Bývalé kino Odboj v starej Dúbravke.
FOTO – ARCHÍV SFÚ
do veľkých multiplexov, sedávame v pohodlných kreslách za nemalé peniažky.
Ja si pamätám vstupné za 36 korún, aj to bolo do zadných radov na lepšie miesta. Kto chcel ušetriť, kúpil si lístok dopredu. Sedadlá boli väčšinou príliš tvrdé a na vzhľad nie príliš lákavé. Malo to aj jednu výhodu, aspoň ste nezaspali. Ale zážitok, ktorý kiná ponúkali, bol aj tak úžasný.
Kino Dukla (v priestoroch YMCA) bolo prvé, ktoré premietalo v 70 mm formáte, volali sme ho panoramatické kino. Svojho času to bolo najlepšie kino v Bratislave. Po predstavení sme šli naproti do veľkej zmrzlinárne na superzmrzlinové poháre.
V centre premietalo viac kín, chodili sme randiť do malej Tatry, ktorá je aj dnes obľúbeným kinom.
Dodnes funguje aj kino Hviezda. Mám naň veľmi milú spomienku. Ako deti sme tam boli s rodičmi na Winnetoua (vtedy to bol trhák, bolo vypredané). V najnapínavejšom okamihu filmu zaznela veta: „Do Venanga nejezděte, jsou tam Indiáni,“ načo celá naša rodina vybuchla do hurónskeho smiechu. Bol to následok našej hry na Indiánov, kde sme túto vetu v trošku modifikovanej podobe používali. Ľudia sa na nás pohoršene pozerali aj po skončení predstavenia, veď čo môže byť smiešne na tom, že sa banditi chystajú zastreliť hlavného hrdinu?
S kinom Hviezda sa mi spája ešte jedna spomienka. V lete premietalo aj záhradné kino – bola som tam jeden jediný raz s mojím manželom, vtedy ešte priateľom. Tak nás doštípali komáre, že do záhradného kina nás už nedostane nik. Na Hviezdoslavovom námestí bolo kino Mladosť – Stalingrad. Cez deň Mladosť premietala pre deti, večer Stalingrad pre dospelých. Ja si Stalingrad nepamätám, ale musela som to spomenúť už len pre ten názov. Mladosť ponúka rodinnú atmosféru dodnes.
Zo spomienok môjho otca viem, že na Poštovej premietalo kino Pallace – Čas. Čas premietal nonstop, vraj sa tam dobre chodilo ulievať zo školy. V tých miestach bolo viac kín – Pohraničník, Praha a Slovan. Slovan bol v priestoroch dnešného McDonaldu na Námestí SNP, tam sme chodili tesne po revolúcii na české filmy. Na Černých barónoch sme tam boli so spolužiakmi niekoľkokrát. Premietali i obľúbené spaghetti westerny s Budom Spencerom a Terencom Hillom. Kamarát mal na sebe takú istú košeľu ako Terence Hill vo filme Malý unavený Joe.
Často sme chodili aj na Radlinského do kina Obzor. Naopak, veľmi ma mrzí, že som nikdy nebola v kine Metropol na Špitálskej. Z centra si ešte pamätám malilinké kino Mier vedľa Liga pasáže.
Mimo centra boli tiež kiná, niektoré mali na dnešnú dobu ozaj neskutočné názvy, napríklad v Petržalke bol Partizán, na Vajnorskej kino Máj alebo v Prievoze kino Pokrok. Do Pokroku sme chodili zo školy na ruské rozprávky, vstupné bolo jedna koruna. Potom prišlo zdražovanie o 100 %, tak sme potrebovali „až“ dve koruny.
V kine Nivy (na Mlynských Nivách, pochopiteľne) dokonca premietali Hriešny tanec. Síce s titulkami, ale americká produkcia v tej dobe, to bol malý zázrak!
Je mi smutno za malými kinami. Viem, že kvalita obrazu a najmä zvuku je neporovnateľná s dnešnými, ale v malom kine sa spájala komorná atmosféra obývacej izby, prítmia kinosály a vrčania premietačky.
Autor: ANDREA SEKANOVÁ (sekanova.blog.sme.sk.)
