Ivan Roháčik : Roztržitosť

Keby v Homérových časoch existovali okuliare, istotne by sa ich hľadanie stalo námetom na hrdinský epos. Mohol by sa volať napríklad Ilias a Ocularia. Vyžaduje si to totiž naozaj nadľudské úsilie - nájsť ich v takom neporiadku, aký panoval v jeho byte. More novín, papierov, rukopisov... Rozličné nástrahy v podobe kníh, do ktorých sa pri hľadaní mimovoľne, žmúriac unavenými očami, začítal a na chvíľu zabudol, prečo vlastne prišiel do tejto izby.

Teraz zmätene odtrhol oči od rozčítanej stránky Montesquieuho Perzských listov a vzdychol si. Siahol po rozdrobenej sušienke, ktorá sa povaľovala na stole, a zamyslene ju schrúmal. Spomenul si na Odysea, ktorý načas uviazol v krajine Lotofágov - pojedačov sladkých lotosových kvetov - a nikomu z jeho výpravy sa nechcelo odtiaľ odísť. Ani jemu sa nechcelo vstať z tejto úžasnej krajiny, kde mal pokoj a dostatočný prísun sladkostí. Ale vedel, že tak musí spraviť. Sľúbil totiž, že ráno odovzdá do novín recenzie a ešte nenapísal ani čiarku. Čakali naňho dve poviedky, obe ešte v rukopisoch. Prvú mu poslal mladý začínajúci spisovateľ, už si ani presne nespomínal na jeho meno, a druhá bola od Kantora, z jeho novej zbierky. Kantor bol už starý, renomovaný a vyhľadávaný početnými obdivovateľmi, ktorí sa k nemu zvyčajne vôbec nedostali, pretože takmer nevychádzal z domu. Polovicu života prežil len s jedným okom, o druhé prišiel pri autohavárii. A tu sa znovu dostávame k Odyseovi, kyklopom a nešťastným okuliarom. Panebože!

Vstal a zúrivo začal prehadzovať papiere na stole. Z vedľajšej izby sa ozval krik jeho ženy, ktorý pokračoval, aj keď otvorila dvere. Od istého času sa ju naučil nepočúvať, ale v tejto chvíli naozaj ľutoval, že nemá uši zaliate voskom. Na jedno z nich si mimovoľne siahol... a okuliare sa mu zviezli z čela a dosadli mu na nos. Ženu odbil nejakou nezmyselnou poznámkou, beztak vôbec netušil, čo mu hovorila, a sadol si do kresla.

Začítal sa do rukopisu toho mladého. Vzdychol si. Posledná večera? Čo je to, preboha, za názov?!

Schodisko bolo tmavšie, ako keď po ňom kráčal naposledy. Vonku fúkal čierny vietor, aspoň si predstavoval, že musí mať takú farbu. Okenice pomaly búchali, akoby sa nevedeli rozhodnúť, na ktorú stranu sa majú otvoriť. Studený vzduch sa preháňal okolo vežičiek neďalekého chrámu a prinášal ťažké čierne mračná, ktoré sa vo svojej veľkosti a tvaroch podobali na veľké pohrebné vozy.

Z tanierov na tácke prikrytých pokrievkami stúpala príjemná vôňa, zabraňovala mu vo svojej presvedčivosti myslieť na niečo temné, hoci to si vždy našlo aspoň malú škáročku. Snažil sa kráčať rýchlo, aby sa neoneskoril ani o sekundu, pretože následky by mohli byť nepredstaviteľné. Ešte jedno poschodie. Zrazu ale došliapol na okraj schodu a zapotácal sa, na zem mu spadla lyžička spolu s vidličkou a vysokým zvonivým zvukom preťali takmer absolútne ticho, ktoré tu vládlo. Chvíľu sa neodvážil ani pohnúť, len nehybne načúval, či čiesi uši nezaregistrovali túto drobnú trhlinu v atmosfére. Asi po minúte čakania sa rozhodol, že príbor opatrne zodvihne tak, aby sa neprezradil ani jediným drobným zvukom.

Pohol sa ďalej. Steny boli hladké a lesklé, vládlo tu šero, ktoré unavovalo oči. Chodba sa lomila a krútila, a mäkký koberec spoľahlivo tlmil všetky známky života, ktoré by sa tu mohli vyskytnúť. Zdalo sa mu, že aj veľký čierny pavúk v rohu nad jeho hlavou pradie svoju pavučinu tichšie ako ostatní jeho kolegovia vo svete tam vonku.

Ešte pár tichých krokov. A zrazu stál pred dverami. Boli troje. Jeho úlohou bolo položiť podnos pred jedny z nich. Dva rovnaké tu už čakali, priniesli ich tí pred ním. Stúpala z nich rovnaká vôňa, jedlo bolo naložené na takých istých tanieroch. Veľký si to tak želal nechcel, aby niekto vedel, z ktorých dverí vyjde a ktorú večeru si vezme. Len si telefonicky objednal, na čo mal práve chuť.

Z kopy vyhrabal papier a začal si robiť poznámky.

Predovšetkým je tento text nevyzretý, nezrozumiteľný, nevieme, kto je rozprávač a kto je ten "Veľký". Všetko sa tu odohráva akosi plocho, bez náležitej psychologizácie. Autor by lepšie spravil, keby s podobnými textami ani nešiel na verejnosť, treba ich zavrieť do skrine a zabudnúť!

Rozmýšľal, či to nebude príliš tvrdé hodnotenie, ale povedal si, že týchto "mladých, nádejných..." treba hneď upozorniť, kde je ich miesto. Koniec koncov, sám má s tým bohaté skúsenosti. Kedysi sa tiež pokúšal písať, so skromným a väčšinou nelichotivým ohlasom. Pochopil. A stal sa z neho literárny kritik.

Položil podnos a chvíľu čakal v prázdnom vzduchu. Zdalo sa mu, že počuje padať prach. Všade bolo mŕtvo. Obrátil sa a pomaly sa vybral dolu schodmi. Zrazu jedny z dvier zavŕzgali. Vydesene sa pritlačil k stene a prudko dýchal. Zalial ho pot. Malý prúžok svetla sa rozbehol po mramorovom dláždení a potom po schodoch až takmer k nemu. Nikoho nevidel, len čakal, či sa svetlo dotkne aj jeho topánok. Bolo bližšie... A ešte bližšie... Nehlučne sa chrbtom tlačil na stenu, cítil, ako mu po ňom steká studený pot. Svetlo skočilo ešte o schod nižšie a už bolo len pár centimetrov od neho. Potom sa priblížilo na pár milimetrov. Už ho takmer cítil. Nedovážil sa ani pohnúť. Bol si istý, že vylezie po topánke hore. Ale nestalo sa tak. Lúč zastal a prekryl ho neforemný tieň. Počul ťažké odfukovanie a kroky.

Na tácke, ktorá sa odlepila od zeme, sa rozoznel celý orchester. Poháre zvonili o taniere, tie narážali do príborov, ktoré krčili servítku a nútili kompót vydávať melodické žblnkavé zvuky. Na chvíľu sa mu zdalo, že sa zastavili, ale znovu sa rozozneli s novou silou. A potom prúžok svetla zrazu zmizol a dvere sa zavreli.

Naširoko otvorenými očami niekoľko minút takmer bez dychu hypnotizoval hustnúcu tmu, a potom sa náhle rozbehol dolu tmavými schodmi.

Zabuchol dvere na svojej izbe a vo vrecku nahmatal kúsky jedla zabalené v papierovej servítke. Prudko dýchal, spravil totiž niečo nedovolené. Tak veľmi si celé tie roky predstavoval to výnimočné a zvláštne jedlo, ktoré nosí Veľkému až ku dverám, že jedného dňa zákonite musela prísť chvíľa, keď neodolá. Stalo sa to dnes.

Zo skrine vyhrabal najkrajší tanier, pripravil príbor, zapálil červenú sviečku a po chvíli váhania otvoril fľašu so silným alkoholom, ktorú kedysi dostal pri nejakej významnej príležitosti. Nadýchol sa a celú minútu preciťoval túto neopakovateľnú slávnostnú chvíľu. Pozeral na kúsky jedla na tanieri a predstavoval si, že od dnešného večera bude žiť s pocitom, že večeral s Veľkým. Počas dlhých úzkostných sekúnd, keď stál pritlačený k stene, si totiž všimol podľa rozpohybovaných tieňov, že Veľký si vybral práve jeho tanier. Pomaly sa pustil do jedla, dôkladne ho žul a vychutnával jeho chuť. Pripadalo mu veľmi jemné a delikátne. V duchu si hovoril, že nikdy nič lepšie nejedol. Tým väčší bol jeho smútok, keď naháňal posledný kúsok mäsa po tanieri a dočista vylizoval omáčku zo všetkých jeho porcelánových nerovností. Zdalo sa mu, že chlieb sa mení na zlato a trpká pálčivá chuť priesvitnej tekutiny je zrazu sladká a mäkká.

A zrazu akoby v náhlom osvietení pochopil zmysel tej zvláštnej ruskej rulety s tromi dverami, s tromi taniermi, s tromi rovnakými jedlami pripravovanými v troch rôznych, náhodne vybratých kuchyniach. Najprv účinky pripisoval silnému alkoholu, na ktorého názov si teraz už nevedel spomenúť. Potom vstal, aby zistil, že sa neudrží na nohách. Nemohol ani poriadne hovoriť, hoci ani veľmi nebolo čo. Zvrátil sa na stoličke dozadu a to bol zároveň aj jeho posledný pohyb. Stratil vedomie s myšlienkou, že v tejto noci nie je sám. Večeral s Veľkým!

Krútil hlavou. A čmáral na papier:

Nuž... Zbytočne domotané, mimoriadne nejasné a akosi nepresvedčivé. Použitý jazyk je akosi kostrbatý, na hranici znesiteľnosti. Celkovo tento text nič nedrží pokope, čitateľa nič neláka. Nevedno, prečo text skončil práve tu, na tejto strane, a práve takto...

Pohodlne sa oprel v kresle. Polovicu práce má už takmer za sebou. Na poslednej stránke celkom dole bolo malým písmom naškrabané meno autora. Ako sa ten mladý volá? Priblížil si papier k očiam. Kantor! Ale veď...!

Zhlboka sa nadýchol a ráznymi pohybmi roztrhal načarbané poznámky. Zdrapy hodil na zem. Mrmlajúc sa načiahol za čistým papierom. Začal písať:

Kantorova tvorivá invencia, preverená mnohými rokmi písania, mu nedovoľuje robiť chyby. Poviedka "Posledná večera" je vyzreté, premyslene koncipované dielo. Kantor symbolicky vykresľuje obludnosť diktatúry, hoci len v náznakoch, v nedopovedaných pointách, bez pátosu, takpovediac iba cez akési mikropríbehy predmetov. Je poetický aj vecný zároveň. Svoj názor nevnucuje, skôr s čitateľom hrá akúsi rafinovanú psychologickú hru. Na vysokej úrovni. Jediné, čo sa dá tomuto textu vyčítať je, že autor k téme pristupuje trochu manieristicky, akoby forma samotná bola cieľom jeho rozprávania. Ale veď v rozsiahlej, širokodychej tvorbe autora, akým Kantor nesporne je, sa môžu vyskytnúť aj slabšie miesta.

Spokojne si po sebe čítal načarbané riadky. Dvere na izbe sa prudko otvorili a dnu vošla jeho žena.

"Čo je?! Čo chceš?! Píšem!"

"Teraz to hovorili v Televíznych novinách...!"

"Čo..?!"

"Umrel Kantor! Dostal infarkt. Chudák! Syn sa ho vraj pri večeri spýtal, ako sa má a on povedal, že dobre a..."

"A čo...?"

"A zomrel."

"Aha..."

"Len aby si vedel."

"Čo ešte?!"

"Nič... Ja len, že už idem."

"Tak choď!! Čo tu stojíš?!"

Žena zas vybehla von a zatresla za sebou dvere.

Posledné dve vety vyškrtol. Vrátil sa na začiatok svojich poznámok a jeho pero sa rozbehlo po papieri.

"Posledná večera" je jednou z poviedok, ktoré uzatvárajú Kantorovo dielo. Nádherný epitaf! Je to vskutku majstrovský kus a nesporne jeden z najlepších prozaických textov v slovenskej literatúre posledného desaťročia.

"Večera je na stole!" zakričala naňho žena z kuchyne.

"Áno. Veď už idem!"

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Ivan Roháčik sa narodil 21. augusta 1974 v Bratislave. Študoval na Chemickotechnologickej fakulte STU v Bratislave a momentálne pracuje ako enológ. Píše poéziu aj prózu. Sporadicky publikuje v literárnych časopisoch. V literárnej súťaži Poviedka niekoľkokrát zostal tesne pod čiarou, ale nevzdáva sa. Pracuje na svojom prvom románe.

Eduard Ovčáček (1933) patrí k najvýznamnejším súčasným českým maliarom. V šesťdesiatych rokoch v tvorbe experimentoval so znakovou architektúrou písma, stal sa priekopníkom lettristickej línie výtvarného umenia. Svoje obrazy z rokov 1981 - 2006 odvčera vystavuje v bratislavskej galérii Linea na Drieňovej ul. 34, názov výstavy je CZ.GROTESKA.