Autorom sochy Júliusa Satinského je akademický sochár Svetozár Ilavský, ktorý dielo pomenoval Július Satinský načúva zvukom Dunajskej ulice. Osadenie sochy bolo iniciatívou spoločnosti CZ Slovakia (partner Oracle), odhalil ju Milan Lasica.
FOTO SME – PETER ŽÁKOVIČ
Socha Júliusa Satinského, ktorú v nedeľu slávnostne odhalili na Dunajskej ulici, Bratislavčanov prekvapila. Aj keď sa o tom, že tento všeobecne obľúbený umelec bude mať sochu na Dunajskej, hovorilo už dlhší čas, jej podoba vzbudila rôzne reakcie a diskusie. „Zvláštny ujo, má len pol brucha,“ povedal jeden z hlúčika prvákov, ktorí sa tu včera zastavili so svojou učiteľkou.
„Chudák Satinský, prečo ho zabalili do alobalu?“ povzdychol si pred sochou starší pán. „Mne sa páči, je úsmevný,“ pochválila sochu pani, ktorá vchádzala do banky, pred ktorou stojí. „Dobrý lesklý materiál,“ ocenili tínedžeri na korčuliach.
“Satinského socha je urobená v bank-artovej estetike – nablýskaný materiál plus nejaký ten fórik a je to upečené. Zarazila ma jej zlá inštalácia, veď Satinský akoby ukazoval na reklamu firmy Oracle,“ hovorí sochár Michal Moravčík.
Podľa historika umenia Tomáša Štraussa Staré Mesto zaplavila lacná zábava. „Napríklad pod zemou ukrytý rozviedčik, vojak, ktorý za vaším chrbtom nazerá, čo čítate. Paparazzi, schovaný nenápadne za rohom.“ Za menej vtipného považuje „rozpínavého Schöne Náciho. Prekáža okoloidúcim aj nevyhnutnej doprave.“ To je podľa Štraussa príčinou, že v minulosti už socha prišla o ruku aj cylinder a príde o ne zrejme ešte viackrát. „Bratislava nie je Las Vegas, mesto vybudované v púšti, ktoré musí lákať turistov pobavením za každú cenu,“ hovorí Štrauss.
Sochár Michal Moravčík proti takémuto „sochárčeniu“ inicioval petíciu. „Samozrejme, aj na Západe nájdeme v mestách gýče, ale zároveň aj seriózne projekty a sochárske diela. Pomer síl má inú proporciu. Bratislava však nemá alternatívu. Po revolúcii nepribudla vo verejnom priestore Bratislavy ani Slovenska jediná dobrá socha,“ tvrdí.
Tomáš Štrauss si myslí, že vo vizuálnom profile Bratislavy citeľne chýbajú sochy a monumenty Rudolfa Uhra, Jozefa Kostku, Vladimíra Kompánka, Jozefa Jankoviča, Andreja Rudavského, Milana Dobeša, Milana Paštéku a iných. „Tie v utajenej nočnej akcii vyhodili uprostred sedemdesiatych rokov na príkaz bratislavského mestského výboru strany do vzduchu.“
Niekomu sa páči, iní sochu humoristu považujú za gýč
Spýtali sme sa kunsthistorikov a osobností z kultúrneho života:
1. Ako sa im socha páči?
2. Aký majú názor na to, že mesto sa zapĺňa takmer výlučne sochami-figúrkami: Čumil, Schöne Náci, Napoleonský vojak, Andersen?
JÁN ŠTRASSER (básnik, textár, publicista): 1. „Páči. Je ľudsky groteskná. Groteskne ľudská. Ako bol Julo.“
2. „Závisí to od toho, ako to hrá dokopy s miestom. Čumil je fajn. Fór s vykúkaním postavičky z kanálu má nápad. A či sa to hochkunsthistorikom páči, alebo nie, stal sa z toho prirodzeným spôsobom oporný bod v centre mesta – dôkazom sú stovky ľudí, ktorí sa pri ňom cez deň pristavia a prípadne vyfotografujú. (Aj ja som si v Londýne prisadol na lavičku k Churchillovi.) Schöne Náci nemá nápad a prekáža ľuďom v chôdzi. Takže tak.“
ZUZANA BARTOŠOVÁ (kunsthistorička a kritička umenia, SAV): „Zabudli ste ešte na dve gýčové diela a to Paparazziho a kompozíciu na Poštovej ulici. Smutné je, že sa nové diela veľmi nelíšia od tých, ktoré pre verejné priestory vytvorili sochári tzv. normalizácie počas sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Mám na mysli súsošie na Námestí SNP, sochu pred parlamentom a mnohé ďalšie po celom Slovensku. Páčia sa svojím páčivým popisným realizmom. Celý problém vidím v širšom kontexte. To, že sa spoločenské usporiadanie zmenilo, ale podoba sochárstva nie, že zmizla ideológia, ale ostali rovnaké výrazové prostriedky, znamená, že vrstva objednávateľov, ktorí rozhodujú o finančných tokoch, ostala rovnaká, respektíve má rovnaký, priemerný vkus.“
DANIEL GRÚŇ (kunsthistorik): „Obdivujem skôr labilitu a nestálosť sochárskej hmoty. Tá je opakom pomníkov vo verejných priestoroch mesta. Každá takáto socha, tým, že sa prepožičiava nejakej osobnosti, stráca komunikačný potenciál umeleckého diela. Vystavuje sa komentárom verejnosti, či dostatočne reprezentuje danú osobnosť, alebo ju hanobí. Otázkou je, do akej miery zapadá Ilavského realizácia do skupiny tzv. novej generácie bratislavských sôch (populárny Čumil, ohavný Andersen a spol.). Táto nová generácia oproti starším, ktoré boli zaťažené ideológiou, chce oživovať stratenú minulosť mesta a pripomínať isté osobnosti formou grotesky a zábavy. Možno za maskou neutrálnosti skrývajú strach z osudu, ktorý postihol politické pomníky v meste.“
KORNEL FÖLDVÁRI (humorista, kritik, dlhoročný priateľ a znalec diela L + S): „Zatiaľ som ešte sochu nevidel. Vyjadrím sa v druhom kole.“
(japa) Svoj názor môžete vyjadriť na www.bratislava.sme.sk
Z blogu Martina Šútovca ( Shootyho)
„Nikdy som ani na nanosekundu nezapochyboval, že Julo Satinský musí mať sochu na Dunajskej ulici. V duchu sa mi vznášala nejaká nejasná predstava mrožích fúzov, smejúcich sa očí, „žebradla“, šálu, montérok a neónovozelených šnúrok v bagančiach. Svetozár Ilavský si ho predstavuje ako nalešteného kyborga z chirurgickej antikoro ocele, ktorý na svojich robotických nohách kráča po svojej rodnej ulici, svietiac si falickým reflektorom. Studený ako psí „čumák“. Techno Satinský, ktorý ukazuje prstom na neónový nápis Oracle a je mu úplne, ale úplne ukradnutá celá Dunajská ulica. Ani sa na ňu nepozrie, čo tam po nejakých ľudkoch, ktorí by sa tam mohli motať.“
