|
Bohumil Puskailer: Podhradie, 1963. |
Ako kamuflovať
Dostal som pokyn napísať o niektorej práve vyjdenej knihe do novín recenziu alebo referát o vernisáži obrazov. K pokynu pribudla rada, ako nebezpečnú myšlienku zakamuflovať, aby sa mohla zverejniť, teda rada taktiky, ktorú nemožno stotožňovať ani s pretvárkou, ani s bojkovstvom.
Niekedy sme písali aj v skupinách, Považan – Žáry, Žáry – Rak, Rak – Reisel – Žáry, keď išlo o veci zásadnejšie, serióznejšie: pre zborníky a naše bulletiny Poézia nového videnia, prikladané do jednotlivých básnických zbierok a aspoň sirotsky nahrádzajúce chýbajúce vlastné periodikum.
Spánok na dlážke
Považan iba zriedka chodieval k nám do Lafranconi. Hádam aj preto, lebo cesta z mesta von bola dlhšia než do mesta (najmä keď sa vracalo po nočnej anabáze z viech a krčmičiek. Načo by aj chodil, veď sme s ním bývali denne, vlastne nočne.)
Čoraz častejšie som ho vyhľadával, nespúšťal sa ho, ba neraz som vedľa neho prespal. Usadil sa na Palisádach, celkom pod strechou v slúžkovskej komôrke, kde sireli iba posteľ, skriňa a nočný stolík. Ležali sme meravo, ja na kraji, on pri stene, kým sa v spánku neobrátil. Zvyčajne ma zvalil, nuž dospával som na dlážke, vystlatej poslednými výtlačkami Sna a skutočnosti.
Vtedy už bol na obzore zborník číslo dva. A pred nami množstvo starostí a práce. Potreboval stáleho pomocníka, dôsledného adjutanta. Nuž navrhol: „Mohli by sme bývať spolu, aj tak visíš v internáte na vlásku!“
Rezidencia Skarabeus
V internáte som visel za porušovanie poriadku naozaj na vlásku; mal som mesačný príjem z redakcie, kde som vypomáhal: nič mi nebránilo, aby som sa neprivatizoval.
Spojili sme sa so psychológom, naším priateľom a mecenášom Karolom Terebessym, a založili sme si rezidenciu Skarabeus, prenajmúc si domček, vlastne dvaapolizbový samostatný byt v utešenej záhradke na úpätí Kalvárie.
(Prostredie opisujem dosť podrobne v knihe Múza oblieha Tróju, v pamäti mi znova vyvstávajú iluminačné slávnosti, mladé saturnálie, spev, recitácie Manon Lescaut i čítanie statí z Nietzscheho Zaratustru.)
Nájomné sme sa zaviazali platiť spoločne, každý tretinu. Dohodu dodržiaval iba Terebessy. Vše uhrádzal aj za nás, hoci jeho príjem (hotovosť, apanáž?) nebol vyšší ako môj, prilepšovaný honorármi, alebo ako Považanov, ktorý pre zmenu hospitoval pod Lacom Novomeským v Hospodárskych novinách. A to Karol Terebessy ešte svojpomocne vydával knihy: redigoval Urbánkovu vedeckú knižnicu v Trnave, kde okrem iného vyšli dva zväzky Bachovena. Pravda, Terebessy žil skromne a regulovane, nočný život ho nestál ani halier.
(Pokračovanie nabudúce, medzititulky SME.)
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginatívne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v roku 1939, prispieval do nadrealistických zborníkov a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňa fotografia z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
