Igor Grossman: z cyklu Prváci. Štrkovec.
la nevystrelil, väčšinou mal ruku vo fáčoch, no po kútoch potajme zvieral plniace pero, recenzujúc dajakú knižnú novinku. Ba vedel meravých dôstojníkov aj fascinovať: s nadriadenými si v súkromí tykal, popíjali vedno a velebili poveterné múzy.
Poveterné múzy
To nemusia byť vždy múzy, ktoré žijú ľahkonoho, do povetria. Môžu to byť aj múzy, ktoré poletujú po vetre, mihom prinesú vnuknutie, chemicky spoja dve príbuzné bytosti.
Jedna z takýchto múz vari zaúradovala, keď mi ktosi v júli 1944 v talianskom meste Imola na ošetrovni odrazu zakryl oči a ja som z elektriny jeho prstov uhádol, že to nemôže byť nik iný, iba Michal Považan, o ktorom som nemal potuchy, kde slúži, kade blúdi, čo stvára, veď som ho pred vyše polrokom opustil na bratislavskom peróne.
Vzduch čistý
Prišiel s transportom protilietadlového delostrelectva. Vítal som ho ako Apollinaira, jeho kolegu v zbrani, a pri rozlúčke som mu želal, aby mu len, preboha, netrepanovali lebku.
V Taliansku sme sa už nestretli. Američania zbombardovali vlak, celý delostrelecký prápor, mužstvo bez diel sa vzápätí vrátilo na Slovensko. Tam prešli k povstaleckým útvarom, vstúpili do Banskej Bystrice.
Po stiahnutí do hôr sa Považan ukrýval u mojej matky, najprv v byte, neskôr v hlbokej pivnici dvestoročného domu, kam mu naši nosili jedlo a odkiaľ sa – keď bol „vzduch čistý“ – vychádzal zahrať si s mojimi sestrami veselú sedmu. Matku očaril, toľko jej vedel rozprávať o jej synovi, o Bratislave, kde bola sotva raz, zaujímal sa o moje prvotiny, ktoré ukrývala v otcovom stolíku. Jedol s chuťou; civel chudosťou, musela ho trochu vypásť.
Zodpovedný vedúci
Stretli sme sa až po oslobodení. Menovali ho za vedúceho filmového odboru povereníctva informácií. Dajako mi nezapadal do takej funkcie: nevedel som si ho predstaviť, ako dučí za prednostenským stolom z mahagónu, vybavuje spisy, vedie porady.
Nebolo by ma prekvapilo, keby som sa bol dozvedel, že sa úradu vzdal, že zdupkal, zanechajúc povestný odkaz o vytrovenej múke. No mesiace, roky ubiehali a on len úradoval, organizoval, budoval, dokonca jeho dielo (slovenský film) navidomoči rástlo.
(Pokračovanie nabudúce, medzititulky SME.)
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginatívne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v roku 1939, prispieval do nadrealistických zborníkov a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňa fotografia z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
