| |
ám tieklo za golier: čakala nás vojenčina.
Delostrelecké hniezda
Ešte sme spolu s Michalom Považanom strávili prekrásne bratislavské leto v našej tienistej rezidenčnej záhrade, v kamennom dvore Veľkých františkánov, v niektorej chladnej pivnici alebo za mestom v karlovoveskej Riviére, v Slamenej búde, na Železnej studničke či u Slováka. Ba podarilo sa mu prekonať aj nechuť k prírode, ktorej príkry vzduch vraj zdraviu škodí, a zaviezli sme sa do Devínskeho Jazera: okúpať sa v rieke. Brehy Moravy civeli na nás opustenými bunkrami a delostreleckými hniezdami. „Pozri,“ ozval sa Považan, „v jednom z takýchto hniezd sa budem čoskoro i ja krčiť.“
„A ja ťa budem čo pechota dobíjať,“ povedal som. „Možno budem mať viac šťastia než pri dobýjaní Parnasu.“ O pár týždňov sme sa rozišli a pripadalo nám to, akoby neľútostná tešlica rozťala napoly belostnú brezu.
Bohémsky vojak
Považanova korešpondencia z vojenčiny je bohatá. Zostal v styku so zázemím, s najbližšími priateľmi, najmä s Reiselom, ktorého poveril doredigovaním almanachu a prikázal mu, aby ho o všetkých prácach podrobne informoval. Písal i mne, aspoň stručné korešpondenčné lístky, najmä potom, keď ho zo Spišskej Novej Vsi preložili do Hlohovca.
Nebol typ vojaka, priveľmi bohémsky žil roky v civile, aby znášal sputnanie uniformou. Bombardoval známych na ministerstve, ktorí mu sľúbili, že ho vyreklamujú, odvelia od útvaru späť do Bratislavy, kde ako v alchymistickej kuchyni vrela v kotlíku poézia.
V Hlohovci uzatváral kooperačné resty s Dilongom a nadviazal priateľstvo s vekovo najmladším satelitom Ivanom Kupcom. Často odskakoval do hlavného mesta, do Grandu a k Wigandovi, tlačiarovi tretieho almanachu.
Keď almanach Pozdrav konečne vyšiel, stretli sme sa opäť v Bratislave v záložnej škole a oslávili sme ho náležito, hoci trochu sentimentálne, lebo na hlavnej stanici práve pískal môj frontový vlak.
(Pokračovanie nabudúce, medzititulky SME.)
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginatívne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v roku 1939, prispieval do nadrealistických zborníkov a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
