Vozičkári: Bariéry sú demotivujúce

„Na elektrickom vozíku sa dá prejsť až 40 kilometrov. Skúsenosti ma však odrádzajú, aby som vôbec chodila von. Problémom sú hlavne obrubníky. S vozíkom dokážem vyjsť na maximálne šesťcentimetrový obrubník. V Bratislave majú skoro všetky 15 až 20 centimetrov a bezbariérových zostupov na cestu je málo.“

Bez pomoci sa Alena nedostane takmer nikde. „Mám zmapovanú cestu na miestny úrad v Ružinove, kde by som mohla prejsť aj sama. Z Trnávky až po križovatku Tomášikovej a Ružinovskej ulice sú zostupy dobre vyriešené, ale v strede križovatky akoby uťal. Ďalej sa nedostanem. Nemôžem riskovať, že sa prevrátim so stokilovým vozíkom na cestu, kde chodia autá aj električky.“

Alena sa nemôže spoliehať ani na mestskú dopravu. „V meste konečne pribudli nízkopodlažné autobusy, ale neviem, kedy chodia. Nie sú označené na zastávkach, informáciu o tom, kedy a kadiaľ idú, nenájdete ani na internete. Mohla by som prísť na zastávku a čakať, či za celý deň taký autobus príde,“ sťažuje sa.

Cestovanie vlakom si človek na invalidnom vozíku musí objednať najmenej týždeň dopredu. „Stalo sa mi, že ako bezbariérový vozeň pristavili poštový. Museli ma tam naložiť štyria železničiari. Veľmi som sa bála, aby nepoškodili vozík. Stojí viac ako 200-tisíc korún a nie je prispôsobený na prenášanie,“ opisuje svoj zážitok Alena.

V bežnom vozni to vraj nie je oveľa lepšie. „Miesto pre vozičkára je pri dverách. Ľudia tam do mňa búchajú kuframi a taškami. Nie naschvál, ale vozík zavadzia.“

Alena hovorí, že úrady sú na tom z hľadiska bezbariérovosti lepšie. Viaceré majú bočný bezbariérový vstup alebo aspoň zdvíhaciu pološinu. „Tam, kde ju nemajú, navrhnú, nech vybavovať príde mama. Ale to je demotivujúce. Aj my chceme byť samostatní a sami sa starať o svoje veci.“

Problém je aj na niektorých poš­tách. Pošta na Ostredkoch má napríklad koľajnicu pre kočíky. „Je tam však taký veľký spád, že by ma hore nikto nevytlačil a neviem si predstaviť, ako by som zišla dole. Na vozíku sa po koľajniciach nedá dobre ísť ani pri menšom spáde, stačí malá odchýlka a prevrátim sa. „Jeden schod znemožní aj nákup v obchode. Nakupujem tak, že čakám predo dvermi a kamarátka mi tam chodí ukazovať šaty.“

V kinách majú miesto väčšinou len pre jedného vozičkára a to býva v prvom rade. „Neviem, čo by robili, keby nás prišlo viac,“ hovorí Alena.

Myslí si, že pri vytváraní bezbariérových prístupov by sa ľudia mali s vozičkármi poradiť. „Niekedy to myslia dobre, ale výsledok už taký dobrý nie je. Ľudia si neuvedomujú, že bariérou môže byť aj vysoký sklon rampy, ťažké alebo úzke dvere či vysoko umiestnený zvonček na vrátnici.“

Ako zaisťujú bezbariérový prístup

Na chodníkoch: Hovorkyňa magistrátu Mária Račková povedala, že magistrát sa riadi vyhláškou, ktorá špecifikuje výstavbu priechodov ako bezbariérových. „Magistrát spravuje okolo 1200 priechodov, nie je možné spätne všetky upraviť. Pri nových stav­bách od roku 1999 sa dodržiavajú podmienky stanovené vyhláškou.“

V mestskej hromadnej doprave: V meste je 22 nízkopodlaž­ných autobusov a sedem trolejbusov. „V budúcnosti plánujeme označiť niektoré spoje alebo celú linku, pri takomto počte autobusov a trolejbusov to nie je možné,“ povedal hovorca dopravného podniku Karol Kajdi.

Vo vlakoch: Železničná spoločnosť Slovensko zaraďuje do vybraných vlakov vozne so zdvíhacou plošinou, s upraveným kupé. Imobilný cestujúci si musí prepravu rezervovať najneskôr 48 hodín pred cestou. Ak sa špeciálny vozeň do vlaku pravidelne nezaraďuje, cestujúci si ho objedná najneskôr s päťdňovým predstihom.

Na pošte: Postupne sa zabezpečuje bezbariérový prístup. Na poš­tách, kde nie je bezbariérový prístup, po dohovore s vedúcim poš­ty všetky služby zabezpečí doručovateľ alebo pracovníci pri priehradkách.

(dagu)