Ilustrácia - Katka Slaninková.
Víťo Staviarsky: Človek príjemný
Som človek príjemný. Na každého sa usmievam, klaniam sa. Kopnú ma do zadku, ale mne to neprekáža, okamžite sa vystriem a znovu sa ukláňam tým, čo ma kopli. No hneď ma kopú zozadu ďalší. Keď dostávam kopance zboku, je to bolestivé a ponižujúce, vtedy vrhám zlý pohľad. Pamätám si tváre. Potom číham. Ale nie na nich, na mužov som slabý. Podám si ich ženy, matky. Vykrúcam im ruky, chytám ich za zadky, stískam im prsníky, utekám za nimi, kričím, pľujem a močím.
Televízor
Zapnem si televízor, dívam sa na všetko a zároveň sa smejem. Smejem sa nahlas, aby susedia počuli, aký som šťastný. Aby si nemysleli, že sa tu cítim osamelý. Osamelí ľudia sú hnusní. Nedajú sa vystáť. Nemožno od nich čakať nič dobré. Vykadia sa pod schody. Hľadí im to z očí!
Nočné deje
Každú noc, vždy keď si ľahnem a snažím sa zaspať, to náhle prichádza z tmy. Zovrie ma úzkosť. Tieň hustejší ako sadze sa pohne ku mne a iba na okamih akési odlesky osvetlia tvár, ktorá je upletená z dážďoviek. Je to tvár vlhká a mokvajúca, no potom mizne a veci sa začínajú samy od seba hýbať. Predtým mŕtve veci, teraz vzdychajú. Stôl, fľaša na ňom, popolník, skriňa, stoličky i vešiak. Kvetináč škrípe, sunie sa po dlážke.
Muž s ranou v srdci
Niekto zaklopal. Šiel som otvoriť, o tejto hodine už v pyžame. Na prahu stál muž s ranou v srdci. Krv mu striekala mohutným prúdom priamo do mojej tváre. Chránil som sa dlaňou, ale beztak ma ten prúd odtlačil až doprostred chodby, kde som zostal prikrčený. Jachtal som, že čo si praje.
"Utíš môj žiaľ!" povedal muž.
V hrudi mal dieru, srdce sa mu tam hádzalo.
"Ako?" zvolal som. "Ako ho utíšiť?"
"Spievaj!" prikázal.
Nuž som sa podujal spievať.
Muž prestal krvácať, tichučko, ako nežná matka privrel dvere, nechal ma tam stáť, prikrčeného, chrániaceho sa dlaňou, v kaluži krvi, spievajúceho.
Mária
Cintoríny neznášam, no predsa tam chodím, lebo je tam ticho a možno tam stretnúť zaujímavých ľudí. Ale tá dievčina bola iná. Myslela si, že sliedim za ňou a tak sa rozbehla ozlomkrky preč. No ja mám skratku a o chvíľu som už kráčal oproti nej. Nevedela, kam cúvnuť, nuž som jej povedal, aby sa nebála a chytil som ju za ruku, na čo sa mi podvolila, šla so mnou, ale pri bráne sa mi vytrhla a kričala o pomoc. Radšej som sa ukryl, lebo tam bolo pomerne veľa ľudí. Ja vždy rád kohosi vydesím!
Onú dievčinu som neskôr stretol na ulici, prihovoril som sa jej, no ona ma nepoznala, lebo ja sa do ulíc obliekam ináč. Spýtal som sa jej, ako sa má a ona mlčky pokrčila ramenami, nuž som ju teda pozval na kávu. Ale keď sme si sadli, stále sa obzerala a smiala, nepočúvala, čo jej vravím. Náhle však vyhŕkla: "A nekrič na mňa!"
"Veď nekričím," odvetil som prekvapene, na čo sa rozbehla preč a ja som ostal sedieť, lebo sa všetci dívali. O chvíľu sa ale vrátila, sadla si na stoličku a znovu sa už smiala. Naklonila sa k pánovi vedľa.
"Poznáte Stankoviča?" spýtala sa.
"Stankoviča?" čudoval sa pán.
"Ja som Mária."
Pán jej podal ruku, jemne sa uklonil. Keď som jej tiež podal ruku, vytrhla sa mi a štítivo sa odtiahla. Pán na mňa zagánil a ponúkol jej miesto.
"Ubližuje vám tento muž?" spýtal sa na moju adresu. Ohradila sa, že som jej snúbenec. Znovu sa naklonila k pánovi, počul som, ako šepká:
"Zarezali mi dieťa."
"Čože?"
"Poznáte Stankoviča?"
Znovu mu podala ruku a rozosmiala sa do dlane.
"Volám sa Mária!"
Chvost
V mŕtvom mäse živý chvost. Chceli sme si pripraviť v nedeľu na obed mäso, volám na ženu, ukazujem, čo sa s tým mäsom deje. "Možno je tam vo vnútri nejaké zvieratko," vraví žena, skúša rezať z boku a naozaj: ozve sa výkrik. Iba som sa s nožom priblížil, mäso sa začalo celé triasť a prenikavo skučať. Rozhodli sme sa, že počkáme do rána. No ráno bol chvost ešte väčší, živo sa vrtel. O dva dni mäso, obsiate muchami, hnilo, ale chvost rástol a rástol, stále sa len kýval, ba ani ďobnúť prstom som doň nemohol, hneď bolo plno kriku. Vzal som ho teda na lopatku a odnášal do pivnice. A mäso, roztopašné a hravé, tľapkalo ma mastným chvostom po líci. V suteréne sa náhle vymrštilo, jedným skokom bolo na zemi. Chcel som ho zdvihnúť, ale vyšmyklo sa mi. Plazí sa doľava, ja za ním. Doprava, kľučkuje predo mnou. Ukryje sa za múrik, pritlačím sa k stene. Nedýcham. Len vykukne spoza rohu a keď ma zbadá, zvýskne a dáva sa na útek.
Vrátim sa domov, žena sa ma pýta, čo sa deje. Som ticho. V noci nemôžem spať. Vzdychám, počítam minúty, prevaľujem sa na posteli.
"Už na to nemysli, miláčik," vraví mi žena.
O druhej v noci sa ozve rana na dvere. Akoby ktosi udrel obuškom. Šiel som otvoriť, v pyžame, nôž v ruke. Na prahu dverí ležalo mäso. Radostne šermovalo chvostom. Poskočil som a žena zhíkla. Mäso sa vplazilo do bytu. A zakiaľ sme na chodbe bez pohnutia stáli, kamsi zaliezlo. Zo spálne sa ozvali podozrivé zvuky. Po špičkách som podišiel k dverám a nakukol dnu. Mäso ležalo v posteli, prikryté paplónom. Chvostom, teraz už ozrutným, kývalo sem-tam.
Zmrazený človek
Otvoril som chladničku, vypadol z nej človek. Mal čierny smoking, na hlave klobúk, bol celý zmrazený. Ležal na zemi, schúlený ako plod v lone. Zdalo sa, že je mŕtvy. Vzal som sekáčik, ale bolo to len, akoby som ťukal o skalu.
Bol síce ťažký, no podarilo sa mi ho pritiahnuť k oknu a vysunúť na parapetnú dosku. Vyzrel som von, či niekto nekráča a potom som ho pustil. Muž padol. Náraz bol tvrdý, ale ľad nepopraskal. Ležal tam dole na chodníku. Dva dni si nikto muža nevšímal.
Sedel som v tráve, fajčil a premýšľal, čo s ním urobiť, keď zrazu muž pohol rukou, pohol nohou, ľad popraskal a on vstal. Usmial sa na mňa, zložil si klobúk, pozdravil a odchádzal.
"Počkajte!" rozbehol som sa za ním." Ako ste sa dostali do mojej chladničky?"
Muž zastal, skúmavo sa na mňa zadíval, potom sa sklonil k môjmu uchu.
"Tajomstvo!" zašepkal a svižným krokom odišiel kamsi do neznáma.
Vohnaný do izolácie
Dnes ráno kráčam po ulici a vženú ma do izolácie. Kameloti s novinami! Vždy som bol zvyknutý stýkať sa s ľuďmi, no oni ma obklopili z každej strany a vykrikovali, čo sa dnes udialo nového. Chcel som kývať známym, ba som i kýval pomedzi ich hlavy, ale nikto ma nevidel. Dýchajúc tým predným na zátylok, vohnaný do izolácie, kráčal som mestom.
Ukrytý
Poznám ho po chôdzi. Na schodoch kašle. Zastane pri dverách, počúva, či som tu. Niekedy klope. Schovám sa pod posteľ. Tajím dych. No on tam stojí niekedy hodinu. Nedotkne sa kľučky. Celkom po tme sipľavo chrčí. V plášti má list určený pre mňa. Chce mi ho odovzdať do vlastných rúk. Písal ho sám. Po nociach píše. Býva nado mnou. Ležím pod posteľou, načúvam, ako chodí sem a tam. Niekedy zapne rádio o tretej v noci, aby prekričalo jeho smiech. Nožom rýpe do steny nezmyselné, hnusné nápisy. Teraz mi však chrčí za dverami.
Mucha
Ostal som tu sám, iba s muchou. Ona má vyhradené dve izby, ja jednu. Mucha chce, aby som odtiaľto odišiel, vytláča ma z bytu. Nožičkami opretá o moje dvere, snaží sa ich vytlačiť z pántov. Je ťažká, veľká a hnusná. Keď lozí, vráža do nábytku, zhadzuje sošky, vázy a popolníky. Alebo sa zaplieta do záclon ako do pavučín, ťahá ich za sebou, túži sa vyslobodiť. Vtedy sa pokúšam prebehnúť do iných izieb. Raz som sa na ňu vrhol nožom a bodal, zúrivo bodal, no človek muchu tak ľahko nepremôže. Švacla ma po krku, dobre že mi nezlomila väz. V noci, keď spím, bzučí a hrabe mi pod prahom. Je hladná a agresívna. Chce žrať. Nikto tu nevie o mne a o muche! Prehrýzla telefónnu šnúru, zamotala sa do nej. Nemôže lietať, je príliš veľká, nemá dosť miesta v tomto byte. Ostal som teda sám s muchou a čakám, kedy umrie. Čakám, kým nevyschne. Možno už príchodom zimy zaspí, uchýli sa niekam do šatníku. Potom ju usmrtím. Otrávim ju plynom!
Dieťa
Zaklopalo mi na dvere dieťa. Otvoril som a stiahol ho dovnútra. Už na chodbe som si ho podal. Kopal som ho a sácal, hnusne som mu nadával, bil ho päsťou do tváre, až kým mu netieklo oko. Potom som mu zlomil sánku. Dupal som mu po hrudi. Z úst mu striekala krv. Zavliekol som ho do izby, šmaril ho pod posteľ a viac mu nevenoval pohľad.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Víťo Staviarsky sa narodil 22. októbra 1960 v Prešove. Na Strednej filmovej škole v Čičmeliciach študoval produkciu a na pražskej FAMU dramaturgiu a scenáristiku. Istý čas žil v Prahe, kde robil divadelného kulisára, potom ošetrovateľa v psychiatrickej liečebni a päť rokov pracoval na protialkoholickej záchytnej stanici. Neskôr bol zamestnaný vo výčape. V súčasnosti je jarmočným predajcom blikajúcich rohov a farebných staniolových vlasov. V roku 2001 získal prémiu v literárnej súťaži Poviedka. Pripravuje na vydanie svoju debutovú zbierku krátkych próz.
