Ľubomír Foltán: Broňa

Broňa bola najmladšia členka redakcie, prišla k nám po nežnej rovno zo školy, ale pravdu povediac, od samého začiatku sa správala, ako keby jej redakcia i celé noviny bezo zvyšku patrili. Poznáte ten typ. Proste žiadne problémy s adaptáciou alebo žeby sa hanbila, mala nejaký rešpekt pred kolegami, pocit skromnosti z toho, že je elévka alebo niečo také. Kdeže! Naopak. Broňa sršala nápadmi, stále niečo vymýšľala, navrhovala a menila. Napočudovanie mnohé jej nápady sa ujali, čitatelia ich privítali a ohlasy boli priaznivé.

Keď Broňa nastúpila, vrhla sa okamžite na najťažšie témy. Mesiac tajne sledovala činnosť úradníkov mestskej samosprávy a potom ich zvrzala na polovici novinovej stránky aj s dvoma fotografiami, na ktorých boli zachytené vedúce oddelenia kultúry a miestnych daní, ako svorne nakupujú v pracovnom čase na trhovisku naproti mestskému úradu. Broňa nemohla vedieť, že redakcia sídli v miestnostiach kultúrneho strediska, ktoré komplet patrí mestskému úradu a naše nájomné, aspoň zatiaľ, kým je primátorom kamarát nášho šéfa, je symbolické.

Najskôr to vyzeralo, že Broňa u nás skončila. Bolo to vážne. Keď starý doletel zo stavby takmer na hodinu do redakcie, hneď som vedel, že je zle. Nakričal na Broňu, až mi jej bolo ľúto. Krčili sme sa za dverami a čakali na to chúďa, že jej hneď poskytneme útechu. Potom som bol na rade ja, neoficiálny zástupca šéfredaktora, riadiaci redakciu, keď je šéf pracovne niekde inde. Teda už dva roky takmer stále, najmä teraz pred kolaudáciou nového domu. Keď Broňa vyliezla, hneď sme sa okolo nej zhŕkli. "Tak ako, Broňka? Neboj sa, voľajako už len bude. Bolo to veľmi zlé?" sypali sme jeden cez druhého. Usmiala sa, založila si ruky v bok, akoby si chcela zatancovať a s úsmevom vyhlásila: "Práve som sa dozvedela, aká som nemožná, ako keby som o tom nevedela!" odskackala a nechala nás tam stáť s otvorenými ústami.

Premkol ma zvláštny pocit. Akoby som Broňu obdivoval, alebo jej niečo závidel. Nemal som čas to analyzovať, spoza dverí na mňa volal šéf. Náš rozhovor bol krátky. Starý mal pred sebou pohár koňaku, do druhého práve nalieval pre mňa. "Vieš, čo mi povedala, keď som sa jej opýtal, čo si mám o tom článku myslieť? Vraj že to bol najlepší materiál v mojich novinách za posledný rok," pokrútil neveriaco hlavou. Ešte ma požiadal, aby som dal na Broňu pozor, kým sa nevráti, že si to s ňou potom vybaví. "Hlavne ju nepúšťaj k politike. Vieš čo, daj jej na starosť nejakú sociálku, invalidov, bezdomovcov alebo detské domovy, to teraz ide, tam nech sa vybúri, decko bláznivé. Podľa mňa aj tak rýchlo skončí s novinárčinou. Nič z nej nebude." Pozrel na hodinky, povedal, že o chvíľu mu privezú stĺpy do vinohradu a že sa tu ukáže na budúci týždeň. Hodil do seba koňak a vypadol z redakcie.

Pobral som sa za ním. Kolegov za dverami som nevnímal. Stále som sa vracal v mysli k Broni. Ten zvláštny pocit vo mne začínal mať presnejšie kontúry. Zažili ste to už niekedy? Pocit náklonnosti, obdivu, lásky i oddanosti k niekomu, kto dokázal urobiť vec, na ktorú ste sa vy nikdy nezmohli. Úplne jasne som k Broni cítil obdiv. Ako vždy v takýchto chvíľach, ozval sa vo mne okamžite chlap a ja som sa zaprisahal, že dám na to dieťa pozor, aby už do žiadneho maléru nespadla.

Odhodlanie vo mne rástlo z minúty na minútu. Akoby sa tá živočíšna sila dievčaťa prelievala do mojej otupenej novinárskej duše. Pocit veľkej zodpovednosti i koňak ma rozpaľovali čoraz viac. Cítil som v sebe novú energiu, ktorá musela von. Urobil som rozhodnutie, ktoré kolegom vyrazilo dych. Okamžite som zvolal do šéfovej kancelárie poradu zastupujúceho šéfredaktora. Pisárke Milke som to musel dvakrát zopakovať, neverila vlastným ušiam. Porady zvolával výlučne veľký šéf. "Keď tu budú všetci, zaklopte na dvere," prehodil som k Milke, zalievajúcej horúcou vodou kávu, stôl aj poštu čitateľov a zabuchol som za sebou dvere na šéfovej kancelárii. Neodolal som, pohár i fľaška boli ešte na stole.

Porada bola krátka. Kolegovia sa na mňa dívali nechápavo s akousi potláčanou nedôverou, v očiach pisárky Milky som rozpoznal strach. V najlepšej forme bola Broňa. V jednej ruke mlieko, v druhej akési papiere. "Šéfinko, toto sa mi páči. Operatívka každý deň," ani nečakala, kým začnem. Musel som ju zastaviť. Ešte som si stačil všimnúť, že Broňa zobrala nenápadne do ruky s papiermi fľašu koňaku a zastrčila ju za náš veľký čierny fax. Už-už som chcel na ňu vybehnúť, keď sa nám stretli pohľady. Nad stolom nás delil meter. Netrvalo to ani dve sekundy, no ja som si stačil uvedomiť, že sú to tie najkrajšie, najčistejšie a najhlbšie čokoládovohnedé oči, aké som v živote videl. Neskutočne mi čosi stiahlo žalúdok.

Prehltol som naprázdno a rýchlo sa spamätal. Vyzval som kolegov, aby ma informovali o materiáloch pripravovaných do nasledujúceho čísla, fotoreportáži o prípravách cestárov na zimu, listoch čitateľov a podobne. Martina som požiadal, aby mi prečítal zopár odsekov z referátu o sneme koaličnej strany v našom meste, zoznámil som sa so správou o zasadnutí samosprávy a prijatí rozpočtu na nový rok a bežne som prebehol ešte niekoľko materiálov. "Má ešte niekto niečo?" - spýtal som sa. "Ja, ja mám stĺpček," zamávala papierom nad hlavou Broňa. V hlave mi zasvietila červená. "Broňa, ach, tá Broňa. Musím na ňu dať pozor. Čo to decko zase chystá?" - preblesklo mi. Zobral som jej papier z ruky.

Bol to vynikajúci postreh zo straníckeho snemu, o ktorom napísal Martin komentár. Poslal som tam Broňu, aby sa pri skúsenom Martinovi priučila a pokúsila sa napísať niečo vlastné. Broňa zistila takmer so štatistickou presnosťou, koľko piva, vína, tvrdého alkoholu a čiernej kávy vypilo za dva dni päťsto delegátov snemu, koľko zjedli obložených chlebíčkov a rezňov. Zrátala limuzíny na parkovisku. Pridala informáciu od prevádzkara veľkého hotela o tom, koľko stál prenájom zariadenia na dva dni, ubytovanie a stravovanie delegátov i to, aký bol obrat v hotelovom bare. Konečná suma vyrážala dych. Broňa kurzívkou rozpálila text všeobecne známymi údajmi zo štatistiky o tom, koľko máme v štáte zaregistrovaných strán, koľko straníckych rokovaní, snemov a zjazdov sa u nás ročne priemerne koná a koľko stoja rôzne voľby a referendá. Bez komentára. Použila i pár citátov z rokovania. Ten posledný hovoril o tom, že strana nebude šetriť silami ani prostriedkami, aby vyhrala voľby a zlepšila život občanov. Bác. Viac ani slovo. No bomba.

Civel som na ten papier ako obarený. Bolo mi starej páke novinárskej jasné, že je to vynikajúci materiál. Zároveň mi napadlo, či je starý v nejakej strane a či nie práve v tejto. Forma a odvaha zo začiatku porady sa začali strácať. Potreboval som povzbudiť. Očami som pátral po fľaške s koňakom. Kdeže, pred faxom stála Broňa. Opäť tie oči. A ešte čosi. Kútiky úst sa jej mierne dvíhali. Celkom nepatrne, ale dosť na to, aby som pochopil. "Vysmieva sa mi, dočerta!" - napadlo mi.

Hľadal som pomoc u kolegov. Martin sústredene čítal svoj komentár, iní si čosi zapisovali do blokov. Bolo mi jasné, že všetci Broninu poznámku čítali. Jej oči mi hovorili: "Neboj sa. Tak už sa konečne neboj, už je to preč. Zabudni, ak môžeš. Skús to aj ty a uvidíš, aké to môže byť zábavné, písať ako chceš, ako cítiš." Tie jej oči boli ako akumulátory. Cítil som, ako mi vlievajú do tela časť jej energie. Zhlboka som sa nadýchol. "Martin, pozri sa na to. Podľa mňa je to dobré. Zaraď to na výšku vedľa komentára. Daj to do kurzívy a rámčeka," povedal som a podal článok Martinovi. Pozrel som na Broňu. Uznanlivo kývla hlavou, no tie jej čokolády sa navidomoči rehotali.

Vydanie najbližšieho čísla som očakával s obavami. Veľký šéf sa ukázal v redakcii pondelok okolo obeda, keď už boli noviny pár hodín vonku. Bolo mi jasné, že ich už čítal. Na moje veľké prekvapenie nezúril, ani si nás po jednom nevolal do kancelárie, ako bolo jeho zvykom. Prijal niekoľko návštev, viackrát telefonoval, pozrel si poštu a na moju otázku, čo hovorí na vydanie, iba stručne prehodil: "Normálka. Zvolaj na zajtra na desiatu mančaft. Dáme si poradu," a odišiel domov.

V redakcii bolo akosi dusno. Vybral som sa do bufetu na jednu dvanástku. Všimol som si, že starý už koňak dorazil. Pri stolíku pred bufetom bola veselá spoločnosť. Broňa s fľašou svojho mlieka, okolo nej kamarátky z kultúrneho strediska, Martin i naša pisárka, na stolíku čerstvé noviny. Bol som v rozpakoch. Asi sekundu. Broňa vyskočila na nohy, pribehla ku mne, zavesila sa mi na krk a spustila "Zástupček, ďakujem ti, ďakujem. Vieš, aké máme ohlasy!? Aj na radnicu, aj na snem! Paráááda," zalepila mi pusu na líce. Pohľad do očí a opäť ten príliv energie. "Jasnačka, veď som ti hovoril, že je to dobrý materiál," povedal som a opäť ten zverák v žalúdku.

Nič zvláštne sa nestalo ani na druhý, ani v nasledujúcich dňoch. Primátor nás z budovy nevyhodil, blížili sa voľby a ten starý mazák dobre vedel, kde je sever. Čoskoro sme uverejnili článok o opatreniach na radnici, nových službách samosprávy i s fotografiou primátora, ako osobne diskutuje s občanmi na chodbe pred matrikou. Sila. Veľká strana sa vôbec neozvala. Mali nás na háku, nejaké okresné noviny.

Napriek tomu šéf splnil jedno predsavzatie. Nasadil Broňu na sociálnu problematiku. Bože, tak to bol ťah. Čo sa dialo v redakcii nasledujúcich dvanásť mesiacov, to si nikto nevedel ani len predstaviť. Už je to pekných pár rokov, no v redakcii ešte visia červené šašovské nosy, na nástenkách máme napichané desiatky žltých papierových narcisov, po šuplíkoch biele pastelky a pod sklom vianočné pohľadnice maľované zdravotne postihnutými deťmi. Broňa, Martin a Jožo zo športovej sú dobrovoľní darcovia krvi, pred Štedrým dňom sa skladáme na stromček pre detský domov, tykáme si s bezdomovcami. Na Vianoce chodia do redakcie na kapustnicu a na Nový rok pre vetrovky a topánky z humanitárnej redakčnej zbierky. Najnovšia Bronina abstinentská rubrika so skúsenosťami alkoholikov, feťákov a gamblerov zdvihla náklad novín o tretinu.

Všetci sme z toho už unavení. Našťastie asi sa to čoskoro zmení. Starý predal noviny veľkej akciovke a ide do dôchodku. Práve dnes nám predstavia nového šéfa. Už sme tu všetci. Jasné, iba to besné vajce chýba. A všetko už je nachystané. Pisárka Milka už nesie k šéfovi podnos s kávami a... ježišikriste, fľašu mlieka.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Ľubomír Foltán na narodil 26. marca 1948 v Partizánskom, žije a pracuje v Nitre. Je novinárom, ostatných dvadsať rokov pôsobí ako redaktor TASR. Venuje sa aj písaniu poviedok, fejtónov a príbehov. Je dvojnásobným finalistom súťaže Poviedka (v rokoch 2001 a 2004), víťazom súťaže Literárneho fondu na pôvodný dramatický text v kategórii rozhlasových hier (2001) a laureátom viacerých regionálnych literárnych súťaží. Publikoval v denníku SME a v Pravde, Almanachu Nitra, Literárnom týždenníku, rakúskom kultúrnom mesačníku Klub, v regionálnej tlači a v Slovenskom rozhlase.

Autor ilustrácie Daniel Brunovský sa narodil 2. júla 1959 v Bratislave. Profesionálne sa venuje maľbe, grafike, kresbe, šperku a nábytkovému dizajnu. V roku 2003 o ňom napísala monografiu Helena Markusová.