Myslím, že niet Bratislavčana, ktorý by aspoň jeden jediný raz nenavštívil Park kultúry a oddychu. Koľkí ste tam ako stredoškoláci absolvovali tanečnú? Prvý ples? Koncert obľúbenej skupiny? Countrybál? Možno patríte medzi pamätníkov Čajov o piatej. Možno aj vám sa zdala výstava Flóra najkrajšia práve tam. A prvý autosalón v pekáči tiež patrí medzi spomienky mnohých z nás.
PKO má tú smolu, že sa nachádza v lukratívnej oblasti. Tam, kde má byť nová luxusná štvrť s írečitým názvom River Park. Kde sa budete môcť ísť poprechádzať a sadnúť si na hriešne drahú kávu. Do nóbl podnikov.
Vraj budovu PKO zachovajú. Ak nie celú, tak aspoň jej estrádnu sálu. No popri tom sa v tlači objavili správy, že mesto hľadá umiestnenie pre nádherné mozaikové okná a vzácny mramor. A priestory na kultúrne aktivity, ktoré sa doteraz konali v PKO. Tak ako je to? Zdá sa, že osud budovy PKO je spečatený. A nám, starým Bratislavčanom, ostanú len spomienky. Neviem, či si dokážem obľúbiť novú tvár nábrežia.
Lunapark na nábreží
Nie je to tak dávno, čo zrušili lunapark na pravom brehu Dunaja. V poslednom čase nestál za veľa, boli tam nejaké problémy s pozemkami a možno má mesto s touto lukratívnou časťou iné zámery. Lunapark pre deti asi nie je to, čo by malo byť na nábreží s výhľadom na historické budovy Starého Mesta. Škoda.
V detstve som lunapark zbožňovala. Boli tam pre deti atraktívne reťazáky, zvončeková dráha, autodróm a zrkadlová sieň. Najväčšou atrakciou bolo ruské koleso, asi najmenšie a najpomalšie v dejinách kolotočiarstva. Neuveriteľne dlho trvalo, kým všetci nastúpili, potom sa niekoľkokrát neuveriteľne pomaly otočilo a potom všetci neuveriteľne dlho vystupovali.
Kolotočiari predávali rôzne neužitočné hračky, loptičky alebo opičky na gumičke, zážitkom bola cukrová vata. Strelnice boli už vtedy drahé a vystreliť ste si mohli nejakú ďalšiu nepotrebnú vec.
Dnes Bratislave zábavný park pre deti chýba. Keď chcete urobiť svojim ratolestiam radosť, musíte si urobiť výlet do Prátra alebo do budapeštianskeho Vidámparku.
Centrálne trhovisko
Možno si poviete, aká nostalgia za centrálnym trhoviskom, keď ešte funguje? Ja však myslím centrálne trhovisko, na ktoré sme v časoch dávno minulých chodievali „na hrášok, na kaleráb“. Na kyslú kapustu, na kvasené uhorky. Pozerať sa na živé kuriatka, mačiatka, šteniatka, morčiatka, ktoré tam dnes neuvidíte, pretože moderné obdobie prinieslo zákaz predaja živých zvierat.
Na poschodí bola jedna z prvých francúzskych pekární. Celá tržnica rozvoniavala, pečivo však bolo dobré iba úplne čerstvé. Zato tam robili výborné pukance. Nie ten dnešný popcorn z popcornových strojov, ale praženú kukuricu z divotvorných zariadení, ktoré strašne rachotili a nechávali aj chrumkavé nevypukané zrniečka.
Atmosféra bola iná ako dnes. Babky zo Záhoria sa prekrikovali s bratislavskými babkami, vietnamskí predajcovia s vyvolávaním „Aksia!“ a tovarom pochybnej kvality tam nemali miesto. Zbožňovala som, keď ma oslovovali „mladá pani“, až kým som neprišla na to, že to bolo univerzálne oslovenie pre vekovú kategóriu 9 až 99 rokov.
(Krátené. Ďalšie autorkine články: sekanova.blog.sme.sk.)
