|
ILUSTRÁCIA - MILAN PREKOP |
Neraz ma spev cikád vytrhol zo sladkej únavy po plávaní, i keď sa ukázalo, že to bol len zvuk chladiarenského kompresora. Často som s privretými viečkami vychutnával jemný tlkot o seba narážajúcich člnov ukotvených pri drevenom móle, keď ich kolíše pokojné ranné more, boli to však iba moje vertikálne žalúzie v prievane. A ako rád som si sadal na náš malý balkón s porciou gorgonzoly, paely, tortelín a pohárikom maraskina alebo uza pred sebou, zatiaľ čo zvuk umývačky riadu doliehajúci sem z kuchyne sa postaral o vzdialený šum príboja. Kto by si dokázal v Baždiciach nad Oždavou vychutnať Stredomorie lepšie? Ľudia dostatočne nevyužívajú silu svojej predstavivosti, tak je to. Ak si nevsugerujete, že ste kaktus, tak sa nečudujte, že sa ako kaktus necítite.
Bolo to tuším predvlani, keď som ležal v hojdacej sieti natiahnutej medzi prašiakmi za domom a moja žena Ema ku mne podišla so svojím typicky vnútrozemským: "Zasa tu len tak ležíš? Sľúbil si mi vysávanie..." Pristúpila celkom blízko, čo mi umožnilo odpovedať najvhodnejšie, ako sa v takejto vážnej situácii dá: "Hmmm, ako pekne voniaš!" Ema, zaskočená dávno nekriesenou romantikou, polichotene vysvetľovala niečo o svojej voňavke, ale ja som sa so zavretými očami radšej sústredil na ďalší nádych tej omamnej vône, ktorý mi pripomínal levanduľové záhony na Hvare či úzke chodníčky na Skopelose, kľukatiace sa medzi rozkvitnutými oleandrami a olivovníkmi.
"Zlato, čo keby sme sa tohto roku konečne vybrali k moru?" navrhol som a s fingovanou vášnivosťou som ju stiahol na seba. Hojdacia sieť takýto nápor pokrytectva nezvládla a ja som zaťažený 72 kilami Emy (podľa váženia z roku 1998) dopadol tvrdo na zem. Z dovolenky vtedy, samozrejme, nebolo nič, lebo moja naštiepená panva a následná práceneschopnosť odviedli reč inam. Ale myslím, že človek by sa nemal vzdávať svojich snov (ak za ne nehrozí tvrdá trestná sadzba, pochopiteľne).
Ostatní Baždičania, ponáhľajúci sa zhrabnúť ráno v samoobsluhe čerstvé pečivo, kým ešte je, nikdy nechápali, prečo ma stále vidia v bermudách, aloha košeli a slnečných okuliaroch, v ktorých bolo takmer badať odraz palmovej promenády... A najmä v práci nemali pochopenie pre moje popoludňajšie siesty. Som pritom presvedčený, že všetci tajne snívajú o leňošení niekde na brehu morského azúru, len to v sebe potláčajú - čo možno vysvetľuje mnoho z ich správania. Ja som to nemohol v sebe dusiť, bolo mi jasné, že dovolenka v Stredomorí je niečo viac, než len časť roka na nejakom geopoli - je to životný pocit, stav mysle.
V stavoch mysle som bol vždy dobrý, lenže keď prišlo niekoľko studených liet za sebou (nie celkom za sebou, boli tam, pravdaže, aj ostatné obdobia), povedal som si, že treba predsa len nasporiť na skutočnú dovolenku. Našťastie brat bol celkom ústretový - po necelej hodinke sme sa dohodli na úrokovej sadzbe aj splátkovom kalendári, a tak som napokon tu v Zagrifii.
LEŽADLÁ PRE HOTELOVÝCH HOSTÍ ZDARMA. Ležadlá zdarma? Tak toto musí byť raj, pomyslel som si. Podnebie síce na raj príliš horúce, ale možno len preto, aby umožňovalo siesty. Siesta v arktických podmienkach stráca veľa zo svojho čara. Viac ma miatlo, že práve ja by som si zaslúžil skončiť v raji. S dobrým advokátom nanajvýš tak v očistci, to už by dávalo väčší zmysel - veď sa tu kúpem v jednom kuse. Dobre som si však pamätal, že som sa sem dostal autobusom. Na tú cestu sa tak ľahko ani zabudnúť nedá (hoci by sa možno dala vytesniť zakopnutím o koľajnicu naboso) - šestnásť hodín sa trmácať skrčený na sedadielku s nohami v tvare polámanej svastiky, prinútený sledovať video o ďalšom zachraňovaní sveta (aspoň toho demokratického)... Bŕŕ! Ešte šťastie, že spiatočnú cestu už neabsolvujem.
Dovolenka všetky moje očakávania naplnila až po rysku. Zátoky hýrili všetkými odtieňmi azúrovej a tyrkysovej, čisté ako pravda, drevené okenice na starobylých kamenných domčekoch pôsobili malebne, borovice na brehu žiarivo kontrastovali s tmavou hĺbkou mora a bielymi skalami, zatiaľ čo ostatné scenérie spestrovali rozkvitnuté kríky. Vzduch napĺňali charakteristickou vôňou buganvílie a mandľovníky, ľadová káva či frapé v prístavných tavernách boli osviežujúce, parky boli národné, plavky dvojdielne, stoly v hotelovej reštaurácii švédske. Morskí ježkovia boli krotkí a pokiaľ ich človek nedráždil, neútočili. V krivolakých uličkách pobrežných mestečiek sa výborne oddychovalo od slnečnej páľavy, kým v nich človek nedoblúdil k ďalšiemu z výhľadov na pobrežie ponad oranžovočervené škridlicové strechy. A tiché miesta na kúpanie prekvapovali svojou existenciou.
Až na sex na pláži (pokiaľ nerátam páriace sa čajky) sa mi podarilo vrchovato naplniť svoju "pokladnicu zážitkov", ako to nazývali v katalógu cestovnej kancelárie. Celých dvanásť dní som sa cítil, ako keby som sa prebudil z nejakého ťaživého sna a konečne mohol vstať z mokrého matraca.
Takže keď prišiel posledný deň dovolenky a my sme sa naposledy prechádzali po pobreží, urobil som to, čo by na mojom mieste spravil každý normálny blázon: odhodil som igelitku s opaľovacím krémom a rozbehol sa do mora k osamelo vyčnievajúcej skale, z ktorej som nemienil zliezť, kým náš autobus neodíde. Pripadalo mi to také nevyhnutné, ako snažiť sa vybrať si spomedzi zubov zaseknutú kukuricu, také prirodzené ako olupovať vydutú omietku. Usadil som sa navrchu skaly a oznámil Eme, že sa s nimi nemôžem vrátiť domov.
"Čo?" jačala bez štipky pochopenia. "Aké nemôžeš? Prečo, dofrasa?"
"Je to silnejšie ako ja. Ak sa vrátim domov, tak tam zomriem."
"Nedramatizuj! Ja som tiež silnejšia ako ty, takže ak sa nevrátiš, zomrieš tu!"
"Nečakám, že sa s tým zmieriš, ale už som sa rozhodol. Prepáč."
"Zbláznil si sa??"
"Áno, myslím, že áno."
"Prestaň! Zažartovali sme si, fajn, vystrašil si ma, ale teraz poďme rýchlo do hotela, treba ešte dobaliť pár vecí," snažila sa nedať najavo obavy.
"Už som povedal, ja patrím sem... Majte sa, detičky moje, poslúchajte vždy mamičku. Možno raz ocinovi odpustíte."
"To sa nehanbíš?" začínala sa zlostiť. "Nebudeš mať výčitky svedomia?"
"Jasné, že budem. Čo si myslíš, že som bezcitný cynik?" ohradil som sa.
Chvíľu nevedela ako ďalej. Toto bola situácia, na ktorú spoločnosť väčšinu ľudí v mladosti účinne nepripraví. Argumentovala prácou, rodinou a známymi, spoločnou domácnosťou a spoločnými spomienkami. Nič nepomáhalo. Cítil som, ako mám zatemnený mozog a v tej chvíli nebolo nič dôležitejšie, ako ostať na tomto úžasnom mieste. Nakoniec sa ma snažila dojať otcovským pudom: "To sa naozaj dokážeš pozerať na tie úbohé nariekajúce deťúrence?" Dcéra pofňukávala, to je pravda, ale ona vždy reagovala citlivo, keď sme sa hádali alebo šľahali mokrými utierkami. Syn nevyzeral, že by v ňom otcova neprítomnosť v byte mohla vyvolať nejaké silné emócie. To skôr keby mu spadol do mora mobil...
Žena naveľa pochopila, že momentálne sa z patovej situácie nepohne, tak aspoň išla zariaďovať, čo sa dalo: dobaliť a naložiť potomstvo s batožinami do autobusu. Kým sa vzdialila, mal som čas sebakriticky sa zamyslieť. Som naozaj pripravený? Šibe mi dostatočne? Vždy som mal mimoriadne živú predstavivosť, ale o chvíľu budem vystavený náročnejšej úlohe: ignorovať, že padá súmrak, začína fúkať vietor a príliv nezadržateľne postupuje, takže skale už trčí len temeno, ktoré momentálne okupujem. A myslieť si, že si užívate dovolenku, keď sa vám do plaviek tlačí studená slaná pena, je makačka aj pre dôkladnejšie pomätenie zmyslov, než akým azda disponujem ja. Spomenul som si s obdivom na svätého Františka, ktorý bol schopný definitívne sa všetkého zriecť, keď sa obrátil k Bohu, či na Rogera Taylora, bubeníka skupiny Queen, ktorý sa rozhodol zanechať zubárčinu, aby sa mohol venovať iba hudbe. Prerod musí byť absolútny!
Čas návratu výletníkov do vlasti nakoniec naozaj nastal. Ema stála na brehu už bez detí a bola v stave hádam aj sľúbiť mi nežnosť, len aby som ju ďalej netrápil a poslušne nastúpil do autobusu. Keď ostávali už len posledné minúty, zabehla na parkovisko po delegáta cestovky a naočkovala ho panikou. Delegát pribehol už červený. Ľutoval som ho - určite musel byť v strese: čo ak nevyrieši jednu z tých neriešiteľných situácií, ktoré je povinný riešiť? Jeho slová padali do neúrodného piesku - veď používal zhruba rovnaké presvedčovacie argumenty ako Ema, ale ako by na mňa mohli pôsobiť účinnejšie než od ženy, s ktorou som splodil dve deti a splatil jeden úver?
Možno je povinnosťou dobrej manželky nasledovať svojho muža, aj keby sa rozhodol presťahovať vedľa ružomberskej papierne, ale kto by si dovolil Eme vyčítať, že to nakoniec vzdala, a keď sa pobral delegát cestovky, odišla v slzách (pomedzi nadávky) aj ona? Deti a kufre sa už nachádzali v naštartovanom autobuse plnom štyridsiatich netrpezlivých ľudí, ktorí boli nadržaní ma zlynčovať v momente, keď na obzore zasvieti moja plešinka.
Delegát však pohotovo kontaktoval slovenské veľvyslanectvo, takže o nejaký čas mi robil spoločnosť okrem hlúčika zvedavcov (ozaj, veď ja som po prvý raz v živote mal svoj vlastný hlúčik zvedavcov!) aj akýsi úradník zo spomínanej inštitúcie, ktorý zjavne nebol nadšený z toho, že ho vysielajú do terénu, a ešte k tomu za cvokmi na skalách vyčnievajúcich z mora.
"Prečo tu chcete ostať?" opýtal sa.
Zdalo sa mi to ako otázka hlúpe, ale odvetil som: "Je mi tu skrátka výborne!"
Navrhol mi, aby som prestal byť detinský, lebo tu nemieni stráviť celú noc. Dal som mu podľa mňa rozumný protinávrh, či by som sa nemohol zamestnať na veľvyslanectve v nejakej nižšej, bezvýznamnej funkcii. Povedal, že mi chýbajú jeho známosti a sľúbil, že ma nechá na moje náklady vyhostiť z krajiny. Ponuku som neprijal a zľavil som, že budem robiť pokojne aj nejakú pomocnú silu, čo nosí poštu a kávu. Namietol, že na to nie som dosť sexy a navrhol, že ma namočí do takých problémov, aby ešte moji pravnuci splácali súdne výdavky. Nedal som sa zlákať a tvrdo som vyjednával ďalej, že budem v ich inštitúcii čistiť záchody. Aj tento návrh odmietol a ponúkol privolanie veľvyslaneckej ochranky, ktorá mi okrem vlasu na hlave skriví všetko. Bolo naozaj ťažké s ním rokovať. Otočil som sa mu na mojej skale, ktorá už veľa suchého povrchu neposkytovala chrbtom. Zakričal, že má dôležitejšie starosti, než plytvať časom ambasády na magora, ale že si už po mňa ide polícia.
A naozaj sa zjavili dvaja miestni policajti, ktorých zrejme nevolal on, len boli na pravidelnej obchôdzke po pláži, venujúc zvláštnu pozornosť nápadným osobám v bikinách. Chlap z ambasády ich na mňa hneď nahuckal a potom niekam zmizol. Zavolali na mňa prízvukom, ktorému som nerozumel, ale priateľskú náklonnosť určite nevyjadroval. Ja som im pre istotu srdečne zamával. Pred uniformami som mal vždy rešpekt - napríklad pred letuškami sa dokonca červenám.
Do situácie sa vkrádal nedovolenkový stres, až som sa opäť začal báť o svoje šialenstvo. Cez skalu sa už navyše prelievala chladná voda a nesedelo sa mi pohodlne. Našťastie ma prudšia vlna zmietla do mora. Viem plávať celkom dobre, ale zastihla ma trochu nepripraveného, takže som chvíľu popíjal Jadran. Možno za iných okolností by si moje skĺznutie do vody nikto ani nevšimol, hádam len Ema, ak by tam bola, zasmiala by sa. Ale keďže teraz som bol v centre pozornosti turistov, ktorí túžili byť svedkami niečoho dramatického, niekoľko ľudí zhíklo a hrdinovia sa dokonca ponáhľali pomôcť mi. Jeden doplával až ku mne a nedal si vysvetliť, že nepotrebujem zachrániť. Aby sa upokojil, radšej som sa ním nechal odvliecť až na breh. Opäť mi pomohlo šťastie: policajti beztak celkom nechápali situáciu, alebo mali problém sformulovať obvinenie... a úplne som pre nich prestal byť zaujímavým v okamihu, keď jedna žena z môjho hlúčika zvedavcov zajačala a kohosi obvinila, že ju chce okradnúť. Ten smoliar mal práve ruku v jej kabelke, keď v nej zazvonil mobil. Mal s policajtmi krátku potýčku a ja som sa ocitol na strane divákov. Vreckára odviedli.
Na ďalšie riešenie môjho prípadu rôznymi úradmi som tam nemienil čakať. Čo najskôr som sa zašil na jednom z dalmátskych ostrovčekov, kde som mal čistiť požičiavaný potápačský výstroj po zákazníkoch, ktorých žalúdok nie je stavaný na podmorský tlak. Nevadilo mi, že budem ako ilegálna pracovná sila dostávať len paródiu mzdy. Aj keby som to mal robiť len za stravu, bývanie a potápačky, mediteránny život mi za to stál.
Všetko mohlo byť fajn. Lenže to náhle ochladenie! Na ostrove bolo síce podľa teplomerov 35 stupňov, no mnou neprestajne triasla čudná zimnica. Mohol som sa opekať na priamom slnku do chrumkava, aj tak som mal pocit, že duje severák z nášho sídliska. Mohol som sa obliecť hocijako teplo (i keď pohľady všetkých naokolo prezrádzali, že najviac by mi pristala kazajka), sychravosť typická pre jesennú asfaltovú cestu popri baždickom družstve, po ktorej som sa ráno zvykol ponáhľať do práce, na mňa číhala na každom kroku. Často sa mi zdalo, že počujem dážď... A to len niekde nablízku zapli ventilátor alebo smažili rybu.
Iný by si možno zúfal. Ja som sa zatvoril vzadu, kde sme mali farby a glej na opravu člnov, ľahol som si na starú prútenú pohovku, zatvoril oči a hneď som bol v bufete U bizóna na brehu Oždavy so steblom trávy v ústach a hlukom výpadovky za chrbtom. Videl som sa, ako sa kochám ligotom slnečného odrazu na hladine a snívam pritom o horúcej pláži v Tivatskom zálive. A v takýchto chvíľach som bol opäť takmer šťastný.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Michal Švec sa narodil 24. marca 1975 vo Zvolene. Študoval na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity, odbor anglický jazyk a dejepis. Žije v Banskej Štiavnici. V roku 1997 bol finalistom literárnej súťaže Poviedka. Debutoval zbierkou poviedok Príliš málo paranoje (2004), za ktorú získal Cenu Ivana Kraska.
