Zastavili sme sa dlhšie pri prvom nadrealistickom zborníku, pretože šlo o najmarkantnejšiu ukážku kolektívnych úsilí a o umeleckú udalosť naozaj nie každodennú. Pri ňom sa nám súčasne predstavil vo svojich typických črtách aj Michal Považan, všetkými uznávaný náčelník avantgardy, ktorého postavenie po vyjdení zborníka dostalo v skupine pečatný punc.
Považanova práca
Pritom sa Považanova práca nevyčerpávala iba na zborníkoch. Pomáhal súčasne svojim básnickým druhom pri vydávaní debutov, písal články, recenzie a umiestňoval, respektíve vpašúval ich do kultúrnych rubrík časopisov, kde mal svojich ľudí, ako Karola Rypáčka, Jožka Štefánika a iných.
Ďalej rozdeľoval úlohy podľa potrieb a premysleného rozvrhu, robil povedané dnešným jazykom dispečing: kto, o kom, v akej forme a kam má napísať. Udal tému, pripojil k nej pár bodov i argumenty. Určil, či sa podpísať vlastným menom alebo použiť pseudonym.
Pracovný stôl v kaviarni
Jeho pracovný stôl (stoly) stál v kaviarni, kde sa zbiehali nitky osobných stykov i telefónne drôty. Tou kaviarňou dlho bola Metropolka, azyl intelektuálov a študentov, najmä medikov.
Aj takzvaní "starí" spisovatelia, kým neobjavili Luxor, vysedávali tam a rokovali v priľahlej klubovni. Bývala plná, v podvečerných hodinách sa ťažko našiel voľný stôl a to bola práve naša stretávacia chvíľa. Tisli sme sa jeden na druhého, postávali, čo sa dalo zniesť, kým sa voľne debatovalo. No keď sme začali pracovať na konkrétnych úlohách, textoch, korektúrach, metropolka už vonkoncom nevyhovovala.
Domov v Grande
Niekedy zjari štyridsiateho roku nastal veľký exodus: Michal Považan s pastierskou palicou v hrsti previedol kŕdeľ svojich verných púšťou Špitálskej ulice do zasľúbenej krajiny, novozriadenej kaviarne Grand, ktorá zostala ich domovom do konca, do rozdrobenia skupiny, až do prirodzenej asimilácie s celým literárnym teritóriom.
Nedá mi, aby som nezacitoval aspoň niekoľko veršov zo Stigmatizovaného veku:
Kaviareň Grand / Kút vystlaný machom našich chimér / Odkedy takto vedno sedávame / Luster sa nakláňa ako milosrdný zvon / Visí a spieva jedine pre nás / Svetlá sa zažíhajú aj v našich očiach / Telo sa nám hrbí / Od večného sedenia stanú sa z nás viadukty / Vyklenieme chrbát ako tigrice / To všetko azda skôr než prestaneme básniť.
Verše z posádky
Verše som písal v ktorejsi posádke, najskôr v Kremnici, ďaleko od grandky, od priateľov. No videl som všetko a všetkých znova v zájdenom zrkadle vojenskej šálky:
Michal ty zatvor Lautréamonta a vstaň / Dýchni na sklo pohliadni do ulíc / Zaranžuj báječnú posiedku v starom lokáli.
Apostrofoval som Považana, ktorý takisto ako ja neochotne slúžil zapredanej vlasti, žijúc z toho pekného, čo sa minulo, a z nádejí, ktorými sa opásal pre budúcnosť.
(Pokračovanie nabudúce,
medzititulky SME.)
Súčasťou edície Bratislava Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginatívne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v roku 1939, prispieval do nadrealistických zborníkov a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňa fotografia z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 2005, ktorú vydalo FOTOFO Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
