Karol Kállay: Podhradie, 1947.
Znova susedmi(Pokračovanie nabudúce, medzititulky SME.)
Náhoda chcela (alebo povestný magnet starého blíženectva?), že sme sa znova stali susedmi: sprvu iba vo vedľa stojacich domoch, neskôr, keď som sa vrátil zo zahraničnej služby, v tom istom dome.
V knísavom, úzkom výťahu som si zavše všimol, že Považan väčšmi hrbí plecia, meravo vysúva hlavu dopredu. Mal niečo s chrbticou. Na otázku, čo mu je, odvetil, že chce vidieť čo najďalej pred seba a súčasne sa vraj skláňa pred mojím rímskym majestátom.
Zakladanie Tatranu
Z povereníctva prešiel na nové pôsobisko: zakladal Tatran, grupujúc do ansámblu zase všetko najefektnejšie, čo mal na dosah, čo zacítil jeho kopovsky citlivý ňuch, čo vytušili jeho ponáravé nevädzové oči. Spisovatelia a známi odborníci Ľ. Zúbek, J. Felix, I. Minárik, I. Kupec a J. Belnay nesporne zaručovali serióznu prácu.
Viem, že sa usiloval získať aj Alexandra Matušku, ktorý bol lektorom nakladateľstva Pravda. Rokovanie stroskotalo, pretože Matuška sa nevedel rozhodnúť a nebol Považanovi, pravdupovediac, priaznivo naklonený.
Jediný prípad, kde fascinujúci vplyv Michala Považana nezapôsobil. Stretli sa dve osobnosti. Trafila kosa na kameň.
Považan verzus Matuška
Antipatia vzrastala až do malicherností. Považan nazýval Matušku michalovským profesoríkom v šnúrkových spodkoch, ktorý sa nevyzná v poézii – rozumej: modernej! – je síce najvážnejším kandidátom na slovenského Šaldíka v sérii uchádzačov, ale z prípecka je privysoko na Olymp a drumbľa nie je ukulele.
Matuška zase častoval Považana výrazmi: nedoštudovanec, literárne nedochôdča, simulant modernosti, ktorý sa obklopuje skupinou, pretože sám by nič neznamenal.
Antagonizmus medzi nimi vzrastal a siahal doslova až za hrob. Svoj hnev z Považana prelial Matuška na celý nadrealizmus vôbec a na jeho stúpencov, všeobecne i jednotlivo.
Nazdávam sa, že v kútiku srdca sa títo dvaja nevšední ľudia vlastne obdivovali; no nechceli to priznať a navonok predstierali pohŕdanie.
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginatívne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v r. 1939, prispieval do nadrealistických zborníkov a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňa fotografia z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
