SME
Štvrtok, 29. október, 2020 | Meniny má KláraKrížovkyKrížovky

Svetlana Žuchová: Preč

Svetlana ŽuchováTlieskajú mi. Vidím pred sebou mnoho tlieskajúcich rúk. Ako farebné ryby v okrasnom jazierku. To je pocit, pre ktorý to robím. Ten pocit, keď sa pokloním a ukážem na klaviristku, ktorá stojí vedľa mňa. Na klaviristku, ktorá ma pri speve ..

Miloš Gašparec: Svetlo (2005, 28 x 30 cm, kombinácia techník)

Tlieskajú mi. Vidím pred sebou mnoho tlieskajúcich rúk. Ako farebné ryby v okrasnom jazierku. To je pocit, pre ktorý to robím. Ten pocit, keď sa pokloním a ukážem na klaviristku, ktorá stojí vedľa mňa. Na klaviristku, ktorá ma pri speve sprevádzala. Ukážem na ňu, akože aj jej patrí trochu toho potlesku. Ale vždy si pritom pomyslím, že aj tak tlieskajú všetci iba mne. Celkom tajne. Usmievam sa a ukážem na klaviristku, akoby som chcela publikum upozorniť, že ani ju neslobodno zabudnúť. Blahosklonne chcem trochu toho potlesku presmerovať aj na ňu. Lebo v skutočnosti je ten potlesk len a len môj. Tým som si istá. Potom si s klaviristkou podám ruky a opäť sa pokloním. Väčšinou príde nejaká hosteska v tmavomodrom kostýme a prinesie mi kyticu. Ja jej poďakujem a to tlieskajúce publikum vstane a tlieska ďalej. Nie je ich veľa. Nikdy ich nebýva veľa. Každému z nich by som mohla potriasť rukou. Ale to ja nechcem. Ja ich chcem takýchto. Vzdialené publikum, ktoré s obdivom tlieska umelkyni. Potom ten potlesk slabne a diváci sa vytrácajú. Niekedy sa v šatniach stavajú do dlhých radov, niekedy sa vrátia k svojim stolom a objednajú si ešte pohár vína. To vtedy, keď som spievala večer v reštauráciách a v malých baroch.

Tak to bolo aj včera. Rovnako ako v ktorýkoľvek iný večer. Lenže včera to bolo naposledy. Rozlúčila som sa s klaviristkou a ponáhľala sa k služobnému východu. Rýchlo, ako keď sa začína búrka. Ako keď po kúpeli stečie do odtoku posledných pár kvapiek mydlovej vody. Bol to môj posledný koncert, lebo som sa rozhodla vrátiť do mesta, z ktorého som kedysi odišla. Ktosi tu chcel ešte na moju počesť usporiadať rozlúčkovú večeru, ale ja som odmietla. Rozlúčila som sa už o deň skôr a povedala, že sa budem musieť ponáhľať na vlak. Viac som sa nechcela zdržovať. Napochytro som sa prezliekla v kumbáliku, od ktorého mi dali kľúče, aby som si v ňom nechala batožinu. Tie čierne slávnostné šaty som zložila na vrch kufra a kľúč nechala na vrátnici. Naozaj som sa už nechcela s nikým stretnúť. Našťastie stáli hneď za rohom taxíky, takže som sa rýchlo dostala na stanicu.

Ešte včera zavolal jeden novinár a spýtal sa, či by sme neurobili rozhovor. Do kultúrnej rubriky lokálneho týždenníka. Takého, čo si ho možno zadarmo brať zo stojanov na autobusových staniciach. Aj jemu som povedala, že po koncerte už nebude na nič čas. Že ma to mrzí, ale budem sa musieť ponáhľať na vlak. Tak so mnou občas niekto robí rozhovor. S umelkyňou, ktorá to dokázala. Zväčša sú to krátke, nezúčastnené rozhovory pre kultúrne rubriky alternatívnych rozhlasových staníc. Hoci pre mňa sú rozhovory ešte stále úplne nezrozumiteľné. Situácia síce pripomína rozhovor. Dvaja ľudia sedia oproti sebe. Zvyčajne v kaviarni, kde jeden pije kávu alebo minerálku, ten druhý kávu alebo minerálku. Tak sedia pri stole, každý so svojím nápojom pred sebou a ľudia, čo vchádzajú a vychádzajú a tí, čo ich tam vidia sedieť za stolom kaviarenského stola, si musia myslieť, že je to skutočne rozhovor. Že jeden sa niečo pýta, počúva odpoveď, potom sám odpovedá a medzitým upíja kávu. Zapíja ju minerálkou, zapáli si cigaretu, pomedzi slová vyfúkne dym. Ľuďom, čo chodia okolo, sa musí zdať, že si tí dvaja občas skočia do reči. Prerušujú sa navzájom nedočkavými gestami a raz za čas sa jeden zasmeje na tom, čo povedal ten druhý.

Ale nielen im musí rozhovor pripomínať rozhovor. Nielen okoloidúcim, čo nás vidia sedieť za stolom. Aj ja sama sa chcem vždy spýtať, ako sa ten druhý má. Odkiaľ je a čo robí. A chcem mu všetko presne vysvetliť. Ale v skutočnosti sedíme obaja so sklonenými hlavami a rozprávame do drobného diktafónu položeného uprostred stola. Akoby bol naším sprostredkovateľom. Svoje nápoje pijeme zvyčajne až potom. Veď sloveso od rozhovoru je robiť rozhovor, nie rozprávať sa. Ten druhý, ten, čo sa so mnou neprišiel porozprávať, ale urobiť so mnou rozhovor, vypne v istej chvíli diktafón. Tak dobre, povie. Vidím, ako sa mu uľaví. Často mu až v tej chvíli vidím do tváre. Dovtedy sa zvyčajne skláňal nad diktafónom. Skúmal, či sa krúti páska. Listoval v bloku, v ktorom mal zapísané otázky. A teraz sa pozeráme na seba. A čo teraz? Kávy sme sa zvyčajne v tejto chvíli ešte ani nedotkli. V priebehu rozhovoru sme nepopíjali kávu. Nefajčili, aby nám cigareta nezamestnávala ústa. Ale teraz je po rozhovore, treba dopiť objednané nápoje. Novinár kamsi odkladá diktafón, aby sa vyhol tichu. Aby sa predsa nemusel so mnou rozprávať. Niekedy pri tom vytiahne cigarety. Ale to len málokedy, veď v práci sa predsa nefajčí. Potom sa pozrie na hodinky. Povie, že sa musí ponáhľať. Vtedy rýchlo dopijeme a podáme si ruky.

Včera som sa tomu však vyhla. Povedala som novinárovi, že naozaj už na nič neostane čas. A celú noc som potom strávila vo vlaku. Ľahla som si na sedadlo a prikryla sa kabátom, lebo v noci sa ochladilo. A ráno som si spomenula na Erika. Tak je to často, že spolu s miestom sa vynoria aj ľudia. Práve keď som v staničnom bufete pila kávu, spomenula som si naň. Na Erika, na ktorého som toľké roky čakala. Človek sa stále nevie niečoho dočkať. Stále len čaká a teší sa, ako sa niečo stane. Ako prídu Vianoce a ako získa certifikát. Ako sa mu narodí dieťa a ako pôjde onedlho do škôlky. Tak som ja čakala celé roky na Erika. Na ktorého som si dnes ráno spomenula. Spomienka neočakávaná ako meteorit. V dnešné ráno, keď som vystúpila z vlaku. Na hlavnej stanici, po toľkom čase opäť doma. V deň, ktorý som si tak často predstavovala.

Ešte aj teraz, po celých tých rokoch, si pamätám, ako sme sa po prvýkrát stretli. Na večeri u jedného známeho, ktorého som spoznala na posedení po svojom prvom vystúpení. Po bezvýznamnom vystúpení laureátov bezvýznamnej súťaže. Ale vtedy sa zdalo všetko veľmi významné. Na večeri u známeho, ktorý ma Erikovi predstavil. Začínajúcu speváčku. Iste so zámerom pochváliť sa. Ale to ma vtedy ani nenapadlo. A do Erika som sa na prvý pohľad zamilovala. Ako keď zahryznete to jablka. Alebo sa v horúci deň ponoríte do studenej vody. Lenže Erik bol ženatý. Bola tam aj jeho manželka, pekná drobná tmavovláska. Od toho dňa som si pamätala každé naše stretnutie. Ľubovoľne bezvýznamné. Lebo mi ktosi povedal, že aj ja sa Erikovi páčim. Možno aj trochu pripitý. A mňa to upokojilo, lebo som mala pocit, že len čakám. Zatiaľ, počas čakania, som si podrobne zaznamenávala každé stretnutie. Mohla som sa nevzrušene venovať štúdiu a letá tráviť brigádovaním. Lebo bol na svete Erik. A bolo len otázkou času, kedy budeme patriť k sebe.

Erik vtedy pracoval v nadácii, ktorá organizovala koncerty a výťažok venovala na dobročinné účely. Gama nôž a cyklotrón. Balíčky zubnej hygieny pre detské domovy. Mliečne desiate pre školy v chudobných regiónoch. A raz poslal Erik zo svojho telefónu esemesku všetkým, ktorých mal v telefónnom zozname. Uloženom vo svojom telefóne. Do ktorého som sa medzitým náhodou priplietla aj ja. Možno to nebola náhoda. Nemala by som sa podceňovať. Možno som sa Erikovi naozaj páčila a tak si zohnal moje číslo. Veď som si to vtedy tiež pomyslela. Keď sa telefón začal triasť a ja som na displeji uvidela blikať Erikovo meno. Ale potom som si spomenula, ako sa nášmu spoločnému známemu raz v meste vybil mobil. Tomu, ktorý nás s Erikom predstavil. A ako mi vtedy zavolal z Erikovho telefónu. Aj vtedy sa mi rozbúchalo srdce, keď som na displeji videla svietiť Erikovo meno. Až kým som nepočula iný hlas a nepochopila, čo sa stalo. Odvtedy mal teda Erik moje číslo. A práve vo chvíli, keď som ja kdesi cestovala a keď som práve nastúpila do akéhosi vlaku, poslal Erik všetkým esemesku, v ktorej pozýval na večerný koncert. Ktorý organizovala jeho nadácia. Jednoduchú esemesku s časom a miestom koncertu. S názvom kapely a výškou vstupného. A ja som si tú esemesku prečítala práve vo chvíli, keď som vo vlaku našla prázdne kupé. V ktorom na prázdnom sedadle ležala dvojkoruna. Akoby tam čakala len na mňa.

Samozrejme som tomu prikladala význam. Našla som ju práve vtedy, keď prišla správa od Erika. Usadila som sa v prázdnom kupé a dvojkorunu som starostlivo schovala. Doma som mala na nájdené mince zvláštnu škatuľku. Čítala som tú správu stále znova a znova a stláčala som striedavo odstrániť a odpovedať. Presne na to som si dnes ráno spomenula. Keď som sedela na železnej stoličke a chlípala spenenú kávu. Myslela som na to, ako som nesčíselne veľakrát prečítala tú esemesku. A na to, čo som sa dozvedela krátko potom. Od niekoho, kto poznal Erikovu kolegyňu Ninu. Ešte aj teraz ma to mrzí. Po toľkých rokoch. Možno práve preto, že som si tak zakladala na tej dvojkorune. Na dvojkorune, ktorú som našla v prázdnom kupé práve vo chvíli, keď prišla Erikova esemeska. Aby ste mi rozumeli, poviem vám, čo sa stalo presne v tom čase. Kým som ja cestovala kamsi vlakom z hlavnej stanice.

Erik práve poslal tie správy, keď do kancelárie vošla Nina. Nina nebola Erikova manželka. Erik sa hneď po škole oženil so spolužiačkou. S tou, ktorú všetci poznali ako jeho manželku. Nina bola Erikova kolegyňa. Vo vysokej budove, ktorá bola plná kancelárií a v ktorej na periférii mesta sídlilo niekoľko nadácií, prekladateľských agentúr a cestovných spoločností, pracovala o poschodie nižšie. Poznali sa z jedálne v suteréne. Raz za čas zašli spolu na obed.

Nechcela by Nina, pýta sa Erik cestou z obeda, vidieť Erikovo auto? Iste to už tušíte. Budova, v ktorej obaja pracovali, bola na periférii, takže väčšina zamestnancov chodila do práce autom. Vzadu je dosť veľké parkovisko obkolesené rozheganým plotom. Na rozhorúčenom betóne sa ligocú olejové škvrny. Priestranstvo vonia plechom a asfaltom. Sama som tam dokonca kedysi bola, keď som v tej budove čosi vybavovala. Tiež bolo leto, veľa ľudí na dovolenke. Parkovisko bolo takmer poloprázdne. Nina Erikovo auto dobre poznala. Erik ju dokonca niekoľkokrát zviezol, keď pršalo a ona si ráno nevzala dáždnik. Preto ju Erikov nápad prekvapil. Keď vyšli na parkovisko, ktorého sivý povrch sa v slnku leskol ako oceľová hladina jazera. Nikde nebolo nikoho. Erik stlačil tlačidlo na prívesku s kľúčmi. Svetlá na aute zasvietili a zámky zavibrovali. Nina išla poslušne za Erikom, ktorá jej otvoril dvere a sklopil predné sedadlo. Lebo mal nízke, dvojdverové športové auto. Možno sa čudujete, odkiaľ to všetko tak podrobne viem. Ale Nina sa touto príhodou neskôr netajila. Rozprávala ju kadekomu. A mali sme predsa dosť spoločných známych. Erik teda odklopil predné sedadlo a nechal Ninu nastúpiť prvú. Vnútri bolo na nevydržanie teplo, hoci auto stálo v tieni strechy z vlnitého plechu. A presne vtedy, keď som ja vo vlaku stále znovu a znovu čítala Erikovu správu, sa Erik s Ninou miloval na zadnom sedadle jeho športového auta prerobeného na hodinový hotel. A nebolo to ani ich prvé milovanie. Nina potom kadekomu rozprávala, že hoci si v tom teple na zadnom sedadle Erikovho auta ani nezložili hodinky, boli k sebe oveľa nežnejší a dlho sa jeden druhému dívali do očí. Takže keď sa spolu výťahom odviezli každý na svoje poschodie budovy, v ktorej obaja pracovali, bola si Nina istá, že to nebolo naposledy. Aspoň tak to potom kadekomu rozprávala. Že si bola istá, že Erika má.

A čo potom znamenala tá dvojkoruna? Ktorú som našla na sedadle vlaku práve vo chvíli, keď prišla Erikova esemeska. Takéto znamenia nás majú predsa uistiť, že sme na správnej ceste. Že nakoniec bude všetko tak, ako má byť. A nakoniec možno aj bolo. Keď som sa s Erikom opäť stretla, bol už rozvedený, žil s Ninou a ja som si naše stretnutia postupne prestala pamätať. Prestala som síce čakať na Erika, ale čakania som sa nezbavila. Veď človek sa stále nevie niečoho dočkať.

V staničnom bufete som si dala len kávu. Neviem, prečo som za ten čas musela myslieť práve na Erika. Možno je to jeden príklad za všetky. Za všetky čakania. Na konci ktorých je všetko ináč, ako sme si predstavovali. Keď som dopila kávu, odhodila som plastový pohárik a ponáhľala sa preč. Raňajkovať som chcela už doma. Opäť som sa nevedela dočkať. Ako po toľkých rokoch otvorím dvere toho bytu. Bytu, v ktorom som vyrástla. Doma nebol nikto a vo vzduchu vôňa srsti našich mačiek. Na korkovej tabuli v predsieni visela fotografia z oslavy mojej prvej ceny. Skrútená od slnka musela tu visieť celý čas. Zdá sa, že na fotografii sedí za stolom skupinka najlepších priateľov. Tých, čo sa tešili z môjho úspechu. Smejú sa a jeden z nich ukazuje na mňa. Ukazuje na mňa gestom dirigenta, ktorý pri potlesku ukáže na orchester a na prvého huslistu. S rešpektom zdôrazňuje, že úspech je najmä ich zásluha. Tak to vyzerá, keď sa teraz pozerám na vyblednutú fotografiu. Sedíme za stolom prikrytým bielym obrusom a pred nami je džbán s vínom a váza s krémovo bielou ružou. Na pravej strane sedí Katarína, ktorá mi ružu priniesla. Ladila mi s čiapkou. Krémová biela a bledozelený vzor. Ja som potom tú ružu niesla a ovoniavala som ju. Nos som zabárala do hustých bielych lupeňov ruže, ktorú som dostala za víťazstvo v hudobnej súťaži. Ako herečka, ako Katarína. Lebo Katarína bola už vtedy veselá a krásna. Preto som chcela, aby v ten večer prišla. Bol to však zároveň môj večer. Večierok, na ktorom som chcela žiariť a práve Katarína mohla za to, že nežiarim. Že to nie som ja, čo žiarim, ale žiariaca Katarína. Kaviareň, do ktorej sme išli, bola súčasťou múzea a chodievali sme do nej často. Ešte aj kaviareň žiarila. Všetko bolo plné žiary hlavne preto, že tam boli len ľudia, čo žiaria. Všade samí žiariaci ľudia. A tí, čo nežiaria, tu zhasnú. Aj tí, čo žiaria len o trochu menej. A ja som k nim teraz patrila. Teraz, keď moja skladba vyhrala cenu v súťaži. Teraz sa aj ja stanem súčasťou tej žiary. Odteraz mi budú všetci tlieskať.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Svetlana Žuchová sa narodila 24. decembra 1976 v Bratislave. Vyštudovala medicínu a psychológiu. Poviedky publikovala v časopisoch Romboid, Rak, Vlna. Je dvojnásobnou finalistkou literárnej súťaže Poviedka (2001 a 2005). V roku 2003 debutovala zbierkou poviedok Dulce de Leche. Uverejnený text je z pripravovanej novely s názvom Preč, príbehu tridsaťpäťročnej hudobnej skladateľky, ktorá v terapeutickom settingu rozpráva svoj príbeh.

Autor ilustrácie Miloš Gašparec (nar. 7. októbra 1972 v Bratislave) je absolventom Fakulty architektúry STU. Venuje sa architektúre, urbanizmu, grafickému dizajnu a komiksu.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  2. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  3. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  4. Pandémia urýchlila štart online duálneho vzdelávania
  5. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi?
  6. UNIQA preberá dôchodkové fondy AXA, pre klientov sa nič nemení
  7. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej
  8. Nenechajme jeden druhého bez pomoci a kontaktu
  9. Tlačová konferencia iniciatívy Stop hazardu so zdravím
  10. Pomáhajte čítaním
  1. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  2. UNIQA preberá dôchodkové fondy AXA, pre klientov sa nič nemení
  3. Pandémia urýchlila štart online duálneho vzdelávania
  4. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi?
  5. Aplikácia, kde z pohodlia domova zlikvidujete škodovú udalosť?
  6. Škola môže vyzerať aj inak!
  7. UNIQA preberá na Slovensku aj dôchodkové fondy AXA
  8. Využite dovoz tovaru do 24 hodín a zadarmo
  9. Dopad krízy na firmu zmierni strednodobý prenájom vozidla
  10. V Košickom kraji máme more aj neviditeľnú izbu: Objavte ich!
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 33 753
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 24 354
  3. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo 22 327
  4. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 17 092
  5. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 14 779
  6. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi 11 807
  7. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 396
  8. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej 11 245
  9. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 533
  10. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 10 510
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu