové kropaje potu, to už sa zázračný strúčik menil na šém, vrhajúci ho kamsi do špirály, do závratu, začalo sa mu zatmievať pred očami, skúšal sa búchať po chrbte, metal sa sem a tam, chcel naraziť chrbtom do steny, ale nezaberalo to, príliš sa preľakol, šém už prevzal nad ním moc a spred zraku mu začala uhýbať beloba jeho sídliskovej kuchyne, na viečka sa mu začal premietať iný obraz, iný film, sprvu nezreteľný, potom jasnejúci, hoci ho nechcel vidieť, tak nechcel! Videl opäť tunel zo slamy, dusnú dieru, do ktorej vliezol ako desaťročný, aby ostatným dokázal, že aj on prelezie na druhý koniec mohutného stohu, no v polovici sa strašne preľakol, mal pocit, že už nevládze dýchať v tej tesnote, a tak cúval späť, vrátil sa spotený a preľaknutý na smrť, ale vrátil sa; ďalej videl už zabudnutú scénu, ako ho drží za vlasy starší muž a ťahá ho po hladine kúpaliska, ťahá ho k brehu bazénu, v ktorom ten deň zvýšili prítok vody a jemu bolo zrazu na obvyklom mieste vyše hlavy, nezvládol to, neplavec na večné časy - ale čo sú to večné časy?!

Podobne mu pomáha aj pán doktor Chrobák v teplej a priezračnej vode morskej zátoky prekrásneho Šibenika, vlny ho na nafukovačke zaniesli ďalej od brehu, ako si myslel, dočiahnuť na dno bol zrazu problém, ten pán doktor nechcel veriť, že by ho slaná voda nenadnášala ako treba, ale jeho, Huberta, nie, jeho veru nie, a film bežal ďalej, už len veľmi nezreteľne videl drevenú pažbičku bubienkového revolvera, ktorý mu podáva nepoznaná ruka, tam kdesi dnu, v tých šiestich otvoroch je náboj, už starý, ale možno použiteľný, tak hraj! sipí ktosi a on zavrtí bubienkom, priloží si hlaveň k pravému spánku a cíti v rozkroku mokro, neudržal napätie, stlačil však kohútik a len to cvaklo, vtedy sa tam v tom chlapčenskom bunkri vyvalil a chalani ho doniesli domov s hanbou - Pocikal sa nám hrdina! Hubert-pocikanec, ale zabudlo sa na prezývku, zabudlo, hoci jemu to cvaknutie ešte zaznelo v mysli až príliš veľakrát, nikomu to nikdy nezradil, až manželke mesiac po svadobnej noci v Šibeniku, horúcom Šibeniku s jasno planúcimi ohníkmi južných nočných hviezd, tam počali prvú dcéru, prvú... Odvtedy, od krásnej noci, keď spali tak málo, sa však toho prekliateho cvaknutia zbavil, zapadlo mu kamsi hlboko a už ho nechávalo na pokoji, ozvalo sa až teraz a ostrejšie ako v bunkri; svetla ubúdalo, už nevnímal nič, ani zvonenie telefónu, ktorým možno niektorá z dcér chcela oznámiť zdržanie sa vo veselej študentskej spoločnosti, nevnímal ani to najmenšie svetielko na konci tunela, ani len tú najmenšiu (.)



Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Jozef Špaček sa narodil 8. 10. 1950 v Skalici. V tomto meste býva, pracuje, učí gymnazistov a snaží sa dopestovať červené víno pre svoju potrebu.

Občas niečo napíše, zatiaľ to vyšlo v štyroch prozaických knihách - Na kobyle, na žrebcovi (1980), Ruže a tŕnie (1991), Sever a iné túžby (1996) a Neúplný rozvrh hodín (1996), prispel heslami do Slovníka slovenských spisovateľov (1999) a učebníc literatúry pre stredné školy.

Pre maturantov skompiloval príručku Slovenská a svetová literatúra k maturite (2001). Bol finalistom prvého ročníka literárnej súťaže Poviedka 1996.

Najčítanejšie na SME Bratislava


Inzercia - Tlačové správy


  1. Najvyššie ocenenie štvrtýkrát pre Martinus
  2. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky
  3. Katarína (28): Z bývania na Nobelovej mám dobrý pocit
  4. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  5. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  6. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  7. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  8. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  9. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  10. Inteligencia vo všetkom
  1. Podľa M. Borguľu je práca mestskej polície slabá a nedôsledná
  2. Znížená sadzba pri pôžičke v mBank už len štyri dni
  3. Odborníci poradia, komu sa oplatí využívať obnoviteľné zdroje
  4. Katarína (28): Z bývania na Nobelovej mám dobrý pocit
  5. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky
  6. Poslanci dnes dali jasne najavo, že plot na námestí nechcú
  7. HB Reavis so silnými výsledkami za rok 2016
  8. 3 šťavnaté spôsoby, ako povzbudiť výkon mozgu
  9. Najvyššie ocenenie štvrtýkrát pre Martinus
  10. Budúcnosť EÚ a inteligentných miest
  1. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 8 889
  2. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 8 559
  3. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 6 982
  4. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 6 229
  5. 5 krokov k vlastnému bývaniu 5 305
  6. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 5 078
  7. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 4 191
  8. Nové auto alebo radšej jazdenka? 9 rád pre správne rozhodnutie 3 859
  9. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky 3 063
  10. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo 2 575

Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop