tocykel?
"Teší ma, že sa okolo sochy rozpútala debata, znamená to prinajmenšom, že zaujala. To, že sa niekomu páči a niekomu nie, je úplne v poriadku. V poriadku je aj to, že všetci tí, ktorí najviac škriekajú, by ju celkom určite urobili ináč - nepochybne lepšie - keby mali tú možnosť. Zhruba pred dvoma rokmi som bol vyzvaný na výtvarné doriešenie fasády polyfunkčného domu na Dunajskej ulici. Medzi mnohými návrhmi som predostrel aj myšlienku dotknúť sa spomienky na Júliusa Satinského. Investor tento nápad uvítal. Vymyslel som teda čosi ako "priestorovú anekdotu". Na fasádu jedno veľké ucho a dole pod ním bude Julo cez to ucho, načúvať, "či je na Dunajskej ulici všetko v poriadku". Satinský s gestom načúvania ukazuje na ucho nie na nápis Oracle. Tento nadpis pribudol dodatočne a ja naozaj nemám vplyv na jeho premiestnenie. Tých determinantov je tam viac: lampa, dopravné zábrany, značky, atď. Priznám sa, tento pouličný dizajn vnímam ako akúsi civilizačnú "prírodu". Už ma natoľko nerozčuľuje a hlavne - rýchlo sa mení.
Prečo na motorke? Nuž lepšie sa pozrite, vy tam nejakú motorku vidíte? Ja teda nie. Keď sa uvažovalo o samotnej soche Satinského, vytvorili sme v ateliéri presnú simuláciu prostredia. Fasádu domu s uchom, časť ulice s križovatkou, ľudí, autá, atď. Tento model mal prakticky 4 x 3 x 2 metre. Tu sa skúšali varianty a ich proporcie. Nebudem zachádzať do detailov, ale pokusy ukázali, že ak sa nemá socha na ulici stratiť, treba ju dostať nad hladinu kráčajúceho davu, nad strechy zaparkovaných áut. Tak vznikol stôl s obrusom, na ktorý niekto položil Satinského bustu - a zrazu to celé ožilo a vybralo sa na vandrovku. Prečo riadidlá a svetlo? Nuž skúste vysadnúť na kráčajúci stôl a nemať pritom možnosť ovplyvniť jeho smer, nemať možnosť posvietiť si večer na cestu.
Prečo lesklý kov? A prečo nie!? Prečo sa tak bojíme trblietania? Prečo by muselo mať všetko patinu? Nikdy nezabudnem, keď som ako dieťa stál fascinovaný pred vianočnou guľou. Ako rád som sa dotýkal vyleštených zábradlí či nárazníkov áut. Nebojme sa trblietania!
A ešte jedna poznámka k materiálu. Bronzových sôch je ako maku. Videli ste už sochu z liateho antikoru? To je totiž poriadny oriešok. Je to podstatne zložitejšia, technologicky náročnejšia a drahšia záležitosť ako bronz.
Nuž a názory niektorých teoretikov? Kto mal krátke prsty na klavír, išiel študovať teóriu hudby. A odkazy niektorých mojich kolegov? Už ste niekedy videli na Slovensku a ešte k tomu medzi výtvarníkmi, aby vás po dokončení nejakej väčšej roboty pobúchali všetci po chrbte?"
Autor: Svetozár Ilavský
