SME
Sobota, 31. október, 2020 | Meniny má AurelaKrížovkyKrížovky

Peter Šulej: História

Alchýmia priateľských zmesí je vždy zahalená nepreniknuteľným tajomstvom. Ja, Dano a Miro sa poznáme vyše tridsať rokov. Prečo práve títo traja ľudia a prečo nie úplne iní? Prečo práve za tých­ a tých okolností a prečo nie za iných?­ Podobné „prečo“ by sa

Vladimír Popovič: Idea (1968, olej na plátne, 105 x 80 cm).

dali generovať do nekonečna. Skúsim teda nájsť čiastočnú odpoveď bez toho, že by som položil otázku.

Genius loci je určite rovnako dôležitý, avšak to, že sme vyrastali v jednom meste, na jednej ulici či v jednom paneláku, by bolo bývalo, v konečnom dôsledku, irelevantné. Spolu s nami pobehovali po bagroviskách, parkoviskách, kúpalis­kách, sídliskových uliciach a betónových detských ihriskách desiatky, ak nie stovky rovesníkov, ktorí sa vytrácali z mentálneho poľa v rôznych časových horizontoch. Väčšinu z nich som neskôr už nikdy nevidel.

Určitú rolu zohrávalo aj priateľstvo našich rodičov a ich v podstate rovnaký sociálny pôvod. Hovoriť o sociálnom pôvode za socializmu, kde si všetci ľudia mali byť rovní, sa môže niekomu zdať nepodstatné. Ale čo si budeme hovoriť. Kasty boli aj za socializmu a nikto z rodičov teda rozhodne nepatril medzi horných desaťtisíc a hlavne nikto z našich nebol členom KSČ, aj keď v jedenásťposchodovej bytovke ich bolo až-až. Panelák bol plný stabilizačných bytov patriacich armáde a polícii. Neviem, koho to bol nápad, dať pod jednu strechu rodiny poddôstojníkov, dôstojníkov, politrukov, dopravákov, zamestnancov štátnej bezpečnosti, bacharov z nápravno-výchovných ústavov, milicionárov a iných strážcov pokojných spánkov a šťastných budúcností, avšak mne pripadal ako absurdný vtip.

Zelení súdruhovia mali akosi aj vrúcnejší vzťah k alkoholickým nápojom ako zvyšok osadenstva a tak sa neraz naša množina 55 bytov premenila na miesto permanentného žúru. Dôsledky dopadali väčšinou na hlavu domovníka, postaršieho, asi dvestokilového hrošíka, bývalého šoféra generality, uhundraného dôchodcu Šajdíka, ktorý s extrémnou nevôľou zmýval zvratky zo schodov a zbieral ohorky z výťahov.

Nabudúce na vás zavolám políciu, banda jedna všivavá, ancijáša vášho ožratého! Vyhráža sa jedno pekné ráno potácajúcim sa spoluobčanom.

Pan Šajdík, dajte nám pokoj, veď viete, že máme po službe, načo by ste nás volali. Policajtovi, majorovi Dulebovi sa pletie jazyk, ale odpoveď nejako zosmolí a vysúka na zúriaceho suseda. Všetci sa rehocú. Hahaha, aký super frk, políciu volať na policajtov. Fízlov na fízlov. Ešte by tu s nami popili do ďalšieho rána.

Šajdík sa už nekontroluje. Ešte si z neho budú robiť posmech, chumaji zelení. Povie si v duchu a vyleje na nich vedro vody s mierne rozloženým obsahom žalúdka jedného z nich. Dotyčný si večeru odložil takýmto spôsobom potom, čo sa rozhodol opustiť bujarú zábavu v Dulebovom dvojizbáku. Nachmelený major vytiahol služobnú zbraň a zahlásil, že prichádza čas na ruskú ruletu. Kolega, zbabelec, následne berie nohy na plecia, privoláva výťah, odkladá večeru plávajúcu v borovičke na dlážku transportného zariadenia, naverímboha stláča akýsi gombík, výťah sa pohne a on zmorený zaspáva. Po čase dôjdu naozaj slušné zásoby vyberaných destilátov a tak sa armáda vydá na pochod k oslavujúcim susedom na prvom poschodí. Duleba privoláva výťah a oddýchnutý kolega je opäť v hre. Len si umyje prsty, ktoré si pchal do hrdla a vykloktá kyslastú pachuť, aby mohol opäť naplno vychutnať čaro života.

Postupne sa do domu infiltrovali zamestnanci z nesilovej sféry, bol to aj prípad mojich a Mirových rodičov, ktorí si byty od gumákov odkúpili alebo vymenili. Vojsko starlo, ergo už nevládalo toľko piť a fajčiť, rovnako ako ostatní, umieralo, a tak sa postupne menil aj dom.

Doteraz celkom nechápem, ako sa členstvu v strane dokázal vyhnúť Danov otec. Bol pôvodom Moravan a v mladosti reprezentoval ČSSR v skokoch na lyžiach, neskôr sa zamestnal ako tréner vo vojenskom športovom klube Dukla Banská Bystrica. Mama pracovala ako ekonómka, teda civilný zamestnanec na správe klubových budov. To znamená, že mala na starosti chod futbalového štadióna, skokanských mostíkov, rekreačných zariadení, športovej haly, strelnice a parkúru pre päťbojárov. Danov otec bol neustále v zahraničí, či už ako aktívny športovec, alebo tréner a tak sa mu zrejme darilo súdruhom unikať. Cestovanie malo pozitívny dopad aj na nás, pretože súdruh asistent trénera, neskôr už šéftréner, skoro vždy doniesol také platne a hudobné časopisy, aké sme mu napísali a tak sme boli v podstate králi mesta, respektíve sme boli konkurencieschopní pri rôznych výmenách a výpožičkách.

Pravidelný prísun elpéčiek sa zastavil len nakrátko, v jednom jedinečnom historickom okamihu, potom ako Danov otec, asi ako jediný lampasák, podpísal 2 000 slov. Okamžite mu odobrali dôstojnícka hodnosť a politruci chceli celú záležitosť doviesť pred súd.Našťastie všetko vyriešila revolúcia. Danovmu tatkovi nielenže vrátili hodnosť, ale ako v podstate jediný disident z armádnych kruhov skočil o dve frčky vyššie – na plukovníka. Hlásil sa generálny štáb, avšak keď začal točiť o zimných olympijských hrách v Banskej Bystrici a o premene podhorských dedín Kordíky a Králiky na olympijské, nechali ho generáli, bývalí súdruhovia a agenti KGB v štichu. Každopádne, stal sa šéfom všetkých zimných športov a svet sa preňho opäť otvoril.

Dana vychovávala matka a pražská babička. Svojej dcére, Danovej matke vždy vyčítala. Jó, to je pořád jenom můstky, sníh a kluci... pořád ho není, sviňáka jednoho... že já tě tenkrát na ty hory pouštela, bába jedna pitomá...

Babičke aj napriek svojmu vysokému veku nerobilo problém Danka vyobšívať vechťom, utierkou, doskou na krájanie, poprípade iným kuchynským náčiním.

Dane, ty sviňáku! Okrikovala ho pri každej príležitosti a Dano sa len smial a smial. Išlo o nedeliteľnú súčasť rodin­ných rituálov a keď babička zomrela, Dana to úplne vzalo. Už mu nikto nikdy nevynadá s takou láskou. Babička bola z lekárskej famílie a tak sa Dano rozhodol ísť na medicínu do Martina aj napriek tomu, že sme boli všetci traja dohodnutí na Košiciach. Obaja, teda ja a Miro, dve tretiny našej nerozlučnej trojky, sme pochopili a akceptovali jeho „zradu“.

Moji rodičia boli učitelia. Mama na jedna-štyri a otec fyzikár na gymnáziu. S Mirovými rodičmi, stredoškolskými ekonomickými kádrami, sa poznali z turistického oddielu TO Vlkanová. Ich horské trasy predurčili náš smer. Otcovia-turisti si totiž predstavovali geológa ako turistu s kladivkom a keď sa k tomu pridala známosť na dekanáte baníckej fakulty, bolo rozhodnuté.

Pozri sa, môžeš ísť na dejiny umenia, filozofiu, históriu, na čokoľvek, o čom blúzniš, ale buď si vedomý jednej veci. Ja ani mama ti nemáme ako pomôcť a ak sa tam nedostaneš, rátaj s dvoma rokmi vojenčiny na západnom okruhu. Otec mi vysvetlil úplne jasne celú situáciu a lístok do Mariánskych Lázní som si mienil kupovať len s dôchodcovskou zľavou. Zľavy, ktoré poskytovala Československá ľudová armáda, sa mi nezdali dostatočne výhodné. Niečo podobné sa zrejme odohralo aj v Mirovom prípade. Dano to pre babičku riskol a risk vyšiel.

Do detstva musím určite umiestniť Davida. Bol od nás asi o tri roky mladší a po prvýkrát sme sa stretli, keď mal šesť rokov. Jeho otec bol na konci šesťdesiatych rokov na študentskej konferencii v ešte stále swingujúcom Londýne a tam sa zoznámil so svojou budúcou ženou, Davidovou mamou. Po svadbe sa rozhodli ostať v Británii.

V našom paneláku žijú jeho starí rodičia a David každé leto až do puberty trávi u nich a s nami, pobehujúc po sídlisku. Aj keď vie po slovensky povedať akurát „No počkaj, zajac,“ aj to s otrasným prízvukom, rukami-nohami sa dohodneme. Guličky, skovávačky, Winetou a Old Shatterhand, futbal, prvé cigarety, hudba a neskôr dievčatá... všetky dobrodružstvá zdieľa David s nami.

Jedna výnimka sa predsa len nájde. Ide, samozrejme, o pravidelné návštevy rôznych „dobrovoľných“ záujmových krúžkov, prebiehajúcich počas školského roka. V Dome pionierov a mládeže, vo veľkej prvorepublikovej vile na brehu Tajovky, zrejme zhabanej rodine nejakého kapitalistu, vykorisťovateľa robotníckej triedy, ergo nepriateľa ľudu, ergo nepriateľa štátu, medzi Parkom V. I. Lenina a Huštákom sme poctivo zliepali funkčné či skôr nefunkčné modely vetroňov (funkčné), stíhačiek, bombardérov, hydroplánov, dvoj- a trojplošníkov, nákladných a dopravných lietadiel (nefunkčné) s využitím kráľa lepidiel Kanagonu. Decká od ôsmich do 14 rokov poctivo kvapkali a rozotierali na vopred vybrúsené plochy a plôšky tento prvý halucinogén. Väčšinou sa to skončilo tam, kde sa to aj začalo. Miernou nevoľnosťou, hviezdičkami či zvracaním – v prípade vlastníkov slabších žalúdkov. Dievčatá, lebo väčšinou tým boli určené krúžky šikovných rúk, to mali s lepidlami oveľa ľahšie. Na lepenie papiera sa používalo neškodné škrobové lepidlo Drago.

My teda čucháme Kanagon, spolužiačky sú zacapkané modifikovaným škrobom a David mláti do prvých hra­cích konzol, poprípade sa snaží niečo vydolovať zo svojho osembitového zázraku so záhadným názvom: Atari.

Sused Marek Csordás bol od nás o niečo starší aj skúsenejší modelár. Z lepidla presedlal rovno na toluén. Stal sa z neho profesionálny povaľač a feťák, po smrti rodičov predal pod cenu byt, peniaze rozflákal na chľast a drogy, nasledovala kariéra bezdomovca, drobné krádeže, basa, opäť ulica a nakoniec ho našli zamrznutého niekde v jarku pri Hrone. Model MIG-u 21, ktorý sme spolu zlepili, dominoval sekretáru v detskej izbe ešte dlho-dlho potom.

Nedal by som ruku do ohňa, či za Csordyho osud, možno podobný mnohým nešťastným osudom, môže letecké modelárstvo, otec alkoholik, ináč vysoký dôstojník ŠtB, predčasná smrť matky, erupcie na slnku, erupcie v hlave... naozaj neviem, avšak kedykoľvek som sa ocitol na letisku, zacítil som vôňu lepidla a naopak, kedykoľvek som zacítil zložku podobnú lepidlu, vybavili sa mi v mysli lietadlá, lietadielka, niekedy v mimoriadnych situáciách hviezdičky, ba aj hviezdy.

Albumy od Davida, či už platne, alebo CD, som nikdy nevymenil ani nepredal. Mám ich doteraz a z času na čas si ich pustím. Keď zavriem oči, vidím presne ten okamih, ako sa otvoria dvere a mama na mňa zbytočne, pretože viem, že je to on, volá: Peter, je tu David. Rýchlo poď.

Vo dverách stojí vyplašený chudý chlapec, ktorý sa ospravedlňujúco usmieva. Za ruku ho drží otec. David ti niečo priniesol. Podáva mi platňu s lesklým obalom.

Hallo. Poviem asi jediné slovo anglicky, ktoré som v dvanástich ovládal a už ho ťahám dnu. Za chvíľu je nervozita preč a na dvere búcha Miro s Danom. Za polhodinu sme na pláži a plánujeme, čo s letom.

Dave sa najviac priatelí práve s Danom a, čuduj sa svete, rovnako ako on sa zapíše na medicínu a rozhodne sa venovať psychiatrii. Upodozrievame Dana, že počas svojej návštevy Londýna, ešte na devízový prísľub, práve on prehovoril Davida na psychiatriu. Po páde železnej opony sa u Dava striedame rok čo rok a márne ho presviedčame, aby investoval do dovolenky na Slovensku. Každopádne, David je stále prítomný, aj keď jeho sociálny pôvod je úplne iný a nikdy nepričuchol ku Kanagonu. Ale to už je iná história...


Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka


Peter Šulej sa narodil 9. augusta 1967 v Banskej Bystrici. Absolvoval štúdium na Vysokej škole technickej v Košiciach. V súčasnosti žije v Bratislave. Od roku 1994 vedie vlastné vydavateľstvo Drewo a srd. Je zakladateľom a šéfredaktorom štvrťročníka o súčasnom umení a kultúre Vlna. Od roku 2003 je spoluorganizátorom medzinárodného festivalu Ars Poetica.

Do literatúry vstúpil básnickou trilógiou Porno (1994), Kult (1996), Pop (1998), nasledovala zbierka Návrat veľkého romantika (2001). Ako prozaik debutoval súborom troch sci-fi poviedok Misia (1995). V roku 1993 získal za rovnomennú novelu druhú Cenu Karla Čapka v hlavnej kategórii najlepší sci-fi román – novela. V druhej prozaickej knihe Elektronik Café (2001) predstavil čitateľovi svet kyberpriestoru s jeho vysamplovanou mytológiou. Publikovaný text je z pripravovaného románu s názvom História.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Poznáte najbohatšie firmy sveta? Podiel v nich majú aj Slováci
  2. Dokážu benzínové fukáre odolať výzve akumulátorových?
  3. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  4. Pracujete? Vaše odvody zachraňujú podvýživené zdravotníctvo
  5. 1,6 milióna stavených na Trumpa! Kto bude mať pravdu?
  6. Koronakríza: Pomoc našej banky počas pandémie ocenili vo svete
  7. Magazín SME Ženy už v predaji
  8. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  9. Pandémia urýchlila štart online duálneho vzdelávania
  10. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi?
  1. Pracujete? Vaše odvody zachraňujú podvýživené zdravotníctvo
  2. 1,6 milióna stavených na Trumpa! Kto bude mať pravdu?
  3. O prenájom auta majú čoraz väčší záujem aj malé firmy. Ušetria
  4. Koronakríza: Pomoc našej banky počas pandémie ocenili vo svete
  5. Magazín SME Ženy už v predaji
  6. SPS ukončí rok miliónovými investíciami
  7. Dokážu benzínové fukáre odolať výzve akumulátorových?
  8. Trh s elektromobilmi stagnuje. Kríza by mu mohla pomôcť
  9. Fakulta drží tempo so súčasnými i budúcimi trendmi
  10. Poznáte najbohatšie firmy sveta? Podiel v nich majú aj Slováci
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 36 925
  2. Aplikáciu tohto Slováka používajú v 150 krajinách. Ako začínal? 25 062
  3. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej 17 816
  4. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 16 726
  5. Príjem vs. dôchodok. Realita, na ktorú sa treba pripraviť 16 706
  6. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 16 557
  7. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi? 13 110
  8. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi 12 493
  9. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 289
  10. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 11 110
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu