Ilustrácia - Erik Šille.
Rota pomalého nasadenia je paródiou na slávne detektívne seriály. Jej poznávacím znakom je pomalé tempo dialógov a rýchla swingová hudba. Ústrednými postavami sú traja amatérski detektívi. Tučný, ktorý zožerie všetko, čo vidí, často aj zaistené dôkazy. Slepý - rafinovaný a podozrievavý. Mozog celej trojice. Posledným pátračom je Zdochliak - hypochonder, ktorý väčšinu času trávi preventívne s napichnutou infúziou na invalidnom vozíku. S maniakálnou vášňou organizuje vlastné pohreby. Vďaka týmto hendikepom sa na napínavých dobrodružstvách svojich kolegov takmer nezúčastňuje.
Šesťdielne filmové spracovanie Roty pomalého nasadenia od režiséra Ronyho Escherwooda sa medzičasom stalo na celom svete (najmä v Japonsku) kultovou záležitosťou. Vo vydavateľstve Bloomberg Press vyšli v roku 2004 kompletné scenáre RPN. Po ich veľkom úspechu sa autori rozhodli vyhovieť prosbám viacerých európskych fanklubov a zostavili aj bonusový výber vystrihnutých a nikdy nepoužitých scén.
Obaja úspešní scenáristi sú držiteľmi viacerých prestížnych filmových ocenení, ako napríklad Cena za najlepší scenár na Berlinale 1996 (Sex a násilie), Cena za umelecký prínos na 49. MFF v Cannes, zvláštna Cena pre najlepšiu autorskú dvojicu na 10. MFF v Toruni, Cena za najlepší scenár na 23. MFF v Yokohame (Cesta do Istanbulu), Cena časopisu Chaplin za najobjavnejšie filmové dielo roku 2003 (Betón pätnástka) a Cena americkej filmovej akadémie za najlepší scenár za rok 1999 (Náš človek v Grónsku).
Napriek tomu, že autori sú oceňovaní predovšetkým v zahraničí, väčšiu časť roka žijú v Bratislave a tvária sa veľmi nenápadne.
Cesta do Istanbulu bola druhým filmom zo série Rota pomalého nasadenia. Nakrútil ju Rony Escherwood v roku 1993. S Dadom obaja milujeme Japonsko a zvláštnu zmes ázijskej histórie, tradícií a popkultúry. Formálne bol príbeh inšpirovaný japonskými komiksmi (manga) a akčnými bojovými filmami, ktoré sme si v plnej miere vychutnali počas nášho dvojmesačného pobytu na Okinawe v roku 1992. Len tak pre zaujímavosť, práve na Okinawe sme zažili príhodu s vranou, ktorá sa neskôr stala kľúčovou epizódou filmu. Scenár Cesty do Istanbulu prešiel mnohými zmenami a z konečnej verzie sme museli na naliehanie producenta vypustiť scény na veľrybárskej lodi v Severnom ľadovom oceáne a na letisku. Pre dynamiku príbehu režisér nakoniec vystrihol aj zopár ďalších scén, ktoré si teraz môžete prečítať, pretože sme presvedčení, že naozaj stoja za to. Peter Krištúfek
Tučný a Slepý sa tešia na dovolenku na tureckej riviére. Tučný vlečie kufor, Slepý cigarety. Obaja kráčajú preplnenou letiskovou halou.
Tučný: Nebola hento Studénková?
Slepý: Nie.
Tučný: Tak nič. Už sa neviem dočkať, ako sa zavriem v izbe, zatiahnem závesy a konečne si pozriem ten nový program o varení, čo som si celý rok nahrával.
Slepý: A ja sa rozhliadnem po pláži.
Tučný: Dúfam, že si nezabudol na potápačské okuliare. Tá morská panna ťa minule skoro dostala. Spomínaš si?
Slepý: Nespomínam.
Tučný: Tak nič.
Slepý: Ja si ešte odskočím. Počkaj ma v reštaurácii. Starý otec vravieval, že tam majú najhorší guláš aký kedy jedol.
Tučný: Dávaj na seba pozor. Aby si sa zase do niečoho nezaplietol.
Slepý: Ani náhodou. Ešte si ani neobjednáš a budem späť.
Tučný práve dojedá tretí guláš s piatou tabletkou na trávenie. Slepý po pol hodine blúdenia konečne vchádza do modrých dverí na konci chodby. Okolo seba počuje tlmené hlasy. Práve keď si s úľavou rozopína rázporok, chlpatá ruka ho stiahne na stoličku.
Majiteľ chlpatej ruky: Kde ste toľko trčali? Už vás tu čakáme dve hodiny.
Majiteľ chudej ruky: Nechaj ho. Hlavne, že prišiel.
Majiteľ chlpatého psa: Teraz, keď sme konečne kompletní, dávam hlasovať. Je niekto proti?
Slepý: Prepáčte, nečakal som, že tu bude toľko ľudí.
Majiteľ chlpatého psa: Diskusiu ste už zmeškali. Teraz sa hlasuje.
Slepý: Ak je obsadené, radšej počkám vonku.
Majiteľ chlpatej ruky: Zbláznili ste sa? Nemáme toľko času! Situácia je vážna!
Slepý: Vážna? Vážne to bolo asi pred desiatimi minútami.
Majiteľ chlpatého psa: Tak kto je za?
Majiteľ chlpatého koberca: Tak sa už nehrajte s tým rázporkom a zodvihnite konečne ruku!
Slepý: Dobre, ale žiadne hlúposti. Som strašne šteklivý.
Majiteľ chlpatého psa: Zdržal sa niekto hlasovania? Ďakujem. Výsledky sú takéto: proti je 248 hlasujúcich a za 249. Konštatujem, že návrh prešiel o jeden hlas.
Majiteľ chlpatej ruky: Skvelé! My im ukážeme!
Slepý: Prepáčte, o čo tu vlastne ide?
Majiteľ chlpatého koberca: Akože o čo? Po piatich rokoch sme konečne schválili inváziu na Mars.
Slepý: Aha. Tak nič. Vyčúram sa v lietadle.
Tučný a Slepý sedia v lietadle. Slepý močí do fľaše od kokakoly, Tučný do zvracacieho vrecúška. Obaja sa spokojne usmievajú.
Slepý: Zbožňujem prúdové lietadlá.
Tučný: Prečo nás tí Japonci stále fotografujú?
Slepý: Neviem, ale niečo ma tak zvláštne hreje na krku.
Tučný: Zabudol si si zložiť šál.
Letuška: Vážení cestujúci, letíme vo výške 6 800 metrov, počasie je nádherné, fúka ľahký severovýchodný vetrík, a ak nenastanú žiadne komplikácie, o dve hodinky pristaneme na letisku Casa el Fuego.
Tučný: Prepáčte, že otravujem, ale čo znamená ten biely dym na ľavom boku?
Letuška: To nám horí motor. Ale nebojte sa, nie je to nič vážne. Máme ešte tri. Takéto veci sa občas stávajú. Všimnite si pod nami tie krásne ľadové kryhy. Takáto viditeľnosť je naozaj iba málokedy.
Severný ľadový oceán. Piaty stupeň východnej šírky, 78 stupeň severnej dĺžky, 18 stupeň západnej výšky. Tučný a Slepý sa prechádzajú po palube veľrybárskej lode. Tučný si cmúľa prst, Slepý cencúľ. Fúka silný vietor.
Tučný: To je niečo na moje priedušky!
Slepý: Nepočujem! Musíš hovoriť hlasnejšie!
Tučný: Nepočujem! Musíš hovoriť hlasnejšie!
Slepý: Nepočujem! Musíš hovoriť hlasnejšie!
Tučný: Vôbec ťa nepočujem!
Slepý: Toto je niečo na moje priedušky!
Tučný: Veď ty už nemáš priedušky. Vymenili sme ich na Jamajke za ovsené vločky a marhuľový džem.
Slepý: Tak potom neviem, čo mi v nich stále píska.
Studénková: Prepáčte, ale bolo nutné nájsť si nejaké pokojné miesto, aby sme sa mohli dôverne pozhovárať. Dúfam, že to nenarušilo váš denný harmonogram. Zoznámte sa, toto je kapitán a jeho pobočník. Vystupujú tu ako nestranní svedkovia.
Kapitán Nemo: Ja som kapitán Nemo.
Pobočník: Volajú ma Hlucho a som na tejto lodi pobočníkom. Môžem vás ubezpečiť, že som absolútne hluchý.
Tučný: Ja som Tučný.
Slepý: Ja som Slepý.
Studénková: Ja som Studénková. Hovorí vám niečo heslo: Slepý Hluchému nevarí?
Tučný a Slepý: Nie.
Studénková: A čo Slepý Hluchému nečíta?
Slepý: To mi niečo hovorí.
Studénková: Nevadí, poďme k veci. Kapitán, máte nejakú otázku?
Kapitán Nemo: Prečítam vám štyri slová a vy mi poviete, ktoré tam nepatrí. Ak uhádnete, vyhráte dva lístky na verejnú nahrávku koncertu Pavarotti a nepriatelia.
Tučný: A ak neuhádneme?
Kapitán Nemo: Tak to ešte neviem.
Slepý: Dobre.
Kapitán Nemo: Sústreďte sa - fonendoskop, malinové želé, psychoanalýza a škrabka na päty.
Tučný: Mohli by ste to zopakovať?
Kapitán Nemo: Nie, lebo si to nepamätám.
Slepý: A nemohli by ste nám trocha napovedať?
Kapitán Nemo: Spomeňte si na Saigon v tridsiatom druhom.
Tučný: Potom to musí byť tá škrabka na päty.
Kapitán Nemo: Správne. Ako ste na to prišli?
Tučný: V detstve som sa zaoberal zbieraním nanukových paličiek a psychoanalýzou.
Kapitán Nemo: Tak tu máte tie dva lístky a rýchlo vypadnite!
Studénková: Počkajte, to ešte nie je všetko. Prečo ste vlastne chceli ísť do Istanbulu?
Slepý: A prečo nie?
Studénková: Tak sa už nevykrúcajte, lebo vám dolámem hnáty.
Slepý: Pani Studénková, vy veľmi nevyskakujte. Pôvodne vás v tejto časti mala hrať Lucia Hurajová a ešte stále vás môžeme preobsadiť.
Studénková: To sem teraz nepleťte. Pre koho pracujete?
Tučný: Chceli sme si v Istanbule trocha oddýchnuť a len tak nezáväzne sa stretnúť s Muhamadom.
Studénková: Tak to by ste sa mali poponáhľať. Vždy vo štvrtok popoludní sa hrá s deťmi na Tureckej ulici na schovávačku.
Tučný a Slepý sedia vo vlaku. Tučný fajčí fajku, Slepý cigaretu.
Tučný: Koľko je hodín?
Slepý: Jedenásť preč.
Tučný: Už sme mali byť dávno v Londýne.
Slepý: Myslel som, že ideme do Istanbulu.
Tučný: To som si myslel aj ja, ale keď sme pred hodinou míňali Rio de Janeiro, trocha ma to zneistilo.
Slepý: Niektoré prípady sú ale pekne zamotané, čo?
Tučný: To hej. Zaujímalo by ma, kedy budeme konečne obedovať.
Slepý: Až keď dorazíme do Istanbulu. Muhamad povedal, že ak nebudeme presní, odreže nám jedno ucho.
Tučný: A kedy tam vlastne máme byť?
Slepý: Štrnásteho.
Tučný: Veď štrnásteho bolo včera.
Slepý: Štrnásteho marca, teraz je iba január.
Tučný: A čo budeme robiť dovtedy?
Slepý: Uvidíme.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Peter Krištúfek (1973) je spisovateľ, scenárista a režisér. Autor zbierok krátkych próz Nepresné miesto (2002), Voľným okom (2004) a novely Hviezda vystrihnutého záberu (2005).
Dado Nagy (1970) je rozhlasový a televízny moderátor, scenárista a publicista.
Rota pomalého nasadenia (2006) je ich spoločná kniha scenárov vystrihnutých a nepoužitých scén z kultovej série rovnomenných filmov. Vyjde s ilustráciami Erika Šilleho v piatok trinásteho októbra.
