|
Ilustrácia - Miloš Gašparec. |
- No nazdar, otec! My sa poznáme, nem?!
Lučkay obráti tvár za hrobovým hlasom, chvíľu hľadí.
- Ty si náš, héj!!
Nie. Poobzerá sa, že koho tým hlas myslí. Potom si vydýchne; vydýcha sa. Opraví si na rázporku zips, zahryzne si do hornej pery a pozvoľna podíde k stolu. Niekoľko rozťahaných starších šrácov alebo mladších mužov, na kraji nahrbený chlap s tým hlasom. A vedľa neho ďalší, jeden z tých nepríjemnejších, niečo medzi fistulou a škrekom. Nervózne v rukách žmolí pingpongovú loptičku.
- Nekúpiš mikroskop? Fungel nový! - pichne hneď. Opakom ruky švacne pod pás. Pohľadom niekde mimo.
- Za koľko.
Šrácko si nenáhlivo vyberá z úst dlhé mastné vlasy, nasucho vypľúva nepríjemné sústa.
- Ta, stál desať baby, monte! Ale že si to ty, móžeš ho mať za šesť!
Šesťtisíc. Stolovníci sa zahniezdia; niekto sa zacerí a niekto s tuhou tvárou ďalej pozerá iba na seba - pohľady spustené niekde medzi nohami. Muž s hlbokým hlasom sa posunie, uvoľní na koženkovej lavici vysedené miesto. Aj ruku natrčí, povie, tým hlasom:
- Ja som Alah.
- Alan?
Sadne si, vytočí ucho k jeho hlbokým ústam. V hurhaji baru počuť len ťažko. Ale podá mu, čo šrác chce. Potrasie svojou rukou jeho ruku. Šrácove chlpaté predlaktia pôsobili z diaľky jak husto tetované. Aj to boli tetovania. Zblízka.
- Alah!
- Alah? Ta to čo? Prečo?
- Ta tak. Alah Deloh.
- Jáj!
- A ty, otec?
- Čože?
- Tvoje meno.
- Lučkay. Feri Lučkay.
- Šišma! Nula nula sedem!
- Osem!
- Ale to meno. Jak keby som zdakadik.
- Ja som Mrvič-Kox!
Vlasatý škrekľúň skáče do reči zboku. Tiež sa predstaví, no bez ruky. V ruke loptička. Ostatní iba sedia bez známok života a ticho metabolizujú.
- Čo-o?
- Ale známi ma volajú Pecka-Nový! Kamo khére! No ta čo s tým mikroskopom, berieš?
- Dobre.
Dobrý obchod sa musí zapiť. Alah a Lučkay; Lučkay prvý:
- Povedz tri.
- Tri.
- Štyri, vyhral som, - prehodí Lučkay. To isté spraví aj s poldecákom. Žieravú tekutinu podrží chvíľu v ústach, pozrie na prázdny pohárik v ruke. Ako keby práve z neho prečítal: Vodka. Preglgne, až to počuť, nozdrami vydýchne ohnivé splodiny. V očiach slzy. Alah ho hrubou rukou bachne po chrbte, nech sa pitva Lučkayovi lepšie prepečie, a chytí ho okolo pliec jak starého parťáka.
- Hát, já som hneď vedél, že ťa tíz perc zdakadik poznám! Móre, dyk, kukám, že či mi už j...be či čo?! Kde som, v krčme Krčme abo v Tabu, či kde!? Chodil si do Tabu? Chodíl, ta ne, šráco, aj zos dajakou ženou! Máš ženu, nem? Dyk, ta nemáš?! Vravím, čistý k...tizmus!
Lučkay bez slova a prestania prikyvuje, na hostiteľa nepozrie. Pravý kútik úst natiahne mierne do strany a trochu dohora, aby mal Alah Deloh radosť.
- Ty ne od Ďuluša si?
- Toho olažáka?
- Che-chéj! Od teho sviňu oláskeho -
Alah sa odmlčí a pekne pichne pohľadom Lučkaya až kdesi pri srdci. Lučkay podskočí na lavici.
- Ne né. Nič pravda!
- Nem?
- Ta kde!
- Ale poznal si! Aspoň falát trocha -
- Ta.
Lučkay pokrčí peru, pokýva hlavou zo strany na stranu, akože niečo medzi áno a nie. Akože: áno aj. Aj nie. Akože: tevareso.
- A Koščúrika? Si nepoznal si? Predáfkoval sa, more, - Alah mumle zo samej hĺbky duše. - Tu sa zastavil a potom išiel dakus žiť do Pešti a tam ho našli.
Lučkay vysúka z vrecka chumáč svetlej srsti a požmolené trussardy, aby reč aspoň na chvíľu stála. V momente štúri nepríjemný chuchvalec späť do nohavíc. Otvorí dokrčený pakel a ponúkne Alaha, sám si jednu z cigariet strčí do huby. Veľkoryso položí trussardy na stôl. Keď Alah škrtne zápalkou, aby poslúžil, Lučkay uvidí spod stiahnutého obočia v jeho ksichte niečo vlčie, úkladné, takmer sa popáli. Niečo cudzie, učupené a desné či iba skryté ako sklovina pijanského okna alebo odlesk toho krpatého bledého plameňa. Lučkay rýchlo sfúkne zápalku.
- A vy Taperta? Nepoznáte? Abo Ďodija Moleka? Hužvára a tak ďalej, nič?
Aby zahnal chmáry myšlienok, s ústami plnými dymu horúčkovito loví v šedej mozgovej hmlovine.
- A Charola Vomastu? Čujete? Nikhaj nič?! Móre! Nič pravda!
Krútia hlavami. Špúlia zarastené ústa. Ani Pecka-Nový sa teraz nechytá; nechtom palca si čistí zaschnutú nečistotu na teplákovej bunde. Iba Alah niekoľkokrát razantne prikývne. Vytiahne obrvy, lebo ho niečo napadlo.
- Dyk ode, počúvaj kšeft!
Jeho ľavačka padne okolo krku ako slučka, chytí Lučkaya, že mu skoro zlomí väz. Polohlasom mu navrhne obchod, s nejakou videonahrávkou, nejakým podvrhom. O nič nejde: tajne svedčiť. Natočiť video, odmlieť do kamery rozštvorčekovaným či rozmazaným ksichtom naučený text.
- Pherdo lóve budú, héj!
- To čo je pherdo, to nepoznám.
- Ta veľa, nem?! Dyk naňho!
Alah sa otočí k svojmu polomŕtvemu publiku. Lučkay nedbanlivo šklbne plecami.
- Mne nejde o peniaze.
- Ta more, nerób! Všétko na dóveru! Šišma! Išli by sme na muťi! Fifty - fifja!
Lučkay sa múlisto usmeje. Vypije podávaný pohárik.
- A Lopéza? Poznal si? - vráti sa k veci.
- Ta dyk ne?
- Aspoň jedného. Móre, a vieš, jak dostal to meno?
Alah Deloh sa vševediaco zasmeje:
- He-hej.
- No jak?
Opäť sa obráti k ostatným štyrom, nech ožijú, nech sa tiež pobavia. - Ta ešte jak mladý lelenc s tým začal robiť, s totým menom - si vymyslel vlastne fantóma! Dyk: páčila sa mu bunda na jednom šráckovi, ta prišiel ku neho a rozpráva mu: „No ale davaj dole bundu! Ta ty Lopézovi bundu si ukradol!? Šišma, počkaj, jak ťa Lopéz chytí! Zabije ťa, matku si poj...beš!!“ Šrácko celý zlepený, ta nedal by mu bundu? - zvyšuje Alah priepastný hlas a skáče rukou vysoko nad hlavu.
- Alebo dyk že zobral nejakým ľuďom pok...t peňáze a na druhý deň im normálne do ksichtu hovorí, že Lopéz ne taká p... je, hovedo, živáň! „Bo sa na mňa podobá a na moj účet podvody robí! Ale on fásne na p..., ezaz dostane na ústy, jak ho raz chytím, móre! Už veľa ľudí je zato naňho naj...baných, dyk!“
Alah sa napije, zapáli si - z Lučkayových, ponúkne aj Lučkaya a podá mu aj nový pohár. Nato sa odmlčí, znova klesne hlasom až kdesi do záhrobia:
- Ta toľko o Lopézovi vymýšľal, až nakoniec sám stal sa Lopézom.
Lučkay mlčky dymí a mechanicky prikyvkáva, jak mu tak hostiteľ srdečne myksľuje plecom. Iba čo sa zrakom občas zachytí na postave, ktorá práve prechádza okolo. Aj von na už celkom čiernu ulicu vyzrie.
- Ale, dyk, Tygra s Gejzírom minule vymákli, kámo khére! - primieša svoju trošku do monológu Pecka-Nový. - Rovno na ulice, more! Kukláči ich zložili, dyk a Tyger kričí: „Jaj, ujo, nebite ma!“
- Položí umelohmotnú loptičku na stôl a zdvihne holé ruky. Nad prosebnými psími očami zmraští čelo, ako keby bili aj jeho.
- V novinách bolo to! Konec sveta, otec! Ta teraz ich musia bratia v base ne toľko túrovať do ústy, šišma! Ta toľko vyhrali! Čistý k...tizmus! Trebalo im výpalné pýtať?! Ta oni chcú dajakého starého šráca, podnikateľa-dóchodcu vydiérať?! Ta oni už mŕtvi sú, héj! - nafukuje sa Alah a prízvukuje pritom „ch“, akoby chriakal sopeľ, že sa z toho dvíha žalúdok; ešte aj keď sa smeje:
- Che-ché!
To prebudilo aj mŕtvych. Smiech je nákazlivý, najmä ak sa Alah s rozďavenou papuľou poobzerá rad-radom po všetkých prísediacich.
- Kámo khére, bo geňovinu zrobili! - Pecka-Nový škrieka ďalej. - Dyk, ta oni najprv melko pýtajú od starého, dyk a on na nich, že iba desať babiky má poruke. Desať tisíc!? Ta oni že dobre, geňá jeden aj druhý, ta tam majú! Ta neligli by k...t do ústoch!? No ne?
Alah iba mávne rukou.
- Umreli im životy, šetkým! Nedávali pozor! Abo chcípli, abo si založili rodinu. A Bieleho si poznal? Otec!
Lučkay precitne až po chvíli. Reaguje automaticky:
- Ta ne? - Potiahne si z cigarety. - Aj on pošiel, minule, - zadymí potichu.
Alah sa konečne zasekne. Vystrie strapaté obočie.
- Biély? Héj?! A jak?
- Potom ti poviem. Inokedy.
Alah Lučkayovi podozrievavo pozrie do očí, do každého zvlášť. Zrazu ticho. Lučkayovi zmizne úsmev z tváre, ale ešte minútku ňou zotrvačne pritakáva. Svrbí ho celý ksicht, a zvlášť nos, jak v tom porekadle o mrzutosti. Ako keby klamal. A poškrabať sa nemôže, aby niečo nepokazil - čierne fúzy, obočie, solídnu havraniu hrivu a tak. A tak sa roztancovaným krokom pakuje na hajzeľ. Ešteže ho barman stihne usmerniť; podá kľúče aj vysvetlenie, že vonku, dvere hneď vedľa, ale hneď. Keď vonku, tak vonku - Lučkay najradšej močí na verejnom priestranstve. V skorej jesennej noci, chrbtom ku všetkým - a veď nikto sa aj tak nedíva. Aby z toho niečo mal, pustil si nohavice až na členky, vytiahol močovú rúru. Odhalil svoju alabastrovú zadnicu. Hneď z neho opadlo všetko napätie, ktorým si Lučkay pošpinil nohavice a špičky topánok.
Cez víkend by sa Lučkay najnajradšej zobral a cestoval domov. Iba na dva dni, na piatok večer až nedeľu ráno, potom by precestoval zas pol dňa späť. Ale takto - iba čo sa spíjal, aby nebol sám. Ale doma sa tiež spíjal, tak čo. V kuchyni, v noci, osamote. Otvoril si po službe fľašu a tam pri nej sedel alebo ležal, kým ju celú nedorazil. Tak čo ešte. Nič. Veď on je už ticho. Ani sa nevyzlečie a zvalí sa mŕtvy do postele. Iba čo si ešte chvíľu päsťou podopiera unavenú tvár a pohľad umýva v pálenke.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Agda Bavi Pain sa narodil 19. júna 1969 v Košiciach. Je potomkom tureckých janičiarov a synom bývalej učiteľky a agenta ŠtB. Prvýkrát bol súdne stíhaný ako 11–ročný.
Žije striedavo v Košiciach, Istanbule, Bratislave a na domovskej stránke www.agdabavipain.tk.
Debutoval kontroverznou kultovou a okultnou zbierkou básní Kosť & Koža v roku 2002. Je päťnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka.
Uverejnená ukážka je z knihy Koniec sveta, ktorá vyjde o týždeň v piatok trinásteho. Agda Bavi Pain na motívy z tejto knihy pripravuje film The Jesoskero Nilaj.
