|
Bohumil Puskailer: Podhradie, Židovská ulica, 1966. Puskailer bol reportážny fotograf. Emigroval do Kanady a neskôr do Holandska. Vytvoril známu sériu fotografií bratislavského Podhradia. |
Pretože sme bývali dosť často sami, mal som možnosť vidieť zblízka všetky jeho prednosti, ale aj negatívnu stránku jeho povahy. Vedel byť prchký, provokoval cudzích, napádal nevinných chodcov i hostí vo verejnej miestnosti, zanevrel na priateľa aj pre maličkosť (s jedným príslušníkom skupiny, básnikom, sa vyše roka nerozprával, údajne pre klebety!), vzbĺkol hnevom a hnal sa do bitky, čo sa mu zavše neoplatilo, lebo neoplýval silou. Vešiačik pliec mu ledva vystužil šaty, ktoré celý rok nosil alebo vymieňal s oblekom v záložni.
Ako písal
Písal neľahko, možno povedať, že výrazy jeho myšlienkam naozaj nestačili. Prežúval, menil, prečiarkoval, vyhadzoval, dopĺňal, opravoval. Platilo o ňom: píše rozvážne, aby neublížil slovám.
Písal aj úhľadne, dokonale čitateľne, ináč by pri toľkých zásahoch v texte nerozlúštil po sebe ani slabiku. Do stroja iba ďobkal. Články mu prepisovali niektoré obdivovateľky, slečny z banky či redakcie, alebo ja v požičovni strojov, pretože Skarabeus sa na vlastný písací stroj nikdy nezmohol.
Rozmieňal sa v dennej drobnej práci. Na serióznejšiu, koncepčnú sa iba pripravoval.
Sny a predsavzatia
Jeho životným snom bolo napísať fundovanú štúdiu, vlastne súbor štúdií o Jankovi Kráľovi, ktoré by Divného Janka popri prevládajúcich romantizujúcich predstavách a k druhému pólu pritiahnutých črtách sociálneho a národného buriča vystihli a vyzdvihli ako revolucionára poézie. Sám bez otca, Považan hľadal domáceho otca slovenskému nadrealizmu v básnikovi, ktorý púšťal do sveta pesničku, čo nemá otca-matere.
Ďalej plánoval literárnovedeckú prácu, ktorá by ukázala prínos nadrealizmu za dekádu jeho trvania v slovenskom etniku a jeho filiácie s českým, francúzskym, prípadne iným (srbským: Matiç, Ristiç, Davičo) surrealizmom a ktorá by vystopovala jeho osobitosť i závislosti. Ďalšou jeho víziou bolo nakladateľstvo, vydavateľský útvar kníh a časopisov, kde by on rozhodoval, viedol edičnú politiku, zostavoval edičný plán. V tomto smere en détail vlastne už začal. Spojil sa s kníhkupcom Neuwirthom na Špitálskej ulici v Bratislave a vydal niekoľko publikácií slušnej umeleckej úrovne, skvalitniac chudobný vojnový kníhkupecký trh.
Skarabeus, Neuwirth, Zenit
To sú stopy a pečate Považanových vydavateľských pokusov, nie celkom zanedbateľné, veď v posledne menovanom, v Zenite, vyšla napríklad Fabryho prelomová zbierka Ja je niekto iný, romány Giona, Alaina Fourniera a Maughama.
Úplne, nad očakávanie výsostne sa mu splnil vydavateľský sen po februári 1948, keď sa stal zakladateľom a prvým riaditeľom vydavateľstva Tatran, ktoré úspešne viedol až do smrti. Sen autorský zostal snom.
K životným štúdiám sa nedostal, nedovolil nával povinností v občianskom zamestnaní, zasiahla zákerná choroba.
(Pokračovanie nabudúce,
medzititulky SME.)
Súčasťou edície Bratislava - Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia - vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginatívne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v roku 1939, prispieval do nadrealistických zborníkov a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňa fotografia z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 - 2005, ktorú vydalo FOTOFO - Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
